Váš železničný portál
Registrovať sa

Výlet na Schwarzwaldbahn

Reportáže 26.12.2014 23:00 Pavel Chomjak Zobrazené: 2276

Koncom roka 2013 vládla pokročilá jeseň, keď som sa po dlhých úvahách konečne „rozkýval“ a zrealizoval už dávnejší plán navštíviť miesta, ktoré na mape nemeckých železníc pre mňa vyzerali lákavo. Už pohľad na záhadné kľukatenie sa trate v okolí železničnej stanice Triberg vyvolával zvedavosť a ako som neskôr mal možnosť vidieť, nie nadarmo boli na mape takto aj zakreslené.

Ihneď na úvod musím povedať, že do tejto oblasti som sa vydal na jednodňový výlet už skôr, ale vybral som si z časového hľadiska nesprávny smer príchodu (cez rakúsky Bregenz) a tak moja cesta skončila v železničnej stanici Singen. Tu som mal na výber: buď zostať v Singene a fotografovať miestnu prevádzku, alebo pokračovať vlakom ďalej po Swarzwaldbahn až do stanice Offenburg bez rozsiahlejšieho fotografovania, ale s rozumným návratom do Bregenzu na spiatočný nočný vlak do Viedne. Zvíťazila túžba po fotografiách, ostal som teda v Singene. Fotovačka bola úspešná a ja plný dojmov a príjemných zážitkov som si zaumienil, že sa na túto trať v budúcnosti vrátim a prezriem si ju detailnejšie.

Odchádzajúci švajčiarsky šesťkolák zo železničnej stanice Singen krátko popoludní 5.10.2012 ma mimoriadne potešil.
A tak sa aj stalo. Tento raz to bol môj prvý výlet, ktorý som dodržal bez improvizácií takmer do bodky podľa pripraveného plánu zostaveného na niekoľko dní. Navštívil som nie len mne už známe trate či stanice, ktoré vždy doposiaľ fotograficky potešili, ale ako som už naznačil, s veľkým očakávaním som zavítal do nových destinácií.

Hlavnou úlohou prvého dňa expedície bolo vyfotografovať nemeckého herkulesa rady 223 vo farbách spoločnosti Alex v štýlovej stanici Plzeň – Jižní předměstí a ak to k večeru svetelné podmienky dovolia, tak naviac aj v železničnej zastávke Domažlice-město. Ráno 17. novembra 2013 po príchode do Plzne som sa prvýkrát naživo stretol s motorovou jednotkou rady 844. Voňala novotou, celkove sa mi pozdávala a tak som si povedal, že keď už som tu, budem sa týmto motorákom venovať počas celého dňa. Veď času bolo dosť, len nepríjemné počasie dávalo razantne pocítiť, že jeseň je v plnom prúde a sychravých veterných dní ako tento bude pribúdať. Akurát som netušil, že rad 844 bude v ten deň mojím najfotografovanejším vozidlom. Nastúpil som teda do pristaveného vlaku smerujúceho do Domažlíc a odviezol sa na zastávku Tlučná, kde som po zdokumentovaní odchádzajúcej jednotky krátko počkal na spiatočný vlak zostavený taktiež z rady 844 idúcej v dvojici. Následne som vystúpil v stanici Plzneň – Jižní předměstí a strávil som tu niekoľko ďalších hodín. Žiaľ, víkendová prevádzka bola veľmi slabá a tak mi zostal dostatok času, aby som si dôkladne prezrel priestory pre cestujúcich, exteriér staničnej budovy a taktiež i jej širšie okolie.


Motorová jednotka 844 007 odchádza zo sympatickej zastávky Tlučná.


Pod nezameniteľnou kulisou elegantných obytných domov prechádzal po vynovenom koľajisku stanice herkules 223 065 s vlakom Ex 357 „Jan Hus“. Rovnako i nasledujúce tri snímky boli zhotovené v stanici Plzeň – Jžní předměstí.


Okolo neopravenej časti impozantnej staničnej budovy vchádza sunutý osobný vlak, v ktorého čele bol zánovný riadiaci vozeň 80-30 032-4.


Po takmer dvoch hodinách pobytu v Plzni viezla lokomotíva 223 065 na spiatočnej ceste do Nemecka vlak Ex 352 „Franz Kafka“.


Dvojica motorových jednotiek 844 012 a 002 odchádza ako vlak 7412 do Domažlíc.

Po niekoľkohodinovom pobyte na až príliš čerstvom vzduchu bola jazda do Domažlíc v príjemne vykúrenom oddiele motorovej jednotky 844 008 priam životodarná. Aj tento vlak tvorili dve súpravy, vedúcou bola 844 011. Po zastavení súpravy v Domažliciach som zistil, že vlak 7414 má po niekoľkých minútach pobytu v tejto dopravni konečnú až na zastávke Domažlice-město, čo bola pre mňa vtedy čerstvá novinka a nebola jedinou. České dráhy totiž od 1.7.2013 predĺžili jazdu troch párov vlakov až do spomínanej zastávky Domažlice-město, z ktorých jeden pár (7414/7453) jazdil denne a zvyšné dva mali časové obmedzenia. Pôvodná budova zastávky bola zvonka kompletne opravená a keďže prestala slúžiť cestujúcim, bol na peróne vybudovaný nový prístrešok. Rekonštrukciou ďalej prešlo nástupište, vonkajšie osvetlenie a traťový zvršok po priecestie. Priecestné zabezpečovacie zariadenie v tesnej blízkosti zastávky bolo nahradené modernejším typom a pre jeho činnosť bola postavená nová technologická budova. Keďže u perónu pribudlo návestidlo v smere na Českou Kubici a opačným smerom pred vchodovým návestidlom do Domažlíc žiarili svetlá opakovacej predzvesti, predpokladám, že modernizáciou prešlo tiež staničné zabezpečovacie zariadenie.


V Domažliciach čakalo aj milé koľajové prekvapenie – herkules 2016 909 LTE, ktorý bol vítaným spestrením počas fotografovania motorákov 844 008 a 011.


Detail spojenia RegioShark-ov, teda motorových jednotiek rady 844.


V zastávke Domažlice-město zastavuje motoráčik 810 306, ktorý spolu s prívesným vozňom tvoril súpravu vlaku do Tachova. Snímok je tak povediac obrazovou dokumentáciou zastávky k o čosi vyššie uvedenému textu.


Počas môjho fotografovania na zastávke „v meste“ neúnavne zabezpečoval prepravu cestujúcich v úseku medzi stanicami Domažlice a Furth im Wald motorový vozeň 810 046. Na snímke je zachytený počas pobytu vo vynovenej zastávke, ktorá však pripomína skôr koridorovú trať.


O čosi neskôr som motoráčik 810 046 zvečnil z opačnej strany, ako opäť prichádza zo stanice Furth im Wald do železničnej zastávky Domažlice-město, no na prvý pohľad romantickejším prostredím ako na predchádzajúcom zábere.


S pribúdajúcimi minútami meškania a zároveň ubúdajúcim svetlom klesala aj moja nádej na slušný záber očakávaného herkulesa Alex. Fotoaparát to ale videl reálnejšie a tak iba s malou úpravou v počítači pozeráte na fotografiu rušňa 233 071 prechádzajúceho s expresom 354 „Jan Hus“ železničnou zastávkou Domažlice-město.

Keď v zatáčke zmizli koncové svetlá posledného vozňa vlaku, pomalým krokom som sa vydal do centra. Úplnou náhodou som v nenápadnej uličke blízko pri námestí natrafil na penzión, kde ponúkali pohodlné a atraktívne ubytovanie v starom dome za rozumný peniaz a tak som do osvedčeného hotela už nešiel. Pred ďalším cestovaním bolo dôležité predovšetkým dobre sa vyspať, pretože ma čakalo niekoľko „nočných“ strávených vo vlaku počas presunu medzi vzdialenými mestami.

Nasledujúci deň v skorých ranných hodinách som nastúpil do neúnavnej osemstodesiny, ktorá spoľahlivo dopravila hŕstku cestujúcich do pohraničnej prechodovej stanice Furth im Wald. Po raketovom prestupe do prípojného osobného vlaku zostaveného z dvoch motorových jednotiek rady 612 DB som si užíval pohodlnú jazdu do uzlovej stanice Schwandorf zaplnenej mnohými cestujúcimi smerujúcimi najmä do významných miest ako sú Norimberg alebo Regensburg, kam smerovala moja ďalšia cesta. Tu nasledoval prestup do vlaku spoločnosti Alex, ktorý má v železničnej stanici Regensburg niekoľko minút pobyt na výmenu lokomotív a dobratie posilového vozňa určeného na pokrytie náporu cestujúcich v rannej špičke. Naviac vlaky premávajúce medzi Mníchovom a Schwandorfom tu robia úvrať, resp. inak povedané: vlak mení smer jazdy. V úseku Regensburg – Mníchov vedú pohodlné vlaky Alex taurusy 183 001 – 005, na ostatných tratiach zabezpečujú trakciu už spomínané herkulesy rady 223. Pobyt som využil na fotografovanie zachádzajúceho taurusa 183 001 s posilovým vozňom na plne obsadený vlak smerujúci do Mníchova.


Portrét lokomotívy 183 001 v reklamnom nátere.


Počas fotografovania rušňov v Regensburgu 16. marca 2010 niekedy nastali momenty, ako by iné vlaky tadiaľ ani nejazdili. Snímok zachytáva odchádzajúci vlak smer Schwandorf (na snímke na najvzdialenejšej koľaji) a prichádzajúci vlak zo Schwandorfu s herkulesom 223 072 (v ľavej časti záberu), ktorý z Regensburgu do Mníchova povezie jeden z piatich taurusov spoločnosti Alex – na snímke pózujúci stroj 183 001 v slušivom firemnom nátere.


Pohľad na celý vlak počas spájania vozidiel medzi sebou pred odchodom do Mníchova.


Objektívu neušiel ani oddychujúci stroj 185 692 RAIPOOL.

Do prvého cieľa dňa – železničnej stanice Tüssling – však bolo potrebné precestovať ešte niekoľko desiatok kilometrov. Z okna som pozoroval okolitú krajinu a zaujímavé bolo sledovať aj rýchlostníky, ktoré podľa smerových pomerov dovoľovali traťovú rýchlosť v rozmedzí 80 až 160 km/h. Samozrejme, tých osemdesiatok bolo len niekoľko a iba v jednom kľukatejšom úseku. Ako sme sa blížili k stanici Landshut, ktorá v mojom prípade bola ďalšou prestupnou stanicou, oblačnosť pozvoľna redla a spomedzi mrakov sa s ťažkosťami predierali prvé slnečné lúče. No žiaľ, snímka zachytávajúca odchod „Alexa“ s loko 183 001 však bola exponovaná za asistencie ťažkého čierneho mraku v nedostatočnej kvalite, čo mi v danom momente trocha pokazilo radosť. Rýchlo som to ale pustil z hlavy, veď deň sa iba začal a predo mnou bola cesta do veľkej uzlovej stanice Mühldorf s rozsiahlym depom, z ktorej sa trate rozbiehajú do piatich smerov. Takže príležitostí na fotografovanie bude určite dostatok. V Landshute, ako vždy pri prvom peróne, stála pripravená súprava zostavená zo štyroch poschodových vozňov s dieselhydraulickým rušňom rady 218 tvoriac vlak do rakúskeho Salzburgu. Pokiaľ je to možné, nevynechám ani jednu príležitosť vyfotografovať si čo i len opakovane a hoci aj na rovnakom mieste dnes už legendárne a zo služby pomaly ustupujúce lokomotívy DB rady dvestoosemnásť a tak sa opäť ozýva zvuk cvakajúcej uzávierky fotoaparátu. Vlak bol zostavený z vratnej súpravy, pričom vozne sú v úseku z Landshutu do Mühldorfu sunuté a ďalej do Salzburgu ťahané. Po necelej hodinke jazdy nasleduje Mühldorf, kde má spomínaný vlak do Salzburgu trocha dlhší pobyt. Využívam možnosť ďalšieho prestupu, aby som sa odviezol o desať minút skôr odchádzajúcim motorovým vlakom (smer Burghausen) do spomínanej stanice Tüssling (trať sa tu rozbieha na spomínané smery) a s kamerou v ruke som vyčkal na príchod „môjho“ vlaku idúceho do Salzburgu.

Loko 218 356 na ceste do Salzburgu počas zastavenia v Tüsslingu.


Šťastnú cestu!


Motorová jednotka rady 628. I keď nástupištia sú pri každej koľaji, všetky vlaky osobnej dopravy zastavujúce v Tüsslingu prichádzajú k perónu najbližšie k staničnej budove, aby cestujúci neprechádzali cez koľaje. Ostatné nástupištia sú mimo prevádzky, nepoužívajú sa a vstup na ne je zakázaný.

Stanica Tüssling má síce iba tri dopravné koľaje a jednu asi už dlho nepoužívanú koľaj manipulačnú, no železničný fanúšik si tu príde na svoje počas celého dňa. Pre fotografov sú dozaista lákavé mechanické návestidlá, ktoré riadia okrem jázd osobných vlakov idúcich v hodinovom takte aj jazdy početných nákladných vlakov prevážajúcich suroviny alebo vyrobené produkty z chemických tovární, ktorých je smerom ku koncovej stanici Burghausen viacero. Pretože sklonové pomery trate sú pomerne náročné, bežne tu premávajú vlaky dopravované tromi lokomotívami, alebo naopak, na niekoľkovozňovom vlaku je dopravovaných viacero lokomotív pre čakajúcu záťaž, resp. sa vracajú po odvezení záťaže do domovského depa v Mühldorfe. Prevládajú ucelené vlaky najmä cisternové a celkom bežné sú aj rušňové vlaky zostavené z viacerých hnacích vozidiel. Skrátka je čo fotografovať alebo len tak sledovať čulý železničný ruch.

Lokomotívy rady 247 Euro Cargo Rail prechádzajú železničnou stanicou Tüssling pre svoj vlak smerom na Burghausen. Vedúcim strojom je loko 247 045.


Rušňový vlak troch lokomotív rady 247 idúcich do Mühldorfu vyčkáva v Tüsslingu na prechod protiidúceho vlaku.

Uplynuli dve plodné hodinky fotografovania na stanici v Tüsslingu. Rušňovlaky boli síce excelentné, ale stále mi akosi chýbal poriadny „náklaďák“. Tak som to teda zabalil, najbližším vlakom som sa odviezol naspäť do Mühldorfu a z lávky pre cestujúcich preskúmal nákladnú stanicu. Pohľad „do pľacu“ bol povzbudivý: na odchod boli pripravené dva cisternové vlaky a ďalšie súpravy čakali na rušne. Po návrate do päť kilometrov vzdialeného Tüsslingu asi po polhodinke stanicou naozaj cisternový vlak prešiel a okrem vlakového rušňa mal aj postrk.

Časť koľajiska vyhradená nákladným vlakom v železničnej stanice Mühldorf.


Pohľad do depa v Mühldorfe na nasledujúcich dvoch záberoch bol zhotovený 29. marca 2011. Zľava sú stroje 218 402+419, 294 710, 2x rad 225.


Posledné chvíle oddychu pre dvojicu rušňov 217 019 a 217 002 v retro nátere pred výjazdom na trať. Vedľa stoja loko 247 058+052. Fotografované taktiež 29. marca 2011.


Tüssling 18.11.2013. Keď sa po odchode spojených motorových jednotiek do stanice Freilassing nákladný vlak v ľavej časti snímky nedával do pohybu, bolo jasné, že na odhlášku za osobákom pôjde…


…nákladný vlak idúci smerom do Burghausenu. „Šumenie“ naftových motorov mohutných lokomotív rady 247 vyvíjajúcich ťažnú silu pre pohyb súpravy ale nie je to, na čo sme pri našich lokomotívnych radoch 751 alebo 752 zvyknutí. Skrátka „akosi chýba zvuk“.

S Mühldorfom som sa rozlúčil fotografiou odstavenej Ludmily 232 426 v depe a nastúpil som do vratnej súpravy idúcej do Mníchova. Trakciu obstarávala na konci vlaku radená lokomotíva rady 218 a práve tieto stroje boli stredobodom ďalšieho fotografovania v rôznych staniciach mníchovského uzla.

232 426 postáva pod lávkou pre peších.


Na odstavných koľajách v železničnej stanici München Ostbahnhof v spoločnosti riadiacich vozňov odpočíval rušeň 218 426. Krátko po zhotovení snímky som bol vykázaný zamestnancami DB z koľajiska,…


… preto ďalšie dve dvestoosemnástky stojace opodiaľ som nakoniec zvečnil priamo z chodníka cez otvor po chýbajúcej časti v murovanom plote. Lepšiu kompozíciu záberu by som v koľajisku nedosiahol.


Stretnúť rakúskeho taurusa v Mníchove nie je nič mimoriadne. Na tomto zábere sa v tieni budovy ukrýval rušeň 1216 019 (E190 019).


O deväť minút neskôr, ako bola exponovaná predchádzajúca snímka, zastavil pri peróne mníchovskej hlavnej stanice vedľa súpravy Railjet ďalší rakúsky taurus – 1216 020 (E190 020) a bolo nás viacero, ktorí sme fotografovali, pretože takáto nádhera sa skrátka nedá obísť bez povšimnutia…


Rušne rady 111 so svojimi vlakmi: vľavo 111 040 do Mittenwaldu, vpravo 111 067 do Landshutu.


Za lokomotívou ES 64 F4 – 281 (E 189-281) sa skrýval taliansky elektrický rušeň 412 202. Neskôr som zistil, že v Mníchove to nebol jediný zástupca rady 412 – z idúceho vlaku som zazrel ďalšiu takúto lokomotívu.


Medzi Mníchovom a Zürichom premáva denne niekoľko párov vlakov kategórie EC, ktoré sú pravidelne dopravované dvomi lokomotívami rady 218. Snímka zachytáva podvečerný vlak na začiatku cesty do Zürichu.


Rušeň 218 492 počas posunu na jednom z odstavných koľajísk mníchovského uzla.

Po zotmení som ešte niekoľko hodín pozoroval neutíchajúci ruch na hlavnej železničnej stanici v Mníchove v rôznych jej častiach, kde je stále na čo pozerať a ako vždy som sa nezabudol zastaviť pri výkladných skriniach obchodu s modelmi železničných vozidiel takmer všetkých modelových veľkostí a pokochať sa tou nádherou. Zakúpil som si miestenku do Manheimu, kde bol prestup na prípojný vlak do Offenburgu, lenže so štvorhodinovým čakaním. Veľkú radosť som z toho nemal, ale nedalo sa nič robiť, pretože na iný mnou vybraný vlak v trase, ktorá tiež nebola bez prestupov, boli miestenky beznádejne vypredané. Nastúpil som teda do pristavenej súpravy ICE 990, na počudovanie málo obsadenej, a rozmýšľal nad tým, aká asi bude nadchádzajúca noc. No len čo sa vlak pohol, pochmúrne myšlienky sa rozplynuli a ja som si nerušene začal vychutnávať príjemnú a celkom svižnú jazdu. Na informačnom paneli sa v pravidelných intervaloch objavovali medzi všade prítomnou reklamou údaje o jazde vlaku, ktoré okrem iných informácií pred Manheimom hodnú chvíľu oznamovali rýchlosť 270 km/h. Myslel som si, že je to najväčší zážitok noci, ale to som ešte ani zďaleka netušil, ako veľmi sa mýlim!

Po príchode do Manheimu som zamieril do vestibulu, aby som sa zoznámil s dovtedy neznámou stanicou. Keď som sa zorientoval, vrátil som sa na nástupište a sledoval staničný ruch. Vlaky osobnej dopravy rôznych kategórií jazdili pomerne často, ale pre mňa dôležitým a hlavne povzbudivým zistením bolo, že dva z niekoľkých nákladných vlakov, ktoré krátko po sebe prešli stanicou, viedli švajčiarske lokomotívy rady 482. A práve o tieto červeno-modré stroje mi nasledujúci deň počas krátkeho pobytu v Offenburgu išlo najviac. Plný nadšenia som sa vrátil do vestibulu, zložil batožinu z pliec, usadil na nie príliš pohodlnú lavičku, pozoroval okolie a tešil som sa na práve začínajúci deň. Krátko na to – presne tridsať minút po polnoci – moju radosť schladil hlas ochrankára, ktorý začal slušne, ale nekompromisne vyzývať prítomných vo vestibule, aby ho opustili. Neveril som vlastným očiam a ušiam, že aj v Nemecku majú takéto „fajnové“ zvyky – zamykať v noci staničné priestory – a to aj v takej významnej železničnej križovatke, akou celkom isto Manheim je a kde v nočných hodinách zastavuje viacero významných diaľkových vlakov. Konkrétne v tejto stanici majú cestujúci v čase uzávery verejných priestorov možnosť dostať sa na/z nástupištia k vlakom/od vlakov podchodom s prístupom vedľa staničnej budovy a aby bola zabezpečená možnosť zakúpenia cestovného dokladu, pri vchode do podchodu je umiestnený automat. Z praktického hľadiska na nemecké podmienky to ale nie je nič neobvyklé, automat na cestovné lístky je verejne prístupný celodenne na každej železničnej stanici. Pobyt v blízkych baroch, ktoré doporučil dotyčný ochrankár na vyplnenie času do príchodu môjho vlaku IC 61419, nebolo to pravé orechové a tak sa mi spoločníčkou na viac ako dve hodiny stala ulica. Na pokročilú nočnú dobu stále rušná, plná obchodov a výkladných skríň. Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré a tak to bolo aj v tomto prípade.

Keď som už mal dosť chodenia po meste, vrátil som sa na stanicu, šiel na druhé nástupište a odtiaľ som sledoval prevádzku v stanici. Bolo celkom zaujímavé pozorovať spôsob posunu a tiež aké vozne sú radené v jednotlivých vlakoch. Najprv prišli dva Euronighty (vlak s označením EN), ktoré si medzi sebou prehodili niekoľko priamych lôžkových vozňov a asi za hodinu a pol prišla ďalšia skupina štyroch nočných diaľkových vlakov, u ktorých tak isto prebehlo preraďovanie vozňov. Opatrný posun voľným tempom s ohľadom na spiacich cestujúcich v lôžkových vozňoch vykonávali miestni posunovači s lokomotívami jednotlivých vlakov, ktoré mali na preradenie vozidiel v Manheime dostatočne dlhý pobyt. Po ukončení posunu som s radosťou zistil, že na vedľajšej koľaji stojí vlak, na ktorý som sa tešil najviac: IC 61419. I keď ešte nebol oznámený na informačných tabuliach na peróne, nastúpil som. Podarilo sa mi nájsť prázdne kupé v celkom slušne obsadenom vlaku a až po odchode som zistil, prečo bolo prázdne – netesné okno. Problém ale vyriešilo niekoľko papierových uterákov natlačených do skuliny, teplota v oddieli sa razom začala zvyšovať a zvyšok cesty ubehol bez komplikácií. Nakoniec som nevystúpil v Offenburgu, ale o jednu stanicu ďalej, v šesťdesiatdva kilometrov vzdialenom Freiburgu. Dôvodom bolo skoré ráno, do rozvidnenia ešte ďaleko a naviac bola hmla, ktorá vydržala v rôznej intenzite celý deň. Po odchode môjho IC-čka z Freiburgu sa mi naskytol nečakaný pohľad na súpravu TGV stojacu pri vedľajšom nástupišti smerujúcej z Bazileja do Paríža. Netrvalo dlho a dala sa do pohybu. Nasledoval „prieskum“ staničných priestorov a aj prednádražia zahaleného do ešte hustejšej hmly ako v Offenburgu, kam som sa vrátil regionálnym vlakom. Po rannej hygiene a výdatných raňajkách čas síce pokročil, ale podmienky na fotografovanie boli stále viac ako žalostné. Rozhodol som sa teda, že nepriazeň počasia využijem na kratučkú návštevu Strasbourgu. Zakúpil som teda spiatočný cestovný lístok a s neskutočnou zvedavosťou nastúpil do pristaveného motoráka SNCF.


Dvojdielna motorová jednotka SNCF pri nástupišti v Offenbugru pred odchodom do Strasbourgu.
Neplánovaná cesta, ale veľmi zaujímavá. Jednak bolo na čo pozerať, za ďalšie francúzkym koľajovým vozidlom som sa ešte neviezol a naviac i hmla niekoľko kilometrov za Offenburgom podstatne zredla. Medzi Offenburgom a Strasbourgom je niekoľko železničných staníc, kde postávali s nákladnými vlakmi alebo boli odstavené pred ďalším použitím nemecké, prevažne elektrické lokomotívy. Po prejdení hranice, ktorú tvorí rieka Rýn, sa objavili francúzke vozidlá osobnej dopravy na odstavných koľajách alebo v zriaďovacích obvodoch. A samozrejme k uzlu Strasbourg patrí aj rozsiahle depo s rozmanitými typmi rušňov SNCF.

Vysokorýchlostná jednotka TGV v Strasbourgu pred odchodom do Paríža.


Elektrické lokomotívy odstavené v depe. Zhotoviť obstojnú fotografiu z rýchlo idúceho vlaku prepletajúceho sa koľajiskom bolo pomerne problematické pre množstvo rôznych stožiarov a stĺpov.


Posunujúca motorová lokomotíva 567 521 s osobnými vozňami na jednom z viacerých obvodov žst. Strasbourg.

Po návrate do stále pochmúrneho Offenburgu vzniklo niekoľko nových snímok, no červeno-modrých švajčiarskych lokomotív rady 482 som sa nedočkal. Stále panovala nevľúdna hmla a keďže nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo počasie aspoň troška zlepšiť, urýchlil som odchod na Swarzwadbahn o necelé dve hodiny. Niekoľko záberov z Offenburgu.

Staničná záloha – dieselhydraulický rušeň rady 294 – priváža vozne z vlečky.


Nástupištia železničnej stanice.


Lokomotíva ES 64 F4 – 991 s tranzitným nákladným vlakom vchádza do stanice.

Niekoľko údajov o Swarzwadbahn. Jedná sa o horská trať, ktorá má v cestovnom poriadku DB označenie 720 a spája mestá Offenburg – Villinngen – Singen – Konstanz . Bola postavená podľa plánov Roberta Gerwiga v rokoch 1863 – 1873 a jej podstatná časť medzi Offenburgom (159 mnm) a Singenom (428 mnm) je trasovaná cez oblasť Čierneho Lesa. Výškové rozdiely prekonáva prostredníctvom niekoľkých dvojitých slučiek, na trati bolo vybudovaných 39 tunelov a viaduktov, maximálny sklon je 20 promile. Obzvlášť zaujímavý je úsek medzi železničnými stanicami Hornberg (384 mnm), Triberg (616 mnm) a St.Georgen (806 mnm). A veru je čo obdivovať. Na chodenie okolo neznámej trate nebol dostatok času ani poveternostné podmienky, preto padlo rozhodnutie vystúpiť v železničnej stanici Triberg zovretej z oboch strán tunelmi a zachytiť fotoaparátom jazdy vlakov touto sympatickou stanicou.


Na snímke je zachytený odchádzajúci Regional expres premávajúci medzi stanicami Karlsruhe Hbf a Kreuzlingen.


Minútu po odchode Regional expresu prefrčal stanicou opačným smerom vlak IC 2370 dopravovaný rušňom 101 031.


Detailnejší pohľad na pomník geniálneho Roberta Gerwiga.


Parná lokomotíva 50 245 ako pomník pri parkovisku pred staničnou budovou.


Loko 146 113 bola zachytená počas vjazdu do tunela, pred ktorého portálom je postavená krátka ochranná galéria. Rušeň s tlačeným Regional expresom má namierené do stanice Karlsruhe Hbf.


Nákladný vlak s rušňom 152 134 stúpa k vrcholovej stanici St.Georgen.


Stroj 146 116 bol vyfotografovaný počas zastavenia v Tribergu medzi prístreškami chrániacimi schodiská podchodu pred poveternostnou nepohodou.


Časť turistickej mapy okolia Tribergu s vyznačenými vyhliadkami na trať.

Po malom občerstvení v útulnom staničnom bufete pokračovalo spoznávanie zvyšnej časti trate v malebnom Čiernom Lese z vlaku. Cesta do deväťdesiat tri kilometrov vzdialeného Singenu pozorovaním oku lahodiacej krajiny i keď stále viac či menej zahmlenej ubehla rýchlo. Keďže v staniciach bolo viacero nákladných vlakov, pri ktorých si železničiari plnili rôzne pracovné úkony pred ich odchodom na trať, poopravil som si svoj nesprávny názor na slabú nákladnú dopravu na popisovanej trati. Počas vjazdu do Singenu nás na vchodovom zhlaví privítala „jednozberačová“ švajčiarska loko rady Re 4/4 (11108), ktorá vyčkávala na príchod IC-čka smerujúceho zo stanice Stuttgart Hbf do Zürichu.


Oddychujúci stroj Re 4/4.


V čele IC vlaku zo Stuttgartu bol rušeň 181 213. Jeho jazda v Singene skončila, vlak sa na ďalšiu cestu vydáva úvraťou, teda zmenou smeru jazdy.


I keď to tak na fotografii nevyzerá, už spomínaná loko Re 4/4 práve zachádza na svoj vlak, aby ho dopravila do cieľovej stanice Zürich.

Než stačil posunovač privesiť lokomotívu k súprave, na nástupište bol pristavený vlak do železničnej stanice Lindau zostavený z dvoch motorových jednotiek rady 612. Musel som sa poponáhľať, aby som si našiel miesto na sedenie pri okne vpravo v smere jazdy, pretože cestujúcich čakalo na tento spoj na peróne požehnane a väčšina z nich do vlaku začala aj nastupovať. No niektorí miestni cestujúci stáli pokojne ďalej a tvárili sa, že nie je dôvod na plašenie sa. Mali pravdu, na koniec súpravy k môjmu potešeniu pomaly zachádzala tretia jednotka, v ktorej bolo miesta dosť. Pohodlne som sa „uvelebil“ na sedačke a z okna do zotmenia sledoval svižnú jazdu nemeckých motorákov okolo Bodamského jazera bližšie k domovine.

Ako vyzerá „svižná jazda“ motorových jednotiek v niektorých úsekoch medzi Singenom a Lindau ukazuje nasledujúca fotografia rýchlomera zhotovená 5.10.2012
Bližšie k domovine však ale znamenalo ešte niekoľko prestupov a takmer dve desiatky hodín strávených vo vlaku alebo čakaním na prípoj. Pobyt v Lindau som náležite využil na opätovné „občumovanie“ herkulesov Alex, ktoré už som fotografoval toľkokrát, ale ktoré svojím atraktívnym náterom stále lákajú. Keďže lepšie snímky ako už mám by som bez statívu nevytvoril, pokušenie neuspelo a v poslednej chvíli som nastúpil do vlaku, ktorý ma doviezol do rakúskeho Bregenzu, kde prebehol opätovný, ale vytúžený prestup. Nočný presun do Viedne ako vždy vlakom EN 247 som takmer celý prespal s jedným malým zádrhelom. Totižto spolu so mnou cestovali v kupé i dve študentky, ktorým pomerne hlasné spanie mojej neskutočne unavenej bytosti zrejme vadilo, takže som pocítil vo svojich rebrách prsty nohy oproti ležiacej dievčiny. Asi to zabralo, ráno sa vyspaté obidve usmievali. Nasledovali ďalšie dva prestupy a niekoľko záberov vo Viedni (premiérovo na Hauptbahnhof) a tri snímky počas prestupu v Bratislave, to bol záver vydareného výletu v období od 16. do 20. novembra 2013.


Pri odstavenej lokomotíve 2016 001 na stanici Wien Hauptbahnhof zastavuje stroj 2016 006 so svojou súpravou. O niekoľko desiatok minút sa vydá na cestu späť do Bratislavy.


A opäť doma: za istých okolností to i na koľajách ŽSR vyzerá celkom obstojne.

PS: Pre viac informácií o histórii Schwarzwadbahn, ale najmä skvelých fotiek a videí stačí napísať do internetového vyhľadávača jediné slovo: Schwarzwadbahn.


Text a foto:
© Pavel Chomjak

Pridajte sa do diskusie!

2 komentáre k: Výlet na Schwarzwaldbahn

hmphoto zo dňa 27.12.2014 22:21

Veľká vďaka za pekne spracovanú reportáž doplnenú o krátku históriu a hodnotné zábery.

Reagovať

M262.061 zo dňa 28.12.2014 20:31

Pali, výborná obsiahla reportáž z nie práve jednoduchej cesty. Vďaka. 🙂

Reagovať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Zadajte správnu hodnotu *