TEŽka – doba „predtetrapaková“

Všetkým obdivovateľom oblých tvarov jednotiek EMU89.0 / 420.95., tak typických práve pre šesťdesiate roky, kedy tieto legendy vznikali, a boli súputnikmi legendárnych autobusov Škoda 706 RTO a Š11, trolejbusov Škoda 9Tr a T11 a samozrejme nesmrteľných električiek Tatra T3, a samozrejme aj motorových vozňov M240.0 (dnes 820) a M286.0 a 1 (dnes 850 a 851), si dovoľujem ponúknuť virtuálnu jazdu po tatranských elektrických železniciach. Ako inak – legendárnymi tatrovkami EMU89.0, resp. 420.95. Pocestujeme tak v zimnom období plného snehu ako i v lete, ale aj na jeseň, a to v časovom horizonte necelých dvoch desaťročí, v období rokov 1984 až 2002, kedy už definitívne dopravu od obľúbených „tatroviek“ prevzali zatiaľ zaznávané „tetrapaky“ 425.9. Touto reportážnou spomienkou sa vrátime do Vysokých Tatier v čase pred novembrom 2004, do jej krásnej prírody, ktorá ešte nie je zničená víchricou a z následkov ktorej sa bude tatranská príroda spamätávať ešte dlho.

Cestu začíname v najvyššie položenej stanici Košicko-bohumínskej železnice, v stanici zubačky na Štrbe (R29.0002, Štrba, leto 1986).

Zubačka pomaly vyšla z haly a za výhybkami sa rozbehne do prudkého stúpania (905.951, Štrba, 25.7.1998).

Zubačka vystúpala nad hradskú a o chvíľu sa vnorí do lesa pred zastávkou Tatranský Lieskovec (EMU29.0001, Štrba, 17.04.1985).

Na Štrbské Pleso pôjdeme takmer štvrť hodiny a to je čas, kedy si povieme niečo málo okolo nástupu jednotiek EMU89.0, neskoršie 420.95. Keď sa v Poprade v roku 1963 objavila prvá trojička EMU89.0001, pre stávajúci vozidlový park pochádzajúci z časti ešte z doby mocnárstva a z časti z prvej republiky, neznamenala žiadne „nebezpečie“, najmä keď skúšobná prevádzka nebola úplne podľa predstáv objednávateľa ani výrobcu. Nezadržateľne sa však blížil termín Majstrovstiev sveta v severských disciplínach vo Vysokých Tatrách vo februári 1970 a bolo nad slnko jasné, že stávajúce vozy nezvládnu predpokladanú vysokú frekvenciu návštevníkov a tak radikálna výmena vozidlového parku nedala na seba už dlho čakať. Nové vozidlá istotne inakšie vnímali cestujúci a rušňovodiči, pre ktorých znamenali zvýšenie kultúry cestovania, vyššiu rýchlosť a kratšie cestovné doby, a na druhej strane neporovnateľne lepšie pracovné podmienky, a inakšie zasa priatelia železníc. Nové vozne znamenali jednoznačne prínos pre kultúru cestovania, na strane druhej je nutné povedať, že z tatranských tratí navždy zmizli toľko obľúbené letné otvorené vozne.

Ešte pár metrov a zubačka zastaví na Štrbskom Plese. Tu sa trocha porozhliadneme, nastúpime na „električku“ a vydáme sa do Starého Smokovca. Z tohto miesta je vidieť celá panoráma Štrbského Plesa, jeho obchodné centrum a spoločná stanica zubačky a TEŽ-ky (EMU29.0003, Štrbské Pleso, 17. apríl 1985).

Po vystúpení zo zubačky sa nám naskytá takýto krásny pohľad na dvojnásobnú panorámu Tatier (EMU89.0010, Štrbské Pleso, 15.4.1985).

V susedstve strojnej podbíjačky stojí EMU89.0010 a napravo je prototypová jednotka, stále ešte bez zásuvky mnohočlenného riadenia (EMU89.0010, EMU89.0001, Štrbské Pleso, 1988).

Nie len krásne a slnečné počasie, ale aj zimná nepohoda bola, je a aj bude neoddeliteľnou súčasťou bežnej prevádzky (420.963, Štrbské Pleso, 25.10.1997).

Keď prestane chumelenica, opäť vyjde slniečko, snehová fréza už dokončuje očistu trate (snehová fréza, Štrbské Pleso, 22.2.1993).

Snehová fréza už dokončila svoju prácu, osádka po namáhavej práci si užíva chvíľu zaslúženého kľudu (snehová fréza, Štrbské Pleso, 22.2.1993).

Vozidlá po obrovskej nádielke snehu nie je takmer vidieť (420.965 + 420.952, Štrbské Pleso, 22.2.1993).

Na Štrbskom Plese sme zažili nádhernú zimu, ale vrátime sa radšej do letného obdobia. Opúšťame Štrbské Pleso a vydávame sa k prvej zastávke Popradské Pleso, z ktorej pred okamihom odišla sólo súprava smerom ku konečnej stanici (420.962, Popradské Pleso, 20.8. 1997).

Po pár desiatkach metrov náš virtuálny vlak zastavuje na zastávke Popradské Pleso. Na tomto a nasledujúcom obrázku môžeme porovnať túto zastávku v priebehu štyroch rokov (Popradské Pleso, leto 1989).

Zistíme, že okrem náteru drevených líšt na stenách zastávky a výmeny tabule s názvom zastávky, sa takmer nič nezmenilo (420.963 a 968, Popradské Pleso, 21. 9. 1993).

Ďalšie zastavenie si doprajeme až v Tatranskej Polianke, a tak máme čas dokončiť krátke rozprávanie o tatrovkách. EMU 89-tky odviedli v Tatrách obrovský kus práce, a to aj napriek určitým výhradám. Najmä v letných horúčavách v preplnených vozidlách to nebola nijaká slasť v nich cestovať. Komfortu cestovania neprispeli ani veľmi hlučné motorgenerátory a kompresory. Viac ako tridsať rokov prevádzky a zvyšujúci sa nedostatok náhradných dielov sa na vozidlách nepriaznivo podpísali a tak prišiel čas ich náhrady. Prakticky už pri prvých úvahách o ich náhrade zrazu začali priaznivci tatrovky glorifikovať a stavať ich do polohy legendy, ktorou sa nakoniec stali, a keď sa na trati objavil prototyp nového vozidla, zniesla sa naň spŕška kritiky. Na technickú zastaranosť trakčného zariadenia, menšiu kapacitu a nižší počet len 14 súprav oproti stávajúcim osemnástim, pravda, posledný pätnásty bol daný do prevádzky neskoršie, a bol postavený z náhradných i novo vyrobených dielov. Na tomto mieste treba ale povedať, že tatrovky jazdili v dobe, kedy bol až na výnimky zákaz vjazdu do oblasti Tatier súkromnými osobnými vozidlami a tak doprava prevažnej časti návštevníkov ležala na pleciach tatranských „električiek“ a tie sa mali naozaj čo oháňať, aby stíhali. Dnes je situácia úplne iná a takto kapacitné súpravy vo dvojiciach bohato stačia pokryť potrebu. Určite sa opäť zvýšila kultúra cestovania, najmä v lete, no na druhú stranu zimná prevádzka pri námraze na troleji je ich slabina.

Medzitým sme docestovali do Tatranskej Polianky. Už viac ako pol roka fungujú ŽSR, tak vozidlá Tatranských elektrických železníc jazdia stále s emblémy bývalých ČSD, ako to dokladá vchádzajúca súprava (420.9, T. Polianka, 7.8.1993).

Križovanie v Tatranskej Polianke bolo pred dvadsiatimi rokmi úplne bežnou záležitosťou a pre dopravný personál obvyklou rutinou. Na fotografii vidíme, ako niektorí cestujúci sledujú prichádzajúcu súpravu, dve ženičky v pravo naopak zaujíma, čo to ten ujo fotografuje či ich alebo nedajboh snáď nie prichádzajúci vlak (420.9, T. Polianka, 7.8.1993).

Križovanie „električiek“ v Tatranskej Polianke, ktorá je ešte v objatí vzrástlej zelene. V auguste 2001 na priebežnom úseku z Popradu na Štrbské Pleso kraľovali stále tatrovky, ale na trati zo Smokovca do Lomnice už sa od marca objavoval „tetrapakový“ prototyp 425.951 (420.964 idúca do S. Smokovca a 420.966, T. Polianka, august 2001).

V auguste je aj v Tatrách značne teplo a tak sa poďme „ochladiť“ do zimnej Polianky. Vo februárovej zimnej idyle sme svedkami križovania dvoch vlakov (420.960 smer Štrbské Pleso a 420.956 do Popradu, T. Polianka, február 1994).

Vďaka jasnej oblohe a snehu som mohol 13. januára 2001 o štvrť na päť na 21°DIN-ový film fotografovať bez statívu, bez toho aby bol obrázok rozhýbaný (420.963+420.951, T. Polianka, 01. 2001).

Naša virtuálna jazda pokračuje zimnou krajinou smerom k Smokovcom. Tatrovku riadenú Mariánom Vaverčákom objektív zachytil v prvom pravotočivom oblúku za Tatranskou Poliankou. Kúsok nad magistrálou stojí kedysi súkromný penzión Tatranský domov, nazývaný tiež Slovenský domov (420.966, T. Polianka, február 1996).

Trať bola až do víchrice v novembri 2004 väčšinou skrytá za stromami a preto bolo potrebné k fotografovaniu sa využíval každý priestor (420.966, T. Polianka, február 1996).

Posúvame sa o malý kúsok bližšie k Novému a Starému Smokovcu, no nedá mi nezaradiť do reportáže takúto peknú zimnú náladovku (420.961, T. Polianka, január 2001).

Trošku sme sa zdržali v zasneženej krajine u Tatranskej Polianky, nevadí, posunieme sa bližšie k Starému Smokovcu, centru tejto oblasti (420.953, Sibír, 16.5.2000).

Zastávka Nový Smokovec – to je vlastne len jednoduchý drevený prístrešok pre cestujúcich postavený v štýle hrázdených staničných budov. Práve pred okamihom tu zastavil vlak a fotoaparát zastihol cestujúcich po výstupe (420.963, Nový Smokovec, 16.5.2000).

Tatrovka ide ako EOs 8128 okolo hotela Európa, jedného z najstarších hotelov v Novom Smokovci, napravo možno zahliadnuť vrch veže evanjelického kostolíka z roku 1887, ktorý projektoval a postavil architekt Gedeon Majunke (420.954, Nový Smokovec, 16.5.2000).

Keďže sme už vyslovili meno Gedeon Majunke, povedzme si pár slov o tomto najvýznamnejšom architektovi Vysokých Tatier z prelomu 19. a 20. storočia. Stavby z jeho pera sú alebo boli ozdobou tohto krásneho kraja. Gedeon Majunke, rodák a obyvateľ Spišskej Soboty (1854 – 1921) projektoval a postavil v Tatrách mnohé stavby, napríklad pôvodná stavba vily Solisko na Štrbskom Plese (v roku 1994 ju zbúrali a postavili ako repliku budovu novú), rímskokatolícky kostolík pri údolnej stanici lanovky v Starom Smokovci , šesťboký pomník Dezidera Szilagyiho na Hrebienku, komplex kúpeľných stavieb a rímskokatolícka kaplnka v Dolnom Smokovci, dnes chatrajúci hotel Tatra a rímskokatolícky a evanjelický kostol pri ceste k uz nejestvujúcej stanici lanovky v Tatranskej Lomnici, rímskokatolícky kostolík v Tatranských Matliaroch a ďalšie stavby, z ktorých už niektoré dnes nejestvujú. Azda tou najznámejšou je Téryho chata na konci Malej studenej doliny v objatí piatich Spišských plies a nádherným výhľadom aj na Lomnický štít. Kamenná chata bola vybudovaná s jeho rozhodujúcim finančným prispením a otvorená 21. augusta 1899 a pomenovaná po iniciátorovi jej výstavby, doktorovi Ödömovi Térym, spoluzakladateľovi Uhorského karpatského spolku. Architektonický rukopis Gedeona Majunkeho nesú aj niektoré stavby tatranských železníc – pôvodná stanica na Štrbskom Plese, v Tatranskej Polianke a Tatranskej Lomnici. Jeho účasť na architektonickom stvárnení stanice v Starom Smokovci zatiaľ nebola potvrdená.

Pohodovou jazdou sme dorazili do Starého Smokovca, ktorý je plný oblých tvarov tatroviek. Vidíme tu klasickú situáciu križovania súprav do všetkých smerov (zľava 420.965 a 966 (predná v novom nátere), na tretej koľaji 420.956 + 952, vpravo 420.951, 3.9.2000).

Pohľad na smokoveckú stanicu plnú súprav EMU89.0 je z dnešného hľadiska úplne fascinujúci. Niečo také sa už nikdy nezopakuje (súpravy EMU89.0, S. Smokovec, 15.7.1986).

Nezvyklé postavenie súpravy do Lomnice za prechodom zachytil objektív fotoaparátu v polovici 80-tych rokoch. Na zmienenej druhej koľaji vidíme, že prvé dvere prednej jednotky sú presne nad výhybkou. Vzadu na zhlaví je odstavená záložná jednotka (EMU89.0003, EMU89.0012, S. Smokovec, leto 1984).

V Starom Smokovci sa ešte zdržíme. Na fotografii je stanica zo strany popradského zhlavia, na tretej koľaji je vlak do Štrby a na štvrtej do Popradu. Zaujímavá je pôvodná stavba vedľa staničnej budovy. Neskoršie bola prestavaná v štýle pôvodnej staničnej budovy (420.951+420.953, 420.956, S. Smokovec, 17.8.1997).

Starý Smokovec je prakticky centrom siete tatranských železníc, tu sa stretávali a i naďalej stretávajú jej vlaky, aby rozviezli cestujúcich do všetkých smerov krásnej vysokohorskej tatranskej prírody. Oblé tvary tatroviek patrili neodmysliteľne k Vysokým Tatrám a jej doprave vo všetkých ročných obdobiach. Vozidlá, ktoré ruky architektov vytvárali začiatkom šesťdesiatych rokov, fascinujú aj dnes, v čase, kedy svetom vládnu ostré a jednoduché línie.

Stanica v Starom Smokovci je pekná v lete, i v zime, najmä keď ju pokryje vrstva snehu. V období nižších dopravných nárokov jazdia EMU89.0 sólo, ale ako vidieť, je aj v tomto období o prepravu značný záujem (EMU89.0013, Starý Smokovec, február 1986).

Asi zaujímavejšie ako osamotená jednotka je ešte nezasklená časť bufetu (420.954, Starý Smokovec, február 1990).

Je čas zimných prázdnin a tak vlaky jazdia opäť zdvojené (120.962+420.953, Starý Smokovec, 7.2.1993).

Zima 2000/2001 bola tou poslednou, kedy na aj na trati do Lomnice jazdili len tatrovky. Už od marca 2001 sa prototypová súprava 425.9 objavovala na tejto trati čo raz častejšie (420.956+420.968, Starý Smokovec, 13.1.2001).

So Starým Smokovcom, ktorý pre niekoho možno, pre mňa ale určite, je magickým miestom Vysokých Tatier, sa lúčime v zimnom období, keď je príroda nádherne zapadnutá snehom s čarovnými čapicami snehu na konároch takmer storočných smrekov, ktoré majú pred sebou už len necelých desať rokov života…. (420.959, Starý Smokovec, 13.4.1995).

Fotografovanie tatranskej „električky“ na úseku do Lomnice pred novembrom 2004 bolo ako na ostatnej trati dosť obtiažné. Bolo možné buď len z cesty alebo na niekoľkých miestach popri trati. Jedným z nich bolo miesto neďaleko vjazdu do Tatranskej Lomnice (420.956, T. Lomnica, 14.5.2000).

Pani Zima je v Tatrách nevyspytateľná. V tom istom čase môže byť v rôznych rokoch naprosto rozdielne počasie. V polovici apríla 1985 bola už takmer jar, ale o desať rokov neskôr tu vládla ešte Perinbaba s plnou nádielkou snehu (EMU89.0006 po GO, vpredu je EMU89.0005, T. Lomnica, 17.4.1985).

Tatranská Lomnica je prestupné miesto z tratí úzkeho rozchodu na železnicu normálneho rozchodu, na ktorej je vidieť niektorý z motorových vozňov 850 v náteru „harlekýn“ (420.955, T. Lomnica, okolo roku 1995).

Že fotografovanie ani na niektorých atraktívnych miestach nebývalo jednoduché, dokladuje práve tento obrázok „električky“ u meniarne (420.960, Pekná vyhliadka, 13.5.2000).

Náš virtuálny vlak sa približuje do Smokovca, my sa tu však nezdržíme a ihneď pokračujeme ďalej k Popradu. Zdvojené tatrovky prechádzajú cez cestný priechod do Popradu (EMU89.0004, S. Smokovec, 10. 7.1985).

Na tomto a predchádzajúcom obrázku vidíme medzi koľajami neobvyklé množstvo buriny (EMU89.0006, S. Smokovec, 8.7.1985).

V tieni stromov na krátkom úseku „dvojkoľajky“ schádza k Dolnému Smokovcu dnes múzejná električka (420.953, S. Smokovec, máj 2000).

Na zastávke Nová Lesná predovšetkým o prázdninách čakalo veľa turistov a snažili sa dostať do už tak plných súprav prichádzajúcich z Popradu (420.959, Stará Lesná, máj 2001).

Azda klasickejší pohľad na dvoje tatry si ani neviem predstaviť (420.963, N. Lesná, máj 2001).

Naša virtuálna jazda sa blíži nezadržateľne k svojmu cieľu. Súprava spriahnutých tatroviek ešte pod taktovkou bývalých ČSD o chvíľu zastaví v koncovej stanici (420.956 + 957, Poprad-Tatry, 1. 7.1992).

A sme v cieli našej cesty, cestujúci už opustili súpravu, pantografy sú stiahnuté do základnej polohy a rušňovodič a vlaková čata sa po krátkom odpočinku vydajú späť na Štrbské Pleso (420.959, Poprad-Tatry, 22.4.2001).

Na tomto mieste krátka jazda s tatrovkami po tatranských elektrických železniciach končí. Končí rokom 2001. V nasledujúcom roku bolo ukončené ich turnusové nasadzovanie, pretože bolo dodaných a do prevádzky zaradených všetkých 14 nových jednotiek. Neznamenalo to však, že tatrovky sa na trati už neobjavili. Práve naopak, nepravidelne sme ich mohli vidieť aj v ďalších rokoch, dokladované sú jazdy (najmä do Lomnice) ešte i v roku 2005. Definitívny koniec už len mimoriadnemu vypravovaniu tatroviek urobila kompletácia a uvedenie do prevádzky pätnástej jednotky 425.965 v roku 2006.

Odstavené tatrovky boli postupne vyraďované (k 1.6.2002 – 420.963 a 965, k 1.12.2002 – 420.952, 954, 955, 956, 957, 960, 961 a k 1.11.2003 – 420.951, 958, 964, 967, 968) a fyzická likvidácia bola ukončená do augusta 2004. V roku 1999 bol u štyroch jednotiek (420.953, 959, 962 a 966) motorgenerátor nahradený statickým meničom a boli to práve tie, ktoré boli prednostne vypravované ako náhrada za „tetrapaky“. Zároveň sa uvažovalo o využití modernizovaných jednotiek na pracovné účely, ale pravdu povediac, neviem o takomto nasadení. A ani si dosť dobre neviem predstaviť vypravenie na pracovný vlak idúci vlastnou silou bez predchádzajúcej opravy po dlhodobom odstavení pod šírym nebom.

V záverečnej časti tejto reportáže sa pozrieme na osudy zostávajúcich jednotiek až do dnešných dní.

Stretnutie tatrovky 420.966 s „tetrapakom“ 425.953 dňa 12.10.2001 v Starom Smokovci.

29. júna 2002 jazdila zo Smokovca do Lomnice dvojička 420.966 a 420.952.

V októbri 2002 sa v záplave farieb od tmavozelenej cez žltú po červenú nádherne vyníma tatrovka 420.966.

Stretnutie priam symbolické – vedľa tatrovky 420.958 stojí jej nástupca „tetrapak“ 425.964, a vedľa neho voz EMU49.001, ktorú tatrovky nahradili v roku 1970. Tatrovke zostáva už len 18 dní, lebo 1. novembra 2003 bude zrušená a jej osud naplní v roku nasledujúcom.

Tatrovky 420.962 a 420.966 boli v popradskom depe fotografované 5. septembra 2010. Po roku a pol sa osud oboch jednotiek naplnil – 19. apríla 2012 boli obe zošrotované.

Určitú nádej na prežitie má jednotka 420.959, ktorá je zatiaľ vedená ako pracovný voz. Po odstavení z pravidelnej prevádzky a dlhoročným pobytom pod šírym nebom je nádej na to, že sa opäť rozbehne vlastnou silou, dnes naozaj veľmi nízka.

Jediná jednotka určená k múzejnému uchovaniu je 420.953. Členovia Klubu ju postupne opravujú vlastnými silami. Prvý obrázok z haly údržby pochádza z 9. júna 2007, druhý z 5. septembra 2010, a tretí z 2. septembra 2012 a dokumentuje jednotlivé etapy jej opravy. Verím, že bude čo najskôr ukončená a 0003-ka znovu vyjde na trate, na ktorých strávila viac ako tridsať rokov aktívneho života.

Cítil som vnútornú potrebu dať „na papier“ viac textu, ako je na tejto stránke obvyklé – mladšej generácii na vysvetlenie, staršej naopak na pripomenutie.

Som presvedčený, že až nastane doba „potetrapaková“, inými slovami náhrada jednotiek 425.95, o nejakých dvadsať, možno dvadsaťpäť rokov novou generáciou vozidiel, dostanú sa „tetrapaky“ do polohy miznúcich vozidiel a situácia sa bude opakovať….