Zimná parná romanca na Orave

V druhej polovici februára vyprší parnému rušňu 310.433 termín platnosti tlakovej skúšky kotla najstaršieho rušňa normálneho rozchodu na ŽSR, a je viac než pravdepodobné, že sa s ním v najbližších rokoch na čele vlaku nestretneme.

Zo životopisu Kačenky

Rušeň 310.433 ČSD, ktorý dostal od svojich vrútockých opatrovateľov nežnú prezývku Kačenka, sa v tomto roku dožíva 112 rokov. Vyrobila ho Strojáreň kráľovských štátnych dráh Budapešť vo filiálke Weitzer v Arade v rámci úspešnej série XII MÁV pod výrobným číslom 957 a dostal označenie 377.313 MÁV. Charakteristickým znakom prevažnej väčšiny rušňov tohto radu bola dopredu predĺžená dymnica. Rušne boli vybavené jednoduchým a dlhým komínom Prűssmann.

Po rozpade monarchie sa tento rad, pôvodne vyvinutý pre miestne trate v Uhorsku, zachoval aj na novovzniknutých ČSD, kde bol v roku 1925 prečíslovaný na 310.4. Rušne, ktoré patrili Košicko-Bohumínskej železnici dostali označenie 310.5. Z 534 (niektoré pramene uvádzajú 549) vyrobených rušňov zostalo po vzniku Československej republiky na ČSD 53 strojov a na Košicko-Bohumínskej železnici 13 rušňov.

V roku 1931 sa rušeň 310.433 podrobil generálnej oprave v Prahe, počas ktorej dostal nový kotol č. 1665. Zo služieb ČSD odišiel v roku 1952 (Leopoldov) na vlečku cukrovaru v Pohronskom Ruskove. Tam mašinka dojazdila v roku 1970 v úctyhodnom veku 74 rokov. Neputovala však do Kovošrotu, ale majiteľ podaroval rušeň v roku 1978 Fakultnému výboru SZM Strojníckej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej a Veteran Car Clubu v Bratislave. S pomocou patronátnych Švermových železiarní v Podbrezovej sa podarilo zrušenú mašinku v roku 1981 oživiť. Po zrušení parnej prevádzky u nás v roku 1980 sa Kačenka stala prvým muzeálnym prevádzkyschopným parným rušňom na Slovensku. Jeden z prých vlakov, ktorý muzeálna mašinka odviezla, bol historický vlak do Petržalky v roku 1984, ktorý išiel po vtedy ešte rozostavanom moste Hrdinov Dukly (dnes Diaľnično-železničný most). Obrázky z tejto jazdy sa zjavili vo viacerých železničných periodikách.

V roku 1996 absolvoval rušeň hlavnú opravu v RD Vrútky. Počas tejto opravy dostal dvojdielne dymničné dvere podľa pôvodného vyhotovenia, pákové poisťovacie ventily a originálne petrolejové lampy. Opäť sa predstavil verejnosti v septembri toho istého roku na trati Vrútky – Martin. V ďalších rokoch sme sa mohli s rušňom 310.433 stretnúť na výročných akciách MDC na bratislavskom Rendeze. V roku 2002 rušeň jazdil na trati Studený Potok – Tatranská Lomnica pre kameramanov, ktorí nakrúcali film Doktor Živago podľa rovnomenného románu Borisa Pasternaka.

V roku 2005 sa Kačenka zúčastnila osláv výročia trate Studený Potok – Tatranská Lomnica a v ďalších rokoch odviezla niekoľko nostalgických vlakov pre zahraničných fotografov na trati Kraľovany – Oravský Podzámok. V súčasnosti je rušeň súčasťou zbierok MDC Bratislava a v starostlivosti Spolku Výhrevne Vrúky.

Kačenka sa rozlúčila na oravskej trati

Spolok Výhrevne Vrútky naplánoval dôstojnú rozlúčku s rušňom 310.433. V sobotu 16. februára 2008 sa vydala Kačenka s tromi historickými dvojosími vozňami z Vrútok do Oravského Podzámku. Aj webova stránka railpage.net sa stala jedným z mediálnych partnerov tejto zaujímavej akcie.

V noci z piatku na sobotu prenikol nad územie Slovenska studený, pôvodom arktický vzduch, a jeho studený front priniesol aj snehovú nádielku. Rozlúčková jazda Kačenky sa tak na obrovskú radosť účastníkov (a nielen fotografov) uskutočnila v zasneženej krajine. Nikomu nevadil mráz (hoci aj počas dňa bolo maximálne okolo mínus desať stupňov) ani ostrý severák.

Na zimnú jazdu parného vlaku sa zišli desiatky fanúšikov nielen zo Slovenska ale aj z Maďarska, Poľska, Rakúska a z Česka. Po kľukatých cestách v skalnatom labyrinte v údolí rieky Oravy sa tiahol „had“ minimálne dvadsiatich áut s fotografmi. Vrútocká čata rušňa 310.433, tentoraz posilnená o posádku z pražského Modrého Mercedesu (498.022 ČSD) bola k fotografom ústretová a nehnala vlak „šialeným tempom“. A tak si fotografi pochvaľovali, že napriek sťaženému terénu stihli získať viac záberov než očakávali. Ale aj tak sa iba málokomu z automobilových prenasledovateľov pošťastilo prísť na miesta troch fotostopov, pretože sa uskutočnili pomerne ďaleko od hlavnej cestnej trasy. Na fotostopoch si tak prišli na svoje fotografujúci cestujúci z vlaku.

Nostalgické akcie sú vítanou príležitosťou nielen na oživenie spomienok na éru pary, ktorá na Slovensku skončila v roku 1980, ale aj na stretnutia s priateľmi, ktorým parné rušne učarovali. Hneď na začiatku akcie som sa stretol s priateľmi z Poľska, pánmi Janom Guzikom z riaditeľstva PKP Cargo v Krakove a s Maciejom Panasiewiczom, ktorý je známy svojimi aktivitami v skanzene v Chabówke. Janek mi podaroval svoju knižku fotografií „Parowe impresje – Parowozy z Chabówki“.

Orava je veľmi fotogenická a pri snehovej nádielke poskytla fotografom parného vlaku štedré príležitosti na zvečnenie vzácnej nostalgickej železničnej akcie. Väčšinu času svietilo slnko a členité oblaky vznikajúce vo výstupných prúdoch teplejšieho vzduchu do studenších vrstiev atmosféry boli vítanou kulisou viacerých snímok.

Vzhľadom na slnečné počasie s modrou oblohou a so snehom, som krajinkárske zábery fotografoval s polarizačným filtrom, ktorý mi umožnil získať farebne sýte zábery. Najmä para unikajúca z komína a dym sú preto skvele prekreslené. Zábery s použitím polarizačného filtra ešte väčšmi umocňujú emocionalitu, ktorá sa prebúdza v duši fotografa.

Niektoré snímky som upravil v grafickom editore do čiernobielej podoby. Takéto snímky v štýle retro evokujú časy dávno minulé, keď sme vídavali a nadchýňali sa čiernobielymi fotografiami parných krásavíc, pretože farebná fotografia ešte na svete nebola, alebo bola v plienkach.

Pri nostalgických akciách je myseľ fotografa plne zaujatá na získanie čo najefektnejších snímok. Bez dobrého poznania trate a ciest, po ktorých sa možno dostať na požadované fotomiesto, je šanca urobiť pekné zábery minimálna. Naháňanie vlaku je adrenalínovým športom a počas akcie môžu vzniknúť rôzne situácie. Keď som pri ceste do Oravského Podzámku vystúpil z auta pred stanicou v Párnici, zošmykla sa mi zo sedadla do snehu brašňa s fotoaparátom. Žiaľ, nevšimol som si, že sa počas pádu odkotúľal do snehového záveja drahý objektív Canon 1:1,4. Keď som pri spiatočnej ceste urobil v Párnici posledné snímky parného a servisného vlaku v zapadajúcom slnku, vrátil som sa do auta s tým, že si urobím poriadok s fotografickým „náradím“. Zostal som nemilo prekvapený, lebo mi pri inventúre chýbal práve najcennejší objektív. Nuž, stáva sa to, pomyslel som si po chvíli. Fotograf musí počítať aj so stratami. Už-už som sa chystal zmierený so stratou odísť preč, keď mi intuitívne napadlo, aby som sa šiel opýtať do Dopravnej kancelárie, či objektív niekto nenašiel. Na moju otázku sa tvár pána výpravcu rozjasnila a s úsmevom zvolal: „Tak to sa stalo Vám!“ A podal mi objektív, ktorý našiel v snehu, keď si šiel počas prestávky v službe do obchodu kúpiť desiatu. Mal som nevýslovnú radosť, že som svoje drahocenné „fotooko“ opäť našiel. Aj touto cestou pánovi výpravcovi zo železničnej stanice v Párnici, ktorý mal v sobotu 16. februára 2008 službu, ďakujem.

Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa zasllúžili, že po dlhom čase sme boli na Slovensku svedkami zimnej parnej jazdy na snehu. Vďaka členom Spolku Výhrevne Vrútky a jej spolupracovníkom sa stovky ľudí mohli potešiť z jazdy alebo zo stretnutia s parným vlakom. Najmä pre deti bola parná mašinka tá najúžasnejšia vec na svete. Mašinke Kačenke poprajme, aby nás všetkých v dobrom zdraví prežila a aby sa po oprave kotla čo najskôr opäť vrátila na koľaje s ďalšímí nostalgickými vlakmi.

V Oravskom Podzámku.

Kačenka obieha súpravu historického vlaku pod majestátnym Oravským hradom.

Stretnutie Kačenky s historickým Hektorom.

Šéf „Modrého Mercedesu“ z Prahy pri ošetrení Kačenky počas prestávky v Oravskom Podzámku.

Odchod z Oravského Podzámku. Vľavo elita fotografov z vlaky.net.

Netradičný pohľad, ktorý sa mi naskytol z novovybudovaného cestného obchvatu Oravského Podzámku.

Pod hrdým Chočom, kráľom Oravy …

Oddychová seansa v stanici Párnica.

Najväčšiu radosť zo stretnutia s parným rušníkom mali deti.

V posledných lúčoch zapadajúceho slnka sa Kačenka vydala na posledných 8 kilometrov do Kraľovian.

Servisný vlak s hektorom T435.093 nasledoval na ohlášku tiež do Kraľovian a potom spoločne do Vrútok.