Železničná jeseň 2007 – I. časť

Po období „fotopôstu“, kedy som sa fotografovaniu venoval viac menej sporadicky, vydal som sa konečne v tomto roku na dlhšie cesty. Rozsiahle plány a predstavy som však musel zredukovať a v priebehu septembra ich vtesnať do niekoľkých dovolenkových a voľných dní.

Putovanie za lokomotívami sa stalo realitou ôsmeho septembra ráno, keď sme spoločne s kolegami s rodinami a ďalšími kamarátmi nastupovali do vlaku smerujúceho do Zvolena. Naším cieľom bolo navštíviť medzinárodné stretnutie parných lokomotív GRAND PRIX SLOVENSKO 2007. Po príchode rýchlika do Zvolena každý išiel za svojím cieľom individuálne, ale ešte spolu sme si poobzerali posunujúcu „ušatú“ 464.001 pri prvom nástupišti, ktorá za niekoľko okamžikov zaujala miesto na konci parného vlaku do Banskej Bystrice pristaveného u nástupišťa číslo dva.

O čosi neskôr sa v čele mimoriadneho vlaku objavila olomoucká „rosnička“ 464.202 a rušňové čaty oboch strojov využili čas pred odchodom k poslednému doladeniu vizáže už i tak skvelo vyzerajúcich lokomotív…

Zhotoviť množstvo vydarených záberov vo zvolenskom uzle počas sobotňajšieho slnečného dňa určite nebol pre nikoho problém a každý si dozaista prišiel na svoje. Medzi dominujúcimi zábermi parných rušňov bol príjemným spestrením i atraktívny rušňový vlak vypravený z osobnej stanice smerom do Hronskej Dúbravy.

Nasledoval pozvoľný presun na hranicu depa a čakanie na odchod parného vlaku do Banskej Bystrice. Tam sme viacerí zdokumentovali impozantnosť „rosničky“ a „ušatej“ počas jazdy pod majestátnym zvolenským hradom…

Ďalšie moje kroky viedli do depa. Pri vystavených vozidlách som sa náhodne stretol s kamarátmi a známymi zo vzdialenejších končín Slovenska, čo ma potešilo a rozhovory s nimi potom zabrali väčšinu času stráveného v priestore výstaviska. Atmosféra v okolí točne – a nie len tam – bola vynikajúca, napr. aj vďaka chutnej kapustnici a pečenej klobáse. Popoludnie sa potom nieslo v znamení hlavného programu dňa – súťažných disciplín – prebiehajúcich tradične na nákladnej stanici (viď. článok Fotopozdravy zo Zvolena). Celú súťaž, okrem jedinečného a neopakovateľného šprintu „súperiacich“ rušňov, som tento raz vydržal sledovať až do odchodu domov bez stlačenia spúšte fotoaparátu a dianie na koľajách a okolo nich si naplno vychutnával. Všetko, čo som plánoval vyfotiť na Grand prix Slovensko 2007 totiž už bolo v tej chvíli zachytené na kinofilme…

Ďalší fotovýlet bol naplánovaný na 17. september 2007. V tento deň ráno som nastúpil do R 8, vedeného loko 163 110, s úmyslom dopraviť sa do východzieho bodu cesty do Miskolca, ktorým sa stal hraničný prechod Slovenské Nové Mesto – Sátoraljaújhely. Rýchlik 7/8 premáva medzi Košicami a ukrajinským Čopom ako torzo niekdajších ostro sledovaných rýchlikov „Dukla“ a „Slovakia“. Je ním dopravovaný kurzový lôžkový vozeň UZ v relácii Ľvov resp. Kijev – Wien a s blížiacim sa GVD 2007/2008 má svoje dni s veľkou pravdepodobnosťou už zrátané.

Na zadnom predstavku posledného vozňa trojvozňového vlaku, sledujúc ubiehajúcu krajinu, som zaspomínal na pomerne krátke obdobie, keď do Slovenského Nového Mesta jazdievali z Prešova so záťažou PKP – MÁV košické „skútre“ rady 121, ktoré si tu menili nákladné vlaky s motorovými rušňami rady M47, ale občas výnimočne aj s vtedy ešte slúžiacimi maďarskými parnými lokomotívami rady 424. Cesta mi ubehla rýchlo a z nostalgických spomienok ma prebral klepot kolies vozňa idúcich cez výhybky na košickom zhlaví v žst. Slovenské Nové Mesto. Po vystúpení z vlaku a rozhliadnutí sa po stanici bolo jasné, že aspoň jeden pár nákladných vlakov cez hranicu dnes určite pôjde. A to znamená jazdu „nákladu“ aj hlbšie vo vnútrozemí. Zatiaľ teda všetko klapalo podľa plánu. Niekoľko snímkou z nedávnej minulosti (22.6.2000):

730 619 počas posunu s mechanizmami pred výjazdom na trať

Manipulačný vlak 81102 z Čiernej nad Tisou do Michalian krátko po príjazde do Slovenského Nového Mesta s lokomotívami 182 115 a 721 228.

Priebežný nákladný vlak so strojom 182 102 po prechode Slovenským Novým Mestom

Dvojička 131 007/008 ako rušňový vlak z Čiernej nad Tisou

Povzbudený týmto zistením som sa vydal areálom stanice k hraničnému prechodu. V jeho tesnej blízkosti pri stavadle sú mechanické závory a doprava v stanici je riadená taktiež mechanickými vchodovými a odchodovými návestidlami. Po kratučkej pasovej kontrole som vstúpil na maďarské územie a ulicami mesta zamieril priamo na železničnú stanicu v Sátoraljaújhely, ktorého súčasťou do roku 1918 bolo tiež Slovenské Nové Mesto (podrobný, veľmi zaujímavý popis histórie – aj železničného uzla – nájdete na www.slovnovemesto.szm.sk .I keď som bol v tomto peknom mestečku s bohatou históriou po prvý raz, stanicu som našiel poľahky a horel nedočkavosťou, ako asi bývalý železničný uzol vyzerá dnes. To, čo som uvidel, predčilo všetky moje očakávania. Koľajište síce rozlohou a počtom koľají nevyniká, ale veľká prijímacia budova je v novom šate, s citlivo upraveným interiérom a príjemným pred staničným námestím. Fotoaparát dostal v týchto chvíľach príležitosť rozhýbať si uzávierku pri snímaní prvých záberov.

Jazdy vlakov sú zabezpečované svetelnými návestidlami maďarského typu, pričom odchodové sú skupinové a podobné je to aj v ďalších staniciach na tejto každopádne zaujímavej trati. V minulosti v dôležitých a rozsiahlych železničných dielňach oproti staničnej budove, z ktorých sa do dnešných dní veľa budov nezachovalo, dnes pravdepodobne len likvidujú vyradené koľajové vozidlá. Inú činnosť v objekte vidieť nebolo. Na odstavných koľajách sárospatackého zhlavia, kde sa dala už iba tušiť remíza, postávalo šesť „vypitvaných“ motorových vozňov Mdmot, zjavne určených na likvidáciu a asi 12 osobných vozňov s podobným osudom sa skrývalo za nákladnými vozňami na manipulačnej koľaji. Vysoký betónový múr okolo areálu dielní s dôkladne natiahnutým ostnatým drôtom, v koľajisku medzi vyradenými vozňami a plotom šrotoviska policajt so psom a nakoniec aj nesúhlas s fotografovaním Mdmot-ov aj mimo areál dielní dávali tušiť, že v uvedenom zariadení nepracujú len civilní zamestnanci… Dosť dôvodov radšej vypadnúť na caffe v príjemnom prostredí vestibulu!

Osobná doprava medzi Sátoraljaújhely a Miskolcom (84 km) je organizovaná v hodinovom takte, v nedeľu premáva medzi Budapešťou a Sátoraljaújhely vlak kategórie IC a do Slovenského Nového Mesta zachádza v súčasnosti iba jeden pár vlakov vedený loko M41 s odchodom o 10.23 h zo Sátoraljaújhely a s odchodom späť do Maďarska o 11.30 h. Nákladné vlaky jazdia po tejto trati skromnejšie, ale ako sa neskôr cestou ukázalo, počas môjho krátkeho pobytu v blízkosti trate to boli páry dva a niektoré sa mi podarilo vyfotiť. Tesne pred odchodom vlaku do Miskolca prišiel do Sátoraljaújhely „schulzer“ 060 0155, ktorý sa mohol po oprave popýšiť nie len atraktívnym náterom, ale aj novým dvanásťmiestnym číselným označením a dosadenými klimatizačnými jednotkami. Nezistil som dôvod jeho príchodu do tejto stanice, no musím sa priznať, že ma naozaj potešil!

Opäť na zadnej plošine posledného vozňa vlaku smerujúceho do Szerenca som teda opustil pohraničnú stanicu a sledoval ubiehajúcu neznámu trať, aby som si vyhliadol miesto na zhotovenie aspoň niekoľkých prijateľných traťových snímkov, pretože slniečko začala od juhu pomaly zahaľovať riedka oblačnosť. Nakoniec pomohla náhoda a „traťáky“ som k plnej spokojnosti a bez vnímania počasia nafotil v okolí roztomilej zastávky Szegi, ktorá na tejto kedysi dvojkoľajnej trati bola zastávkou s nákladišťom a mala jednu manipulačnú koľaj so skladišťom. Dodnes je zachovaná už mimo koľají iba nakladacia rampa, ale bez budovy skladišťa. V prestávkach medzi vlakmi (päť vlakov za dve hodiny) som mal dostatok času na dôkladnú prehliadku okolia zastávky. Osobitý ráz tomuto miestu dodáva samotný domček, pôvodné kované zábradlie pri schodišti k budove zastávky a skromné pozostatky po lanovodoch v podobe zachovaných kladiek sú dôkazom zabezpečenia nákladišťa mechanickými návestidlami v minulosti. Ideálny námet na modul modelového koľajiska…

M41 2314 smeruje k slovenskej hranici

M41 2332 s rýchlikom do Budapešti

M62 320 s vlakom rumunských uhliakov

Neprehliadnuteľnou skutočnosťou a dozaista i záujimavosťou trate Sáoraljaúhely-Mezözombor sú pôvodné koľajové spojky hlavných koľají ponechané na oboch zhlaviach nácestných staníc ako pozostatok z čias, keď bola trať, ako som už vyššie spomenul, dvojkoľajná. Niektoré spojky s rôzne ou časťou bývalej traťovej koľaje sú používané výťažné koľaje, ale zväčša sú nepoužívané a viacmenej zarastené vegetáciou. Ale to už vlak vchádza do stanice Mezözombor, v ktorej sa traťové koľaje elektrifikovanej dvojkoľajky smerom od Szerenca rozchádzajú do dvoch smerov: ako jednokoľajné trate pokračujú do Sátoraljaújhely a pod medenou pavučinou do Nyíregyházy. Vystúpil som tu zo zvedavosti, ale v pravú chvíľu. Šťastie stálo pri mne a za necelú hodinu som nafotil skupinu v tom čase idúcich vlakov. Pod úpätím blízkych kopcov bolo počuť pískanie motorových vozňov Bzmot dopravujúcich osobné vlaky z neďalekého Szerenca do Hidasnémeti. Chvíľu mi to trvalo, ale nakoniec som jeden oranžovožltý motorový vláčik prechádzajúci obcou v diaľke na chvíľu zahliadol.

V Szerenci, taktiež s veľmi peknou staničnou budovou, prebehol rýchly prestup na osobák, ktorý sa mi podarilo krátko pred odchodom vyfotografovať a nasledovala necelá polhodinka oddychu vo vlaku cestou do Miškolca. Pozorovaním krajiny ubehla cesta veľmi rýchlo.

Zaústenie trate do uzlovej stanice Miskolc je od východu medzi skupinami odstavných koľají, kde sa vykonáva na osobných vlakoch, rýchlikoch a IC-čkách medzi jednotlivými spojmi všetok servis od čistenia až po vyradenie pokazeného vozňa zo súpravy, deponovanie a taktiež zostavovanie súprav. Samotná prevádzka v osobnej stanici je rušná a obohatená množstvom prechádzajúcich, ale aj zastavujúcich nákladných vlakov, na ktorých sa pred ich ďalšou jazdou striedajú rušňovodiči. Veru, nenudil som sa. Pobehujúc po nástupištiach za lokomotívami som po určitom čase pochopil systém chodu vlakov v stanici a začal som si hľadať zaujímavé miesto, kde by som zdokumentoval loko 350 002 ZSSK. Všetky moje snahy zhotoviť sériu záberov odchádzajúceho vlaku IC 515 s elegantnou staničnou budovou v Miskolci však prekazil posunujúci diel, ktorý sa do záberu „natlačil“ v okamžiku, keď sa loko 350 002 dala do pohybu. Na zmenu stanovišťa už nebol čas a vbehnúť do rušného koľajišťa neprichádzalo v úvahu. Musel som sa teda uspokojiť so záberom „gorily“ s loko V43 1055. Nevadí… Niekoľko snímkov z Miskolca:

V43 1043 počas posunu

350 002 a V43 1055

V63 021 s vlakom IC do Budapešti

M41 2323 odchádza do depa

Bzmot 399 „Inter Pici“ na začiatku cesty do Ózdu

Po odchode IC 515 a ďalších vlakov počas prehliadky interiéru staničnej budovy „zabodovala“ odpoludňajšia káva a po krátkom oddychu som sa odobral na blízky most ponad koľaje spájajúce osobnú a nákladnú stanicu. Odtiaľ je dobrý výhľad do depa, ktoré však v tom čase zívalo prázdnotou. Vrátil som sa späť na stanicu a keďže som mal dostatok času do odchodu vlaku domov, nastúpil som do motoráka smerujúceho do Bánrévé na neplánovanú poznávaciu jazdu trate s tým, že o hodinu v najbližšej stanici vystúpim a vrátim sa do Miskolca ešte pred zotmením. Lenže neurobil som tak a pokračujúc v ceste som sa pripravil o možnosť vyfotografovať oranžového „sergeja“ M62 idúceho opačným smerom s cisternovým vlakom. A tak posledný záber dňa patril motorovému vozňu Bzmot 284 v železničnej stanici Kazincbarcika.

Do Miskolca som sa vrátil motorovým vozňom Bzmot 401 „Inter Pici“ a večer strávil sledovaním prevádzky v osobnej stanici, odkiaľ ma na Slovensko dopravil vlak IC 536 „Hornád“. Vlaková lokomotíva 350 002, majestátne vchádzajúca k nástupišťu v Miskolci, zabezpečila trakciu už z Budapešti a v pohraničnej prechodovej stanici Hidasnémeti odovzdala štafetu čerstvo opravenej lokomotíve 363 145 pred záverečnou cestou do Košíc. Zaujímavý záver príjemne prežitého dňa.