Čarovné Poľsko 2. časť

Poľsko je veľká krajina, povedal by som slovenskými fotografmi železnice neprebádaná zem poväčšine pustá a rovinatá. Práve sem som na tri dni zavítal na fotografickú dovolenku. Zážitky, postrehy i zopár fotografií prinášam v druhej časti tohto rozprávania.

Cieľom cesty sa bolo pozrieť na impozantný poloostrov na krajnom severe poľskej zeme vystupujúci do Baltického mora. Jedinečné je to, že vzhľadom na jeho veľkosť vedie až na koniec železnica rozchodu 1435 mm. Na jeho konci sa nachádza mestečko HEL (viď foto).

Dlhá cesta spešňákom ubiehala pomaly. Osem ľudí stiesnených celú noc v malom kupé zažilo veľmi nepohodlné cestovanie. Kopec batožiny poukladanej i pod sedadlami vytŕčal do bez tak malého priestoru na nohy. Nohy si skoro nebolo kam dať, nie to ich ešte natiahnuť. Nadránom za šera som začal sledovať trať. Zobudil som sa v Innowroclawi, kde sa nachádza hneď popri stanici železničná opravovňa. V jej areály stálo mnoho pútavých rušňov súkromných i PKP. O slovo sa však opäť hlási spánok a nasledujúce kilometre podriemavam. Cestou ma sem-tam preberá hluk oproti idúcich tandemov „rakaní“ s cisternovými vlakmi smerujúcimi z prístavu Gdańsk do vnútrozemia. Trať vedie veľmi peknou krajinou s pahorkami okolo. Začína vychádzať slnko, ktoré presvitá cez lokálne ranné hmly. Obloha je skoro jasná, len smerom do vnútrozemia je akási oblačnosť. Po desiatich hodinách strávených v sede sa predieram cez končatiny a batohy spolucestujúcich k dverám a mierim na WC, ktoré sa nachádza hneď za našim kupé. V uličke vozňa ešte stále stojí od večera zopár ľudí. Prichádzam k dverám do WC, ktoré sú otvorené. Naskytol sa mi pohľad na ovracanú toaletu. Vzápätí zatváram dvere a valím do druhého vozňa, kde okrem WC misy a umývadla nie je nič, žiadne utierky, papier a ani mydlo. Po vode ani chýru, ani slychu.

Keďže slnko už svieti nejakú tú chvíľu a trať za Tczewom je celkom zaujímavá – na niektorých úsekoch až štvorkoľajná – vystupujem v stanici Gdańsk Glówny. S osobným vlakom sa vydávam naspäť na šíru trať s nádejou, že sa mi podarí vyfotiť aspoň jedného súkromníka. Zhovorčivý vlakvedúci si k FIP-ke počas kontroly cestovných dokladov pýta aj občiansky preukaz. Je rád, že stretol Slováka. Následne to oznamuje aj rušňovodičovi a pozýva ma do služobného oddielu, kde ma spovedá, kam mám namierené. Po chvíli rozhovoru však zastavujeme v zastávke Róžiny, kde som chcel vystúpiť a na pamiatku z tohto milého stretnutia mi ostáva tento záber.

Vydávam sa v smere Tczew k hradlu, ktoré ma zaujalo už cestou sem. Tento úsek trate je však trojkoľaný a hoci „nultá“ (stredná) koľaj práve prechádza rozsiahlou rekonštrukciou, frekvencia nákladných vlakov je tu viac ako slušná. Žiaľ, jazdia proti slnku… Potešil ma teda aspoň „lajkonik“.

O chvíľu pribúda zopár ďalších záberov na rovnakom mieste a poberám sa späť do zastávky, kde som si počkal na tento vlak.

Onedlho prichádza „lajkonik“. Na nástupišti spolu so mnou čaká aj sympatická mladá slečna. Z osobáku vystupujem v stanici Pruszcz Gdańsky, kde bol odstavený žlto-zelený „Sergej“.

Sústredenie sa na fotografovanie tohto exponátu ma troška zabavilo a odpútalo pozornosť od toho, čo sa deje v mojom okolí až tak, som si neuvedomoval silnejúci zvuk prichádzajúci smerom od Gdańska. V zatáčke som dosť neskoro zbadal idúcu „rakaňu“ s kontajnerovým vlakom. Chcel som rýchlo prebehnúť cez koľaje, no oproti sa rozbiehal „z pomalej cesty“ rýchlik mieriaci do stanice Gdynia Gl. Hazardovať so životom pre jeden snímok nemá cenu, nuž som vlak „odpálil“ z miesta, kde som stál.

Presúval som sa ďalej na trať. Išlo mnoho vlakov – nákladných aj osobných, z ktorých som do reportáže vybral tieto dva.

Celkom pekný vláčik… EP07-534 s expresom smeruje do Varšavy.

„Šesťkolák“ ET22-722 sa rozbieha z odbočky s ťažkým uhoľným vlakom.

Zopár záberov z rovnakého miesta ale stačí! Vydávam sa na cestu späť do stanice, kde si počkám na osobný vlak do Gdyne. Je niečo pred jedenástou hodinou. Vytvárajú sa malé oblaky a je poriadne teplo. Cestou k nástupištiam okolo mňa prechádza súkromník v podobe rušňa 181.009 TRANSDOTA s dvoma vagónmi smerujúci do prístavu Gdańsk. Pozrel som sa iba a pokračoval v ceste. Čakám na veľkom nástupišti a o chvíľu obomi smermi prešli spešňáky. Vo chvíli, keď ohlásili osobák do Gdyne, zahliadol som v diali oranžovo-čiernu „rakaňu“. Operatívne som zaujal výhodné miesto na zhotovenie záberu a než sa súkromník pomaly priblížil, mnou očakávaný “lajkonik“ zastavil pri nástupišti. Cvak!

181.106 + SM42-2223 spoločnosti LOTOS smerujú z prístavu Gdańsk do vnútrozemia Poľska.

Nekonečne dlhý nákladiak prešiel okolo mňa pomaly. Našťastie som ešte rýchlo stihol dobehnúť a nastúpiť do preplneného osobného vlaku a tak som pokračoval podľa plánu do stanice Gdynia. Cestou bolo vidieť veľké prístavné žeriavy a na jednom mieste som priamo z vlaku zazrel more. Bol to po jedenástich rokoch veľmi príjemný pohľad. A ten vzduch… niečo úžasné!

V stanici Gdynia Glówna Osobowa v čase príchodu môjho osobného vlaku pristavovali poschodovú súpravu s dieselom FABLOK. Rýchlo som prebehol na vedľajšie nástupište, na ktorom už „klasicky“ čakali davy ľudí. Tento vlak išiel do Helu – neváhal som, nastúpil a o chvíľu bola súprava plná. Je čas odchodu, vláčik sa pohýna, interiérom vozňov začína viať svieži morský vzduch. Po chvíli prichádzame do staničky Reda, odkiaľ začína jednokoľajná neelektrifikovaná trať do Helu. V diaľke je už vidieť Gdańsku zátoku. Onedlho zdolávame náročné stúpanie pred stanicou Mrzezino, na ktorom je rekonštruovaná trať a cestou postupne križujeme s protiidúcimi osobnými vlakmi. Neďaleko Władysławowa je na cestnej komunikácii zápcha, autá idú doslova krokom. V stanici Władysławowo vystupujú, ale aj nastupujú početné skupiny cestujúcich. Je úžasné, koľko ľudí môže byť na takej malej stanici. Opäť odchod a pokračujeme v ceste ďalej. Práve tu začína poloostrov HEL. Prichádzame do zastávky Władysławowoo – Port, kde sa nachádzajú veľké lodenice a prístav. Úžasný pohľad sa mi naskytá na staré, opravované, ale aj nové lode. Trať ďalej prechádza prevažne ihličnatými nesúvislými lesmi.

Poloostrov pokývajú osídla, kempy, rôzne reštaurácie a obchody. Okolo trate vedie značne frekventovaná cesta. More je z vlaku vidieť prevažne po pravej strane v smere jazdy, čiže pohľad do zátoky a na pevninu. V zátoke to žije! Ľudia sa kúpu, člnkujú, vychutnávajú si naplno rôzne vodné športy, jazda na vodných skútroch, či surfujú. Cestou pozerám na potenciálne fotofleky, túžim spraviť záber s vodou. Bez neho sa mi odtiaľto domov nechce ísť. Konečne prichádzame do koncovej stanice Hel. Je na čo pozerať! Hneď na začiatku sú odstavené rôzne súpravy vrátene tej mojej, s ktorou som prišiel z Katowic do Gdańska. Pred staničnou budovou sú odstavené aj rušne „spalinowe“ spolu s poschodovými súpravami. Je tu pristavený osobný vlak naspäť do stanice Gdynia Gl., ktorý najviac púta moju pozornosť, lebo poschodová súprava je v pôvodnom zelenom nátere! Fotím všetko, čo sa dá. Samozrejme nie som sám. Spolu so mnou fotí mnoho ďalších dovolenkárov.

Nejaké tipy na miesta som už z vlaku omrkol, a preto operatívne nastupujem do osobného vlaku, ktorý je už v tej chvíli pripravený na odchod. Obloha je skoro čistá. Iba na horizonte nad pevninou sa nachádza niekoľko oblakov. Onedlho vystupujem v stanici Kuźnica (HEL). Rozhliadam sa okolo a rýchlo smerujem za stanicu k môjmu vyhliadnutému miestu, ktoré je pomerne ďaleko. Osobák však stále vyčkával v stanici. Došlo mi, že oproti ide ďalší vlak. Bol to zmeškaný expres z Varšavy. Tento vlak narušil jazdy všetkých ostaných vlakov až do večera. A je to tu! Traťový záber so zelenou poschodovou súpravou.

SM42-003 s osobným vlakom do stanice Gdynia Gl. zachyteného kúsok za staničkou Kuźnica (HEL).

Onedlho prichádzam na miesto, o ktorom som si myslel, že by sa tu dal zrealizovať môj vysnívaný snímok s morom. Možností bolo viacero. Ja som sa rozhodol pre tú z nadhľadu.

Pre mňa najcennejší záber z tohto výletu sa stala fotografia rušňa SU42-531 s osobným vlakom idúcim z Helu do Gdyne spolu s Baltickým morom. Prinieslo mi to nesmiernu radosť a spokojnosť s výletom.

Nasledovala autofotografia s Baltickým morom na pamiatku. Pobral som sa teda popri pobreží do stanice pozrieť na cestovný poriadok, čo ešte pôjde. Najbližším vlakom bol spiatočný expres do Varšavy, ktorý odišiel z východzej stanice Hel zmeškaný vyše dvadsiatich minút.

Stroje SM42-419 + 099 s expresom do Varšavy opúšťajú mestečko Kuźnica (HEL).

Pohodička v práci…

Nedalo mi to! Chcel som sa ešte troška porozhliadať po blízkom okolí stanice. Za helským zhlavím to bolo tiež zaujímavé. Hneď za pahorkom bola nádherná piesková pláž s otvoreným morom. Bol to úžasný pohľad. Blízko nej bol zachytený nasledujúci snímok.

Preplnený osobný vlak z Helu vchádza do stanice Kuźnica (HEL). Za stromami a kríkmi je už iba more.

S týmto vlakom som sa po dvadsaťminútovom pobyte v Kuźnici vydal smerom domov. Vlak bol totálne natrieskaný. Dalo by sa povedať, že sme cestovali štýlom telo na telo, resp. telo na bicykel. Ani štvorvozňová poschodová súprava takmer nestačila. Ale zmestili sa ešte ďalší, ktorý pristúpili cestou do Władysławowa. Tu mnoho cestujúcich vystúpilo ale aj zároveň pristúpilo, bola to taká masívna výmena tiel v súprave. Pokračoval som teda do ďalšej zastávky, pred ktorou sa trať stáča skoro o 180 stupňov. Bolo nádherné podvečerné svetlo a už sa aj ochladilo.

Osobný vlak do Helu pred zastávkou Swarzewo so strojom SU42-531.

Týmto vlakom som sa vrátil do Władysławowa. Mesto bolo plné prevažne mladých ľudí. Bolo to ako v nejakej hre, množstvo ľudí, áut, atrakcií, obchodov, stánkov,… Najedol som sa teda v neďalekej letnej záhrade so živou muzikou. Dobre mi to padlo. Slnko už bolo po západe. Čas odchodu môjho vlaku do Varšavy bol 22.00 h. Cestou na stanicu som sa zastavil doplniť zásoby v obchodnom dome „Lienka“, čo zodpovedá približne slovenskému LIDLu. Rady od pokladní siahali až po druhý koniec budovy. V rade som stál približne 30 minút. Jednoducho sila!

Spešňák na príchode – ako inak – meškal. Na stanici čakalo na rovnaký spoj mnoho ďalších cestujúcich, ktorí už netrpezlivo očakávali spešňák na peróne, kde sa tlačili. Kúpil som si príplatok do 1. vozňovej triedy v ilúzii, že tá bude prázdna. To bol ale omyl! Už z Helu boli všetky miesta na sedenie plné. Bol som rád, že som vôbec nastúpil do jedného z vozňov. Ľudia stáli aj na prechodoch medzi jednotlivými vozňami, bolo to niečo neskutočné! Konečne sme prišli do Gdyne. Na opačnej strane stala ďalšia súprava s elektrickou mašinou. Došlo mi, že sa tieto dva vlaky budú spájať. Nebol som však jediný, koho to napadlo. Mnoho cestujúcich vystúpilo a čakalo taktiež na prestavenie súpravy. Zopár cestujúcich prebehlo cez koľaje, aby chytili flek na sedenie. Aj v tejto súprave bol vozeň 1. triedy plný. Keďže som bol poriadne unavený a chcel som sa dosýta vyspať, zamieril som na koniec vlaku. Lôžka a lehátka boli úplne vypredané. Išiel som sa pozrieť na začiatok vlaku. Našťastie tam bolo radené lôžko a bolo aj voľné. Hurá! Pospím si 5 hodín do Varšavy. Celú cestu som bol v trojmiestnom kupé sám a dobre som si pospal. No uteráka, mydielka, keksíka, minerálky či rannej kávy, ako je to zvykom u nás, som sa nedočkal. Mohol som iba snívať…

Koniec 2. časti.

Text a foto: 2009 © Bc. Miloš Chomjak