Váš železničný magazín
Registrovať sa

Leopoldov 1980

Najobľúbenejšie článkySlovensko - História 21.9.2012 22:00 M262.061 Zobrazené: 3985

Parnému rušňu – fenoménu 19. storočia a prvej polovice 20. storočia na železnici,

začala v 50-tych rokoch minulého veku postupne rásť konkurencia v podobe predovšetkým kvalitných elektrických lokomotív dnes už legendárnych bobín E499.0 zo Škody Plzeň (vtedy nazývaných Závody Vladimíra Iljiča Lenina so skratkou ZVIL Plzeň) a z pražskej ČKD sériových motorových rušňov T435.0 a u oboch trakcií v podobe ďalších radov v nasledujúcom období. Nejaký čas obidve trakcie spolupracovali, ale ako začali rušne nových trakcií nabývať na prevahe, tak bolo o osude parných lokomotív definitívne rozhodnuté. Tým dňom D – ukončenie prevádzky parných rušňov a slávnostne rozlúčenie sa s nimi na Slovensku na bývalej Východnej dráhe, sa stal 17. október 1980 a miestom Leopoldov.

 

Z Bratislavy, zo stanice Bratislava Filiálka, bol pre túto príležitosť vypravený slávnostný zvláštny vlak ťahaný akože ináč, parným rušňom. Tá česť pripadla ešte prevádzkovému štokru 556.036 z Rušňového depa Trenčianska Teplá. V Leopoldove bol usporiadaný seminár a výstava parných lokomotív. Zo slovenských rušňov sa na výstave prezentovali dve – štoker 556.036 a do vystavovateľného stavu opravená 310.097, ktorá pred tým bola umiestnená na pomníku pred vstupom do bratislavského depa. Ostatné parné rušne prišli na výstavu z českej časti vtedy ešte spoločného štátu. Nie je sa čo čudovať – vtedy boli k dispozícii len prevádzkové parné rušne Národného technického múzea v Prahe, na Slovensku nebol v tomto čase vôbec žiadny múzejný parný rušeň. V tomto čase prebiehala oprava prvého múzejného rušňa 310.433 do prevádzky schopného stavu a to ešte nie v réžii bývalých ČSD, Správy Východnej dráhy, ale pod taktovkou FV SZM SVŠT (Fakultný výbor SZM Slovenskej vysokej školy technickej ako majiteľ rušňa), Veterán Car Clubu Bratislava (sponzor opravy kotla rušňa a uvedenia do prevádzky a nastávajúceho majiteľa) a Švermových železiarní v Podbrezovej, kde sa oprava rušňa v spolupráci študentov SVŠT realizovala v rokoch 1979 až 1981.
Piatok, 17. október, Bratislava filiálka
Súprava zvláštneho vlaku na pomerne živej stanici Bratislava filiálka. Vpravo pred lávkou je niektorá z bratislavských ťapiek radu 721, ktorá v tejto stanici zabezpečovala posun.
Píše sa rok 1980, fotografovanie ne železnici je stále zakázané (oficiálne zrušenie zákazu nastalo až o necelý rok), ale pri tejto akcii nerobil nik žiadne problémy.
Ešte raz nulatridsaťšesťka farebne.

Galanta
Zvláštny vlak zastavil v Galante, kde podľa cestovného poriadku nemal vôbec byť.
Pohľad na celý vlak, na jeho konci skôr tušiť ako vidieť elektrický rušeň, ktorý povezie zvláštny vlak do Trnavy a odtiaľ už pôjde po pôvodnej trase.
Cestovný poriadok osobitného vlaku Os 31105 bol vypracovaný pre jazdu na Považskej trati, vlastne len po jej časti do Leopoldova. Bohužiaľ mimoriadna udalosť spôsobila neprejazdnosť trate a tak vlak bol neplánovane vedený odklonom cez Galantu. Aby sa nemusel vykonávať posun s parným rušňom v Galante a ešte raz v Trnave, bolo jednoduchšie, aby v úseku Galanta – Trnava odviezla vlak elektrická lokomotíva.
Titulná strana cestovného poriadku.
Zošitový cestovný poriadok osobitného osobného vlaku číslo 51105.
Cesta do Leopoldova na režinku z Bratislavy filiálky stála 1,60 Kčs.
Trnava
Vlak krátko po zastavení na pôvodnej stanici v Trnave, rýchlo fotím rušeň, dokiaľ ešte nie je obkolesený obdivovateľmi, ktorí prišli posledný parný vlak privítať.
Celkový pohľad na zvláštny vlak v Trnave, vľavo je na vlaku niektorý z bratislavských okuliarnikov v celočervenom nátere. Na Považskej železnici zatiaľ kraľujú diesely, ale ako vidieť, elektrifikácia trate už do Trnavy pomaly postupuje.
Päťstopädesiatšestka je už v centre pozornosti mladých i starších obdivovateľov. Veď kto dnes vie či vôbec a ak áno, tak kedy zasa stretneme „živý“ parný rušeň?
Na pomníku vedľa staničnej budovy je parný rušeň, ktorý jazdil v trnavskom cukrovare. Ide pôvodom o pruskú T3-jku z roku 1908 vyrobenú lokomotívkou Orenstein a Koppel.
Pri slávnostnom uvítaní vlaku bola prítomná aj železničiarska dychovka a napriek tomu, že slávnostný vlak išiel v piatok, na stanici bolo dosť záujemcov, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť.
Po ukončení všetkých oficialít sa dáva vlak do pohybu smerom do Leopoldova. Pretože od tej doby ubehlo viac ako tridsať rokov, bola trať predsa len trošku odlišná od stávajúcej skutočnosti. Poďme si prostredníctvom niekoľkých fotografií urobených z idúceho vlaku situáciu na trati pripomenúť.

Cesta vlakom Trnava – Leopoldov
Z okna idúceho vlaku vidieť areál ŽOS Trnava a v ňom posunujúcu ťapku, na trati oddielové mechanické návestidlo a mechanickú predzvesť v úseku medzi Trnavou a Brestovanmi a všade prítomné drevené stĺpy s telefónnymi drôtmi, ktoré boli tak typické pre trate ešte v polovici minulého storočia. Elektrifikácia na tento úsek Považskej železnice vstúpila až neskoršie, zatiaľ tu bezpečne vládne dieselová trakcia.

Vlak vchádza do stanice Leopoldov, na ľavej strane v depe sú nezrušené dva štokre, halda uhlia a zauhľovací žeriav Teudloff.
Leopoldov – seminár
Súčasťou osláv bol seminár usporiadaný pod záštitou Československej vedecko technickej spoločnosti pri Správe Východnej dráhy v Bratislave a Prevádzkového oddielu v Bratislave. Odzneli na ňom príhovory politických predstaviteľov a vedúcich pracovníkov vtedajšej Východnej dráhy, nosnou bola prednáška Ing. Milana Doubka, CSc, náčelníka služby rušňového hospodárstva nazvaná Parné rušne na Slovensku.
Všetky príhovory a prednášky boli v písomnej forme uverejnené v zborníku.

Leopoldov – výstava rušňov
Vlastná výstava parných rušňov bola usporiadaná v koľajisku za staničnou budovou na piešťanskom zhlaví. Medzi rušňami bol dostatočný rozostup pre dobré fotografovanie, rušne si vzájomne neprekážali. Istou nevýhodu pre fotografov bol ale čistý biely štrk, ktorým boli vysypané priestory medzi lokomotívami a okolo nich.
Celkový pohľad na výstavu, o ktorú bol značný záujem i cez to, že parné rušne boli prakticky ešte v prevádzke. Možno aj preto, že v prevádzke boli už len rušne 556.0 a na výstave sa objavili „živé“ stroje, ktoré na slovenských tratiach ešte v nedávnej minulosti jazdili.
Celkový pohľad na vystavené exponáty smerom k staničnej budove.
Modrý papagáj 477.043 patril teplárni Praha Malešice, ktorá ho od ČSD odkúpila pre svoje potreby, ale už so zámerom jeho budúceho uchovania ako prevádzkyschopného exponátu. Zároveň to bol aj posledný parný rušeň opravený v ŽOS České Velenice v roku 1979, čím sa uzavrela jedna dôležitá kapitola v živote týchto opravovní – ukončenie opráv parných rušňov.
Vyleštený štoker 556.036, ktorému pripadla česť odviesť slávnostný vlak. Vtedy bola jeho domovským depom Trenčianska Teplá. Tridsať šestka sa až ku koncu 80-tých rokov stala druhým prevádzkovým múzejným rušňom na Slovensku. V súčasnej dobe je prevádzky schopným exponátom MDC v starostlivosti členov Spolku Výhrevne Vrútky vo Vrútkach.
Parný rušeň 498.106 je doslova lokomotívnou legendou. V roku 1964, presnejšie 27. augusta vytvoril vtedy bratislavský albatros 498.106 československý rýchlostný rekord parných rušňov na Skúšobnom okruhu vo Velimy, keď si na okruh doslova „odskočil“ od rýchliku a bez špeciálnej prípravy s čatou domovského depa pánmi Procházkom a Houbom vytvoril rekord 162 km/h. Od marca 1980 bol prevádzky schopným exponátom Národného technického múzea (NTM) v Prahe.
Najmenším, ale zároveň aj jediným neprevádzkovým exponátom bola na výstave 310.097, ktorý ukončil svoju púť po koľajniciach v rušňovom depe Bratislava hlavné.
Tristodesina v depe Bratislava hlavné 11. októbra 1980 krátko pred prevezením do Leopoldova.
Po ukončení služby na výhrevenskom posune v depe Bratislava hlavné bola tristodesina v priestoroch drevenej remízy dnes už nejestvujúcej stanice Bratislava Nivy vďaka iniciatíve zanieteného zámočníka pána Karola Šramela z depa Bratislava hlavné a ďalších mladých ľudí (vtedy „zedéeškári“) opravená do roku 1973 a následne na to krátko vystavená pred bratislavskou hlavnou stanicou pri príležitosti osláv 125. výročia príchodu prvého parného vlaku z Marcheggu do Bratislavy. Po tejto akcii bola umiestnená na pomníku pred vchodom do depa Bratislava hlavné.
Tristodesina na provizórnom koľajovom poli bola vystavená v auguste roku 1973 pred staničnou budovou bratislavskej hlavnej stanice.
Rušeň 534.0301 prezývaný kremák bol „První lokomotiva vyrobená v osvobozené republice dodaná znárodněnými Škodovými závody dne 22. prosince 1945, číslo 1626.“ Túto skutočnosť dokladujú odlievané tabuľky umiestnené na krytoch piestov pod rámom rušňa. Ešte ako prevádzky schopný rušeň bol v roku 1982 odovzdaný NTM.
Univerzálny parný rušeň 475.1142 v zelenom nátere bol v čase výstavy tiež prevádzky schopný exponát NTM Praha. Dnes je deponovaný v depozitári NTM v Chomutove.
Legendárne Mikádo alias tmavozelený rušeň 387.043 bol taktiež v čase výstavy jedným z prevádzkových lokomotív NTM Praha, dokonca prvým prevádzkovým rušňom NTM už od roku 1969. Muž u strednej hnacej nápravy je známy bratislavský železničný modelár pán Alexander Molnár.
Počas zapadajúceho slnka výstava skončila a rušne sa zoradili do jedného šiku. Štoker zostal v Leopoldove, malešický papagáj odišiel v sobotu zavčas ráno a ostatné prevádzky schopné rušne NTM Praha až v pondelok ráno.
Pohľad na konvoj z druhej strany od najmenšej 310.097.

Sobota, 18. október, Bratislava hlavná stanica

Ospalé sobotňajšie októbrové ráno, papagáj púta pozornosť niektorých cestujúcich, ale tí by určite radšej videli svoj vlak.
Papagáj stojí u piateho nástupišťa a čaká na odchod.
Papagáj na piatom a elektrický rušeň S499.1007 na štvrtom nástupišti.
Ešte posledné slová medzi osádkou papagája a bratislavským rušňovým dispečerom pred odchodom do Prahy Malešíc.
A je tu odchod, pri ktorom nechýba klasické zahalenie rušňa parou, čomu chladné októbrové ráno značnou mierou prispieva.
Stretnutie odchádzajúceho parného veterána a na Považskej železnici už zabývanej novej generácie v podobe dvoch rušňov T478.3, ktoré prišli s košickým rýchlikom k tretiemu nástupišťu.

Pondelok, 20. október, Bratislava hlavná stanica

Bratislava, šieste nástupište a konvoj lokomotív z výstavy v čele s albatrosom 498.106 je pripravený na odchod. Od druhého nástupišťa niektorá z miestnych rosničiek odváža lôžkový vozeň.
Ako druhý stroj konvoja je tmavozelené mikádo 387.043.
Za historickým salónnym vozňom je zaradená zelená šľachtičná 475.1142, z ktorej vidíme trocha viac ako na výstave.
Je tu čas odchodu, albatros sa zahaľuje do bieleho závoja pary.
Na poslednej fotografii reportáže vidieť len tender kremáka a vypúšťaný dym všetkých štyroch odchádzajúcich rušňov.
© Text a foto M262.061

Pridajte sa do diskusie!

Žiadny komentár k: Leopoldov 1980

eminem zo dňa 22.9.2012 9:03

Reportáž bola pre mňa skutočný zážitok, Trnava, ŽOSka a Hr. Zavar som mal otvorené ústa :slnko: 🙂

Reagovať

Juraj Streber zo dňa 22.9.2012 16:32

nefalšované železničné porno

[img]http://i1.kym-cdn.com/entries/icons/original/000/000/063/Picture_2_c.jpg[/img]

Reagovať

Palio zo dňa 22.9.2012 19:47

Dobrý hašiš okorený excelentnými snímkami na záver! Paráda! 🙂 :otocka:

Reagovať

tiger zo dňa 22.9.2012 19:52

🙂 🙂 🙂 🙂 🙂
paráda….
palec hore….

Reagovať

Duko zo dňa 23.9.2012 21:19

Honzo toto je skutočne vzácna a cenná spomienka či už na tristodesinku, ktorú som chodil obdivovať ako dieťa pred Hlavnú stanicu, či na veľkého pána modelára Molnára, ktorého modely som obdivoval ale aj na nebohého Karola Šramela, ktorý mi pomáhal a radil so zubovým olejovým čerpadlom na T679 019.
Vďaka Ti za spomienku na dávne časy a týchto vzácnych ľudí. 🙂

Reagovať

E669 zo dňa 9.10.2012 6:16

Super, neelektrifikovana dvojkolaj, drevene stlpy, mechaniky, typoval by som rok 1960 😆

Reagovať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Zadajte správnu hodnotu *