Železnica mladej Spey

Železnica mladej Spey

Naposledy sme sa vďaka nášmu magazínu Railpage pozreli do Škótska na železnicu v Dalwhinnie. Toto malé miesto je na železničnej mape celkom nevýrazné, ale tvorí začiatok jednej veľmi známej oblasti. Oblasti, ktorá nie je bežne vyznačená na mapách a väčšina našincov o nej nemá ani potuchy. Je ňou Speyside. Jej územie vymedzuje najrýchlejšie tečúca rieka Škótska – Spey. Speyside je  bezpochyby najvýznamnejším regiónom výroby whisky v Škótsku a zrejme aj na celom svete. V tejto rázovitej krajine, ktorá miestami silne pripomína Slovensko sa nachádza polovica všetkých páleníc sladovej. V niektorých mestách nájdeme doslova hniezda páleníc s dymiacimi komínmi, kde sa drží vôňa sladu, kvasu a surovej whisky. Okolo skladov, kde budúca whisky dozrieva v dubových sudoch, sa zasa šíri omamná aróma vanilky a sušeného ovocia, ktorá uniká z chladného prítmia. Železnica v Speyside v minulosti zohrala dôležitú úlohu v preprave tovaru, ktorý s výrobou whisky súvisí. Vlaky vozili slad alebo priamo obilie, rozložené sudy do debnárskych dielní, whisky pripravenú na predaj a všetko ostatné. Dnes už väčšina tratí z rozsiahlej siete neexistuje a zostali len pálenice, ktoré naďalej odfukujú paru z kotlov a pália živú vodu.

Nasledujúce zábery dávajú možnosť nahliadnuť do stereotypu života ľudí v južnej časti Speyside; v Dalwhinnie, Aviemore a v blízkosti pohoria Cairngorms. Rovnako ako vo všetkých mojich predošlých príspevkoch, album je najmä lyrickou momentkou, doplnenou o pár súvislostí  z okolia. Určite nie je cestopisom a nemá ani ambície mentorsky a komplexne vypisovať o železničnej histórii. Na to je množstvo lepších zdrojov.

Album sa skladá z dvoch častí.

Rieka Spey naberá silu až za miestami, ktoré sú spomenuté v prvej časti a presne tu oblasť Speyside opúšťam. Druhá časť sa vracia na hlavnú trať do Inverness, do regiónu Strathdearn, kde sa tiež páli whisky a je zaujímavá niekoľkými viaduktmi. Celý príbeh uzatváram v Inverness.

A prečo práve tento výber?  V albume sú časti, ktoré na prvý pohľad príliš nesúvisia, ale práve do oblasti Cairngorms a blízkeho okolia sa koncentruje silný lokálny prúd dochádzajúcich z a do Inverness a títo ľudia určitým spôsobom tvoria uzavretú komunitu centrálnej Vysočiny. Spojenie tu je silné – hospodárske a spoločenské. Samozrejme časť cestujúcich mieri z pohoria a Inverness ďalej na juh a najmä v lete tvoria veľkú skupinu cestujúcich turisti.

Časť prvá – Speyside a Cairngorms

Začnem ako inak – v Dalwhinnie. Rieka Spey pramení takmer v geografickom strede Škótska  a za jej duchovné rodisko sa považuje Laggan a Newtonmore. Tieto miesta ležia 10 míľ na sever od Dalwhinnie, preto sa o izolovanom Dalwhinnie niekedy vedú úvahy, či už patrí do oblasti Spey alebo nie. Samozrejme z hľadiska výroby whisky, lebo dedina ako taká je súčasťou starého dištriktu Badenoch & Strathspey. Ja sa skôr prikláňam k názoru áno, lebo ďalej na severovýchode sú pálenice, ktoré sú od Spey vzdialené aj viac a nikto o ich príslušnosti do regiónu nepochybuje.

V Dalwhinnie nesmelo začína miestny dopravný prúd na sever. Je veľmi zaujímavé, že kontakty ľudí vedú práve na sever do centra Highlands a len výnimočne do Perthshire. Na juh neexistuje miestne  autobusové spojenie, iba diaľkové linky do Glasgowa a Edinburghu a samozrejme železnica. Cestovný lístok na vlak do Perthu je dva krát drahší v porovnaní s lístkom do Inverness, aj keď je vzdialenosť takmer na chlp rovnaká – 60 míľ (100 km).

Prvý obrázok pochádza z jesene a zachytáva široké údolie Glen Truim (mimochodom rieka Truim je prítokom Spey a do Spey ústí pri Newtonmore). V diaľke je vidieť svetelnú predzvesť severného záhlavia stanice v Dalwhinnie.

Smrekovce sa sfarbili do žlta a vytvorili nezameniteľnú jesennú atmosféru. Obrázok je z južného záhlavia v Dalwhinnie. Na tomto mieste došlo pred niekoľkými rokmi ku kolízii so stádom oviec. Neopatrný turista nezatvoril bránu na priecestí a stádo sa dostalo na trať. Strojvodca plne naloženého nákladného vlaku nemal šancu zabrániť zrážke. Pri rýchlosti takmer 80 míľ vlak rozmetal stádo po okolí. Veľa oviec neprežilo priamo pri kolízii a o zvyšné zmrzačené ovce sa musel postarať miestny správca. Mnohé zo zvyšných musel na mieste postrieľať. Ovce predstavujú jeden z ekonomických pilierov Highlands, lebo v premočenej rašeline a na žulových kopcoch toho veľa nenarastie.

 

Je to hanba, ale toto miesto som objavil tesne predtým, ako som z Dalwhinnie odišiel. Okolo som denne prechádzal a nikdy ma nenapadlo zastaviť sa. Najmä poobede je tu super svetlo, čo ale nie je tento prípad. Fotografia vznikla skoro ráno na prelome októbra a novembra za pálenicou. Tieto dni priniesli snehový poprašok, ktorý sa dlho neudržal, ale aspoň priniesol náznak zimy.

Ďalšie z miest s premiérou. Tentoraz tesne za stanicou. Sneh ako prišiel, tak sa roztopil a zostali iba jeho zvyšky na horách. Signalbox si užíval neskoré popoludňajšie svetlo.

Nečakané prekvapenie priniesol prejazd špeciálu The Statesman. Vlak sa rútil z trojdňovej cesty po Vysočine a západnom pobreží a mieril späť do East Midlands v Anglicku. Pasažieri boli počas pobytu rozmaznávaní v slušných hoteloch a cena lístka sa pohybovala od £540 do £850. Prepočet na eurá nechám na čitateľov.

Dvojhlavá súprava nezastavila. Rýchlo sa stratila v modrom oblaku spálenej nafty. Motory boli  v plnom zábere pred stúpaním k priesmyku Drumochter. Podobné klasické súpravy boli na hlavnej trati medzi Perthom a Inverness ešte v osemdesiatych rokoch a na začiatku deväťdesiatych úplne bežné. Obe lokomotívy sú príkladom dvoch známych farebných schém niekdajších British Railways. Modrá éra BR, ako aj posledné jednoduché logo pochádza z prelomu 60. a 70. rokov dvadsiateho storočia. Aj keď BR dávno zanikli, logo dodnes prežíva v označení staníc a všetkého, čo súvisí so železnicou.

 

 

Netrvalo dlho a popri pálenici sa v ten istý deň prehnal kontajnerový Stobart z Inverness do Mossend Up Yard.

Stanicu v Dalwhinnie v minulosti zachvátil požiar a zostal iba tento malý domček. Je v ňom čakáreň a zázemie pre personál Scotrailu. Zamestnanci denne dochádzajú na pár minút, solia nástupištia, vynášajú smeti a celkovo stanicu udržiavajú. Stanica ako taká je bez obsadenia a lístky sa kupujú online alebo u sprievodcu. Vandalizmus je v tejto zabudnutej krajine neznámym pojmom a čakáreň je otvorená 24h. Svetelné tabule na nástupištiach pribudli približne pred rokom aj pol, možno trochu skôr.

Na záver uvádzam fotografiu trate na sever od Dalwhinnie z výšky. Vlak na nej nie je, ale z tejto vzdialenosti ho aj tak ťažko rozoznať.

 

Po stanici v Dalwhinnie nasleduje na severe Newtonmore a Kingussie a potom hlavná trať vedie do Aviemore. Aviemore bolo ešte v šesťdesiatych rokoch križovatkou dvoch tratí do Inverness. Staršia vetva viedla cez Boat of Garten, Grantown-on-Spey (Grantown West), Davu, Forres a Nairn. Dokončená bola v šesťdesiatych rokoch 19. storočia a takmer o sto rokov neskôr ju zrušili a z väčšej časti vytrhali. Uchránená zostala iba časť po Boat of Garten (presnejšie po Broomhill), ktorú dnes využíva historická železnica Strathspey Railway. V deväťdesiatych rokoch 19. storočia uzrela svetlo sveta kratšia priama trať z Aviemore do Inverness cez Carrbridge, stúpanie Slochd a Tomatin. Až po zrušenie prvej trate sa obe na prevádzku osobných vlakov využívali súčasne.

Stanica v Aviemore upadla na úroveň obyčajnej stanice. Dnes okrem parnej železnice napĺňa potenciál ako východiskový bod do blízkeho Národného parku Cairngorms a jazier Loch Morlich a Loch Insch. Stanica je mimochodom na pomery hlavnej trate dosť veľká a postavená z dreva.

Kto by povedal, že tento záber vznikol presne na Štedrý deň, aj keď zdanie leta klame lebo v noci mrzlo až prašťalo. V pozadí je kúsok parného depa za bieleho svetla.

Tento obrázok vznikol približne o dva týždne pred predošlým záberom. Na parnej železnici funguje pekná tradícia vlakov Santa Express. Sú populárne medzi deťmi a ich rodičmi a starších vlaky bez pochybností prenášajú do éry, keď podobné súpravy na starej trati do Inverness jazdili denne. V čele stojí BR No. 46512 alebo inak Ivatt Class 2 2-6-0. Lokomotíva bola u posádok BR veľmi obľúbená a na špeciáloch SR sa strieda s modrou Caledonian Railway 812, 0-6-0 No. 828. V menej populárnych dňoch vedú výletnícke vlaky naftové Class 27 alebo Class 31.

Kurič prikladá ostošesť a vlak je pripravený vyraziť.

V pozadí panstva Rohtiemurchus sú zasnežené vrcholy Cairngorms, ktoré majú – teda mali – vlastnú trať. Vysunutú horskú železnicu o dĺžke približne dvoch kilometrov, ktorá vedie do nadmorskej výšky 3500 stôp. Napriek tomu, že železnicu otvorili iba v roku 2001, v súčasnosti je jej prevádzka pre technické problémy prerušená. Na betónových nosných pilieroch technici objavili defekty a viaceré objekty musia podstúpiť rekonštrukciu. K spodnej stanici železnice vedie z Aviemore cesta aj autobusová linka. Kedy prevádzku populárnej atrakcie, ktorá je súčasťou lyžiarskeho rezortu (v súčasnosti tiež v problémoch) otvoria, nevedno.

Prechádzajúcemu parnému vlaku sa prizerali aj robotníci, ktorí pracovali na modernizácii koľajiska. Ani oni neodolali pokušeniu spraviť si zopár obrázkov. Pri úpravách vymieňali koľajové lôžka, drevené podvaly nahrádzali betónovými a robili ďalšie modernizačné zásahy na signalizácii. Úpravy budú určené najmä pre prevádzku vlakov HST, ktoré naplno začnú premávať medzi juhom a Inverness od apríla 2019 (časť súprav pravidelne jazdí s cestujúcimi od decembra 2018) pri zmene cestovného poriadku. Modernizácia a úpravy prebiehali  počas víkendov pri výlukách a tak trochu… po škótsky. Koľajisko dodnes nie je úplne dokončené a čaká na posledný kus roboty. Modrá 66ka vozila štrk a koľajové polia.

Parná železnica využíva v Aviemore vlastné nástupište č.3 a na posun súprav slúži malá Class 08, ktorá patrila medzi najpočetnejšie stroje britskej železničnej siete. Lokomotíva na obrázku bola vyrobená v päťdesiatych rokoch 20. storočia a na bočnej strane nesie jeden zo skorších symbolov BR – leva s kolesom (toto logo vystriedalo starší a podobný emblém, tzv. „leva na bicykli“).

Biela brána za osmičkou vymedzuje prechod pre chodcov. Podobnú lokomotívu na posun používa aj depo v Inverness. Posunu v Inverness veľa nie je a drobec tam väčšinu času postáva. Malé historicky vyzerajúce stroje dodnes spoľahlivo slúžia a prežili veľkú časť techniky z neskorších období.

 

 

Strathspey Railway využíva úsek starej vetvy trate do Inverness so zastávkou v Boat of Garten, ktorá nasleduje niekoľko míľ za Aviemore. Toto romanticky znejúce a ešte krajšie vyzerajúce miesto bolo v minulosti ďalším uzlovým bodom miestnej siete. Za dedinou, smerom na severovýchod pokračovali na krátkom úseku súbežne dve trate, ktoré sa následne oddelili. Prvou bola stará trasa do Inverness cez Grantown West a Davu, ktorá v minulosti v ére pred BR patrila HR – Highland Railway a druhou bola trať konkurenčnej spoločnosti GNSR – Great North of Scotland Railway. Druhá uvedená viedla cez Grantown East do Craigellachie, čo bol ďalší uzlový bod a tu sa stretla s traťou GNSR, ktorá spájala Keith, Dufftown, Craigellachie, Rothes a Elgin. No a tu to začína byť komplikované. Ako Strathspey Railway bola v minulosti známa trať spoločnosti GNSR do Craigellachie. Vzhľadom na to, že táto bola v celej trase vytrhaná (rovnaký osud postihol spojenie Elginu cez Rothes až po Dufftown), názov sa akosi prirodzene preniesol na zvyšok existujúcej železnice medzi Aviemore a Boat of Garten s pokračovaním do Broomhilu – teda po telese bývalej trate HR. V podstate na tom nezáleží, ale je obrovská škoda, že trať do Craigellachie padla za obeť racionalizácii 60. rokov, lebo dnes by to bola atrakcia prvej triedy. V minulosti spolu s železnicou Elgin – Craigellachie – Dufftown – Keith spájala významné centrá výroby whisky v Speyside a zaslúžene obe volali aj The Whisky Line (niekedy The Speyside Line). Na druhej strane – osobná prevádzka bola celý čas medzi Craigellachie a Boat of Garten skromná. Názov The Whisky Line (The Keith and Dufftown Railway) zostal zvyšku trate GNSR z Keithu do Dufftownu, ktorý sa zachoval.

Veľa názvov a trochu komplikované, však? Dobrovoľníci sa snažia dotiahnuť koľaje na novodobej Strathspey Railway z Broomhillu do Grantown-on-Spey, a to až do plánovanej stanice Grantown West. Zašlú slávu sa im nikdy nepodarí obnoviť, ale aj to sa ráta.

 

Čas sa v Boat of Garten naozaj zastavil… Stanicu na obrázkoch postavili v roku 1904 a keď prevádzku v šesťdesiatych rokoch zrušili, všetko zostalo na svojom mieste. Akoby sa všetci zdvihli, odišli a nechali tak, ako bolo. Na škótske pomery ide o unikátne miesto s rozsiahlym koľajiskom, kde je stále typický pach a organizovaný neporiadok, staré mechaniky, signal box a vodná veža. Takto nejako to vyzeralo na celej škótskej sieti ešte pred štyridsiatimi rokmi. Samozrejme, na dojme minulosti má z veľkej časti zásluhu činnosť združenia Strathspey Railway, ktoré ho cielene udržiava.

Presne o tomto je reč… Ak sa niekomu zdá signalizácia čudne postavená, má pravdu. Ide i severné záhlavie stanice. Na trati je v podobných okamihoch evidentne iba jeden vlak a o signalizáciu sa starajú členovia združenia. Ako to vyzerá v iných dňoch, keď sa pracuje na predĺžení trate alebo tu zavíta Royal Scotsman – neviem.  Na fotke je zachytená nálada týždeň pred Vianocami.

 

Južné záhlavie so signalboxom, odchodovou mechanikou a so zariadením na výmenu žeziel – tokenov. Pre vlak predstavoval token (alebo tablet) autoritu pokračovať do ďalšej sekcie a mohol mať viaceré fyzické formy. Bol to napríklad disk, valec, dokonca kľúčik. Objekty sa vymieňali podaním, často z idúceho vlaku a niektoré železnice zaviedli na ich výmenu mechanizmy, tzv. chytače „catchers“ alebo Tablet Exchangers.

 

Staršími masovo rozšírenými motorovými jednotkami boli na sieti BR DMU 114, 117 a 108. Podobné zreštaurované jednotky dnes jazdia torze železnice z Keithu do Dufftownu (The Whisky Line), spomenutej vyššie.

V Boat of Garten čaká zelená 117ka na budúcu šancu, hoci Strathspey Railway uprednostňuje klasické súpravy s parnou lokomotívou.

 

Jednou zo železničných spoločností, ktorá zaviedla mechanickú výmenu tabletov bola GNSR.

Pohľad na južné záhlavie stanice v Boat of Garten.

Časť techniky združenia na renováciu stále čaká. Určite aj nedostatok peňazí, typický pre všetky (polo)dobrovoľnícke organizácie, sa podieľa na silnom dojme autenticity. Vidieť sa tu dá úplne všetko – plošinové, skriňové a cisternové vagóny, časti motorových jednotiek v rôznom stave deštrukcie (alebo renovácie – záleží od uhla pohľadu) a množstvo nadstavieb bez podvozkov a podvozkov bez nadstavieb.

Koľajový žeriav v Boat of Garten.

V Boat of Garten som sa jednu nedeľu zastavil úplne náhodne a nečakal som príchod žiadneho vlaku. O bonuse ma informoval pán s dronom, ktorý na peróne rozkladal techniku. Miestny nadšenec do železníc a fotograf. O chvíľu bol dron vo vzduchu a parný vlak z Aviemore sa ukázal o niekoľko minút neskôr. Ako inak – Santa Express.

Vlak doplnil vodu a odfučal do Broomhillu. Broomhill bola stanica na trati HR, ktorá obsluhovala dve miesta: Dulnain Bridge a Nethy Bridge. GNSR mala v Nethy Bridge vlastnú stanicu. V predvianočnom čase mal vlak slušnú obsadenosť. Strathspey Railway návštevníkov láka na slávnostné obedy vo vlaku a rôzne tematické akcie, z ktorých financuje svoje aktivity.

Z miesta som odchádzal so silným pocitom nostalgie. Prebieha tu každý víkend niečo, čo má silnú atmosféru, vôňu spáleného uhlia, oleja, staré tisíckrát vypraté uniformy, syčanie pary a dávku pokoja a romantiky. Ako zo stroja času.

 

Ak by trať GNSR stále pokračovala vo svojej trase z Boat do Garten do Craigellachie, našli by sme na nej miesta Cromdale, Ballindalloch, Knockando, Aberlour  a ďalšie. Niektoré objekty sa zachovali ako ruiny a tie šťastnejšie boli premenené na iné účely. Po časti telesa vedie diaľková turistická trasa The Speyside Way. Pred Cromdale prechádzala železnica GNSR cez stanicu Grantown East, ktorá po vytrhaní trate rýchlo spustla a zarástla náletovými drevinami. Takmer ju z cesty A95, spájajúcej Aviemore s Elginom nebolo vidieť. Skôr či neskôr by stanicu nadobro vzal čas. To sa zmenilo pred niekoľkými rokmi, keď miesto dala do parády majiteľka panstva Revack Estate a stanica ožila do niekdajšej podoby. Zmizli stromy aj neporiadok a domov tu našlo Highland Heritage and Cultural Centre. Na stanici je veľká galéria, predajňa umeleckých predmetov, suvenírov a na kúsku lôžka s koľajami je v dvoch osobných vozňoch štýlová reštaurácia. Areál dopĺňa miniatúrna záhradná železnica, ktorá sa bohužiaľ nevošla na záber. Miesto zatiaľ navštevujú domáci a náhodní okoloidúci, lebo stále vonia novotou. Cesta A95, okolie mesta Grantown-on-Spey a Národného parku Cairngorms je v letných mesiacoch preplnené tisíckami karavanov, ktorých posádky určite nenechajú staničku počas sezóny nepovšimnutú. Preč sú časy, keď bola táto časť Škótska rajom pre samotárov. Grantown East je dôkazom toho, že pri patričnom nadšení  (a určite aj dostatku kapitálu) sa dá aj miesto určené na zánik premeniť na atrakciu prvej triedy.

 

 

 

V zadnej časti sa nachádza veľké parkovisko. Pohľad je od cesty A95 a záhradná železnica je smerom napravo od objektov.

Grantown-on-Spey má niečo vyše 2000 obyvateľov a je zaujímavé, že takto malé miesto malo v minulosti až dve železničné stanice na dvoch rôznych tratiach. Bohužiaľ, na mieste Grantown West je dnes priemyselný park a stanica budúcej konečnej Strathspey Railway bude musieť nanovo vyrásť. Terénne pomery z Broomhillu do Granown-on-Spey sa po výstavbe cesty A95 zmenili a na doriešenie čakajú aj náležitosti s vlastníkmi pozemkov. Dovtedy bude na vstupe do západnej časti Grantownu iba osamelá mechanika, ktorá pripomína bohatú železničnú minulosť malého mesta v Speyside, dnes odkázaného na automobilovú dopravu. Mimochodom – Grantown-on-Spey na rozdiel od všetkých ostatných miest a mestečiek v Speyside vlastnú pálenicu whisky nikdy nemalo a jedna moderná v jeho bezprostrednom okolí vyrastie až v najbližších rokoch

Fotografie vznikli na začiatku decembra 2018 vďaka milému povoleniu majiteľky Highland Heritage and Cultural Centre – Grantown East, za čo jej patrí veľké ďakujem.

 

 

 

Časť druhá – Strathdearn a Inverness

Z úplne iného súdka je Tomatin. V priestore sme sa presunuli späť na hlavú trať medzi Perth a Inverness. Tomatin je druhou zastávkou za Aviemore na novšej trati do Inverness (prvou zastávkou je Carrbridge) a  v súčasnosti poslednou. Napriek tomu, že Tomatin je veľkosťou porovnateľný s Carrbridge a na počet obyvateľov podstatne väčší než Dalwhinnie, vlaky tu nestoja. Zo stanice je rodinný dom a zostala iba slučka na križovanie. Na území Tomatinu sa nachádzajú tri železničné viadukty. S Dalwhinnie má Tomatin spoločnú ďalšiu vec – aj tu stojí pálenica whisky. Vlečku rovnako ako Dalwhinnie Distillery miestna pálenica dávno zrušila.

Na fotky viaduktu ponad rieku Findhorn je asi najlepšia jeseň, kvôli hustému porastu všade naokolo. Tu je skoré ráno a vlak smeruje z Inverness na juh. Findhorn Viaduct je v miernom oblúku a má oceľovo-murovanú konštrukciu. Dokončili ho v roku 1897. Vrchným inžinierom železnice HR bol v čase výstavby Murdoch Patterson, po boku ktorého stál známy Sir. John Fowler (autor známeho Forth Bridge). Viadukt ponad Findhorn je 44 m vysoký a 405 m dlhý. Oceľová priehradová konštrukcia nesie jednokoľajnú trať a stojí na deviatich murovaných pilieroch. Na oboch koncoch sa nachádzajú murované klenuté predmostia. Kovové časti mosta prešli nedávno obnovou náteru.

Druhým viaduktom v Tomatine je Tomatin Viaduct. Ide o klasický murovaný viadukt s oblými klenbami , ktorý začína kúsok od Findhorn viaduktu a smerom k bývalej stanici v Tomatine pokračuje po násype. Tesne za stanicou sa nachádza tretí, posledný a najmenší viadukt ponad rieku a cestu vedľa pálenice.

V blízkosti druhého viaduktu v dedine stoja dve nefungujúce pošty, ledva prežívajúci obchod so základnými potravinami, ktorý vedie miestna komunita a zelený plechový kostolík. Zachytený obrázok má už teraz historickú hodnotu, lebo kostolík zmenil majiteľa a má byť zdvihnutý a kompletne premiestnený niekam do Anglicka. Zatiaľ stojí na mieste budúcich stavebných pozemkov a Tomatin sa v priebehu nasledujúcich rokov úplne zmení. Nanovo sa vznikne čerpacia stanica, ktorá tu kedysi stála, pribudne veľký hotel a dvesto nových domov. Z ospalého miesta, ktorému sa rozvoj dlho vyhýbal, sa stane dobrá adresa v širšom okolí Inverness. Zároveň to znamená koniec starých časov a som rád, že som éru tejto autentickej Highland village s kamennými domami a lámanou škridlou na strechách zažil pred vpádom civilizácie.

Začiatok decembra priniesol mrazivé ráno a zatiahnutú oblohu. Po viadukte prechádza LNER do Londýna. Možno práve na tomto mieste, kde som stál, rástla borovička. Starý kamenný múr, takmer pohltený vresom a machom a niekoľko stáročných stromov dotvára mystiku okolia Tomatinu.

V skutočnosti sú v Tomatine nie tri, ale štyri, vlastne päť viaduktov. Tretím je cestný štvorprúdový viadukt cesty A9 – Tepny severu, ako volajú spojnicu centrálnej časti Škótska s ďalekým severom. Od rieky Findhorn silueta cestného mosta kazí pohľad na železničného suseda, ale z výšky mostovky je super výhľad na trať ponad Findhorn. Proti prúdu rieky stojí starší betónový most, niekedy tiež označovaný ako viadukt. Nesie pôvodnú cestu na sever, dnes lokálnu spojnicu Tomatinu s A9.

Pred svitaním do Inverness mieri Caledonian.

Zo stanice veľa nezostalo a vzhľadom na súkromné vlastníctvo objektov neprinášam viac. Slučka stále slúži na križovanie niekoľkých vlakov denne a je riadená na diaľku. Na kusej koľaji čaká na ďalší výkon pracovný mechanizmus spoločnosti Swietelsky Rail.

Tento záber a nasledujúce tri by v albume vlastne nemali byť, lebo sú zo začiatku roku 2019. Presnejšie z poobedia druhého januára. Na Nový rok vlaky stáli a na obrázku sa v slnečnom, ale mrazivom počasí blíži zdvojená 172 do Inverness…

…aby minula svetelné návestidlo pred stanicou a druhý viadukt.

Na križovanie zatiaľ čakala súprava InterCity HST, konečne pomaľovaná vo farbách Scotrailu a v opačnom smere prešla niekoľko minút po motoráku. Hrmeniu motorov týchto donekonečna modernizovaných súprav sa nemôžem nabažiť.

Prejazd medzi viaduktmi v násype, ktorý spája pasienky nad Tomatinom.

Tomatin a jeho okolie má čo ponúknuť a nájde si určite miesto na obrázkoch v budúcnosti.

 

Tohtoročný prehľad z oblastí Speyside  a Strathdearn končím v Inverness. Inverness bolo odjakživa úvraťou a prvá železnica z mesta viedla do susedného Nairnu na východe. Trať bola úplne izolovaná od akejkoľvek železničnej siete a mala dĺžku 15 míľ. Dokončená bola v roku 1855 ako Inverness & Nairn Railway. Napriek tomu bola táto krátka spojnica dvoch miest od počiatku súčasťou veľkého plánu – spojiť Perth a Inverness. Kým k spojeniu v šesťdesiatych rokoch 19. storočia postupne došlo, železnica sa z Inverness pod názvom Inverness & Aberdeen Junction Railway rozrástla cez Forres, Elgin až po Keith. Tu sa spojila s traťou rivala GNSR do Aberdeenu a cez Aberdeen dosiahlo Inverness spojenie s juhom Škótska.

Významní mešťania z Inverness sa so spojením mesta s juhom cez Aberdeen neuspokojili a po získaní koncesie vybudovali prvú priamu trať do Perthu pod hlavičkou Inverness & Perth Junction Railway. Ako už vieme, viedla cez Forres, Davu, Aviemore a v južnej časti cez Dunkeld. Forres sa stal významnou križovatkou z juhu na východ a západ. V Inverness teda veľmi dobre vedeli čo robia, keď na západe najskôr postavili trať až po Keith.

V roku 1865 sa železnice Inverness & Aberdeen Junction Railway a Inverness & Perth Junction Railway spojili a pod hlavičkou Highland Railway tu železnica pôsobila až do vzniku Veľkej štvorky medzi vojnami. Spojenie Inverness a Perthu cez Nairn, Forres a Davu malo v devätnástom storočí svoj ekonomický význam a priamu vetvu cez Slochd Highland Railway dokončila až o tridsať rokov neskôr.

Keith sa zároveň nadlho stal akýmsi štítom pred neustálou snahou rivala z Aberdeenu  o prienik do teritória Highland Railway a dobytie Inverness vlastnou traťou. Dôkazom tejto snahy je napríklad železnica z Boat of Garten do Elginu z neskoršieho obdobia. Rivalita a prieky medzi HR a GNSR trvali prakticky po celú dobu existencie oboch spoločností. Inverness si udržalo dominanciu jedinej železničnej spoločnosti po celú dobu existencie HR.

 

Z pohľadu histórie tvorila dôležitú súčasť železnice HR trať z Inverness do Kyle of Lochals na západnom pobreží s napojením na kompu na ostrov Skye a trať na ďaleký sever do miest Thurso a Wick, plus niekoľko lokálok na Black Isle, do Strathpefferu, Dornochu a Lybsteru (všetky tieto lokálky zanikli).

Z ekonomického hľadiska nevytvárala severná časť železnice veľký profit, ale mala silný spoločenský rozmer pre dištrikty Sutherlandu a Caithness. Najväčšiu slávu zažila počas vojen pri doprave vojakov, námorníkov a ostatného vojnového personálu do základní v Invergordone, Dingwalle a na Orkneje v Scapa Flow. Vojenský vlak bol z Londýna vedený každý deň v oboch smeroch.

Vďaka skromnej aktivite severu a Kyle sa nikdy seriózne neuvažovalo o prestavbe stanice v Inverness na priebežnú. Vlaky z Kyle a Wicku tu končili a ďalšie pokračovali na juh do Perthu alebo Keithu (Aberdeenu). V Inverness akurát neskôr vznikla priama spojka medzi južnou a severnou traťou cez depo a vlaky ňou obchádzali staničný terminál. Ani v dnešnej dobe nie sú medzi juhom a severom vedené nijaké priame vlaky, okrem nepravidelných nákladných.

Nástupištia 5 a 6 slúžia pre trate do Kyle a na ďaleký sever a toto je pohľad von zo stanice. V diaľke sú vidieť najstaršie časti depa. Dodávky strojov a technológií boli v počiatkoch železnice závislé na doprave po mori, kým si HR v Inverness nevybudovala vlastné dielne. Prevádzku na tratiach severu dnes bez výnimky zabezpečujú jednotky triedy 158 a dopravná stránka je riešená cez vysielačky – modernejšou obdobou tokenov. Stanice severu nie sú až na pár výnimiek obsadené personálom.

V Inverness končí moja výberovka, vrátane kúskov zo zaniknutých a takmer zaniknutých tratí. Keďže Vysočina, Speyside a ich okolie má stále čo ponúknuť, určite sa v magazíne objaví niečo ďalšie zaujímavé v budúcnosti. Dovtedy niekde pri trati priatelia!

Igor Bukovinsky