Váš železničný portál
Registrovať sa

Vydarené oslavy 150. výročia Košicko-bohumínskej železnice

AktualityHistóriaReportáže 20.5.2022 7:19 MarianDujnic Zobrazené: 3182

V sobotu 14. mája 2022 sa uskutočnili oslavy 150. výročia Košicko-bohumínskej železnice, konkrétne otvorenia prevádzky na jej poslednom úseku Spišská Nová Ves – Kysak. Pri tejto príležitosti boli vypravené mimoriadne nostalgické vlaky pod názvom „S bobinou údolím Hornádu“ v réžii železničného klubu Tatran. Na trase Poprad-Tatry – Spišská Nová Ves – Margecany – Kysak a späť odviezla vlaky bobina E499.062 (výrobca Škoda Plzeň v roku 1957). Súpravu tvorili tri prívesné vozne radu Ci z čias Rakúsko-Uhorska. Kvôli veľkému záujmu verejnosti bola súprava v niektorých úsekoch posilnená o dva vozne ZSSK súčasnej proveniencie.

Na bývalej zastávke v Rolovej Hute, v súčasnosti Margecany-zastávka, prebehlo oficiálne slávnostné podujatie s kultúrnym programom a minivýstavkou kresieb a malieb detí ZŠ v Margecanoch. V starom Margecnaskom tuneli Považské múzeum prezentovalo novú knihu o histórii Košicko-bohumínskej železnice.

Predohrou podujatia bol návoz historických osobných vozňov, ktoré zapožičalo Občianske združenie Zubačka v Tisovci. Úlohy sa zhostil favorit 731.034 Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia v piatok 14. mája 2022.

Vyrastal som prvých jedenásť rokov života v rodnom dome so záhradou len pár metrov od Košicko-bohumínskej železnice (dalej KBŽ). Je to dom vľavo od bobiny na titulnej snímke tejto fotoreportáže. Bol postavený v tridsiatych rokoch počas Prvej Československej republiky. Majiteľ domu, Viktor Paulíny, pracoval ako rušňovodič v novoveskej výhrevni. Môj otec, Matúš Dujnič (1921-2001), slúžil na železnici v Spišskej Novej Vsi tri desaťročia. Mnoho ďalších rokov KBŽ ovplyvňovala môj život, často som po nej cestoval aj fotografoval. A hoci som Spiš opustil už pred polstoročím, minulovíkendovú oslavu na KBŽ som nemohol vynechať. Svojou účasťou som prejavil česť a úctu všetkým, ktorý sa o jej zrod zaslúžili.

Košicko-bohumínska železnica sa stala nosnou dopravnou tepnou severnej časti vtedajšieho Uhorska, priniesla nielen technický ale podnietila aj kultúrny rozvoj a rast vzdelanosti. Po vzniku Československa a jej poštátnení v roku 1924 sa začala KBŽ modernizovať. Hviezdnymi chvíľami bolo zdvojkoľajnenie a výstavba novej trasy v údolí Hornádu medzi Margecanmi a Kysakom. Považujeme za samozrejmosť, že vlaky prechádzajú cez Bujanovský tunel a po mohutnom Ružínskom viadukte a na starú trasu si spomenú len zasvätenci. Ako dieťa som sa viac ráz previezol po pôvodnej trase. Dodnes ju považujem za jednu z najkrajších tratí aká kedy na Slovensku jestvovala. Zostalo po nej veľa artefaktov a stojí za to po nej prejsť , odovzdať sa tichu a kochať sa prírodnými scenériami a oceniť technický um našich predkov, keď majstrovsky zladili prítomnosť železnice v lone nádhernej prírody.

Vráťme sa však do súčasnosti a prejdime si spoločne fotografie, kadiaľ putovala „Bobina údolím Hornádu“. Už som spomenul, že najprv bolo potrebné priviezť na podujatie historické osobné vozne z Tisovca. Klub z Tisovca ochotne pomohol, pretože pôvodne plánované vozne zo Zvolena dostali nový program v rámci Noci múzeí v sobotu 14. mája 2022. Súprava vozňov Ci z Tisovca prenocovala s bobinou z piatka na sobotu v Spišskej Novej Vsi. V sobotňajšie ráno  najprv prebehol návoz do Popradu-Tatier.


Bobinka s historickými a služobným vozňom Daa-k vyzerá na snímke s vŕškami Slovenského raja sťa modelová železnica. Dominantným kopcom je Matka Božia (906 mnm). Aj podľa hotelov na Čingove môžeme ľahko identifikovať miesto. Repka olejnatá je na Spiši pomerne nová plodina, vyfotiť s ňou vlak je stále vzácnosť.

Kvôli veľkému záujmu cestujúcich boli na popradskej stanici privesné za bobinu dva novodobé vozne ZSSK. Fotografi s estetickým vnímaním možno trochu šomrali, tí rozumnejší pochopili, že išlo o akciu pre verejnosť. Napokon úlohou reportážneho fotografa je dokumentovať realitu.

Diamantom a určite najatraktívnejším bodom programu bola jazda dvoch párov nostalgických vlakov cez Bujanovský tunel, dlhý 3410 metrov. Kvôli dokonalému výhľadu na objekty nachádzajúce sa na južnej strane tunelovej rúry, jazdilo sa v smere na Kysak proti správnemu smeru po druhej traťovej koľaji. V tuneli bolo zapnuté stropné osvetlenie a pred každým návestidlom automatického bloku vlak zastal a cestujúci si vypočuli výklad cez megafón z okna rušňa. Cestujúci sa pokochali pohľadom na dopravnú štôlňu, skladovú komoru, vetraciu šachtu a na ďalšie zaujímavosti. Prechod vlaku tunelom trval približne 25 minút. Keď vlak pred tunelom zastal, operatívne som sa rozhodol spraviť obrázok z tunelovej rúry, čo by v prípade jazdy po prvej traťovej koľaji síce bolo možné, ale kvôli menej prajným svetelnýnm podmienkam by snímky neboli také efektné. Prichádzajúci vlak od Kysaku by ma tiež mohol ohroziť. V ľavej časti snímky je náš poľský priateľ Jaroslaw Kucybala z Bochnie, náruživý fotograf nielen železnice. Sme priateľmi na Facebooku už roky, teraz sme sa prvý raz stretli naživo.

Výstavba novej trasy medzi Margecanmi a Kysakom prebiehala v rokoch 1951-1955. Impozantnosť Ružínskeho viaduktu si najviac uvedomíme pri pohľade z vtáčej perspektívy. Bobina s historickým vlakom sa práve vracia z prvej jazdy do Kysaku.

Po pohľade zhora ešte jeden záber z prejazdu historického vlaku zo „zeme“, pre klasikov železničnej fotografie alebo pre tých, ktorí majú vo výškach závraty. Tento raz je fotka z druhého návratu z jazdy do Kysaku. Plávajúce oblaky vytvárali rôzne svetelné efekty a dynamickú atmosféru. Holica (615 mnm) alias Napoleónov klobúk sa hrdo vypína nad hladinou a svoj potemnelý obraz odráža aj na vodnej ploche. Pred jedenástimi rokmi som sa v jedno dopoludnie deň po dušičkách vyštveral na Holicu a pohľad odtiaľ do údolia mám podnes v živej pamäti.


Z Ružína trvá cesta autom do Spišskej Novej Vsi p úzkych cestách úbočím Sivca niečo málo cez hodinu. Nádejal som sa, že stihnem prísť na ikonické miesto „Pod Tepličkou“ ešte pred prejazdom vlaku. Podarilo sa, mal som dve minúty na to, aby som odstavil auto, schmatol fotoaparát a rýchlosťou blesku vybehol na vyvýšené pole.

Spišská Nová Ves (v tom čase Igló) zažila v prvých dvoch desaťročiach po príchode prvého vlaku Košicko-bohumínskej železbice (8. decembra 1871) nebývalý rozvoj. Vznikli nové pozoruhodné stavby, napríklad najvyššia kostolná veža v bývalom Uhorsku a mesto sa vďaka železničnému uzlu a dôležitej výhrevni stalo obrazne i doslova železničnou mekkou. Snímka pochádza už z nedele 15. mája 2022. Súprava historického vlaku s bobinou a favoritom je pripravená na spanilú jazdu hnileckým údolím, cez telgártske viadukty a ozubnicu do Tisovca. Železničný klub Tatran ponúkol fotografom príležitosť sa za symbolický poplatok (10 eur) odviezť a vychutnať si jazdu a fotografovať na plánovaných fotozastávkach. Minimálny záujem však organizátorov zaskočil. Fotovlaky na Slovensku nemajú tradíciu. Každý rok sa síce uskutoční niekoľko fotojázd s parným vlakom alebo historickým motorovým rušňom (napríklad so Sergejom), sú to však akcie pre zahraničných účastníkov a denná sadzba je pre našincov po výraznej 50-percentnej zľave stále na úrovni 200 eur za deň. Fotografi zo Slovenska vedia pravidlá obísť, fotia z úkrytu spoza stromu, alebo nejakej budovy po celej trase nostalgického vlaku…

Zatiaľ čo v sobotu sa Vysoké Tatry strácali v opare, v nedeľu zavanul nad Slovensko suchý subtropický vzduch od juhozápadu a naše veľhory sa zaskveli v plnej majestátnosti. Táto snímka sa v mojom prípade stala bodkou pri fotení bobiny na oslavách 150. výročia Košicko-bohumínskej železnice na Spiši. A je aj čerešničkou na torte, lebo pohľady z tohto miesta na Markušovskom kopci bývajú úchvatné. Keď som v roku 2007 prezentoval stadeto prvú fotografiu na istom nemenovanom portáli železničných fanúšikov, tamojší „odborníci“ označili snímku za podvod. Však Spišská Nová Ves neleží tak blízko Tatier. Pri fotografovaní s teleobjektívom vyzerajú vzdialenejšie objekty bližšie než pri pohľade okom. V priebehu rokov sa toto miesto stalo vyhľadávaným… a dnes už nik nerozumuje nad tým, či je to možné alebo nie.

A teraz nazrieme prostredníctvom niekoľkých fotografií na sprievodné akcie osláv 150. výročia Košicko-bohumínskej železnice. pri bývalej zastávke Rolova Huta (v súčasnosti Margecany zastávka) sa uskutočnilo podujatie, ktoré navštívilo asi 300 občanov z okolia. V areále boli rozvešané kresby detí zo základných škôl v Margecanoch, dobové fotografie z výstavby KBŽ, vyvrcholením bol kultúrny program, prezentácia novej knihy a napokon si návštevníci mohli zamaškrtiť na typických jedlách margecanskej ľudovej kuchyne.

Mgr. Peter Šimko, PhD., je historik dopravy a správca múzea dopravy v Rajeckých Tepliciach, ktoré patrí pod Považské múzeum v Žiline. Na slávnostnú prezentáciu zborníka k 150. výročiu Košicko-bohumínskej železnice prišiel v dobovej železničnej uniforme. V rukách objímal novú knihu, ktorej bol zostavovateľom.

Vlaky cez starý Margecansky tunel (dĺžka 431 metrov), nazývaný aj Rolovský, uháňali v rokoch 1872-1955. Po zmene trasovania doprava prešla do novopostaveného Bujanovského tunela, dlhšieho o 2979 metrov. Takmer polovicu tunelovej rúry tvoria opracované skaly bez obmurovky. Od roku 1985 je tunel technickou pamiatkou zapísanou do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu Slovenskej republiky. V deň osláv stopäťdesiatročnice trate bol tunel vysvietený červeným svetlom.


Občianske združenie Tatran iniciovalo výrobu a osadenie pamätnej tabule k 150. výročiu Košicko-bohumínskej železnice na budove v Margecanoch zastávke. Odhalenie pamätnej tabule sa uskutočnilo v sobotu 14. mája 2022.

Po dlhej príprave a práci na novej knihe o Košicko-bohumínskej železnici nastala slávnostná chvíľa, keď sme sa dočkali jej prezentácie. Stalo sa tak 14. mája 2022 o 12.40 Letného stredoeurópskeho času. O vznik knihy sa najviac zaslúžil Mgr. Peter Šimko, PhD. S prispením viacerých autorov zostavil veľmi hodnotnú publikáciu s materiálmi a fotografiami zo slovenských i zahraničných zdrojov, ktoré dosiaľ neboli u nás publikované. Mňa samozrejme potešilo, že som jedným zo spoluautorov novej knihy. Na snímke zľava Magdaléna Lacková z Považského múzea v Žiline, uprostred už spomínaný Peter Šimko a napravo od neho Ján Sabaka z Občianskeho združenia Veterán klub Poprad. Akcia prebehla v šere starého Margecanského tunela nasvieteného červeným svetlom. Vedno s duchom tohto miesta z dávnych čias to všetko pôsobilo priam mysticky…

Pre mnohých bude cestovný lístok z pamätnej jazdy „S bobinou údolím Hornádu“ spomienkou na nádherný deň a stane sa cennou relikviou pre zberateľov. Na lístku je označený ako prevádzkovateľ Železničný klub Tatran a partneri, s ktorými sa podieľal na organizácii podujatia.

Vďaka pochopeniu a ústretovosti Občianskeho združenia Zubačka v Tisovci, sa podarilo požičať si na slávnostnú jazdu historické vozne. V piatok 13. mája 2022 ich prevážal favorit 731.034 z Tisovca cez Brezno do Margecian. Vlak som zachytil na viacerých miestach, vrátane ozubnicovej trate a telgártskych viaduktov. Do tejto reportáže som vybral dve snímky, po jednej z návozu i odvozu. Oblúčik trate pod kostolom Panny Márie na Hnilci patrí k mojim najobľúbenejším miestam na ŽSR. Kvetinová výzdoba na čele rušňa navodzuje vedno s podvečerným svetlom romantickú náladu.

V nedeľu 15. mája 2022 sa súprava vracala zo Spišskej Novej Vsi do Tisovca. Z Brezna až na horskú staničku Zbojská favorit vlak kvôli predpisom upravujúcim jazdu na ozubnici tlačil. Ešte zasnežené končiare Nízkych Tatier s rozkvitnutou lúkou v chotári obce Rohozná vyzerajú podmanivo.

A blížime sa do finále. Favorit 731.034 sa v priebehu dvoch májových dní dvakrát pozrel do svojho predošlého pôsobiska. Veru, spolu s jeho bratom 731.033 mali od 1. januára 1994 do 22. septembra 1999 svoj domov v Tisovci. Keď došlo k utlmeniu nákladnej dopravy na trati 174 ŽSR, predisponovali ich na Spiš, kde jazdia doteraz. Dlhé roky po odchode z Tisovca sme obidva stroje vídali na osobných vlakoch z Margecian na Červenú Skalu. Vzácna chvíľa si vyžiadala spomienkovú fotografiu. Pred mojím smartfónom I-phone 13 PRO zapózovali „bobiňáre“: zľava Timotej Gruchalák, Ján Buliak, Erik Giertli (OZ Zubačka), Ing. Tomáš Chovanec, Maroš Lesňák, Dávid Galuš a Peter Morihladko.

Bye, bye, Tisovec!

Autor textu a fotografií, copyright PhDr. Marián Dujnič

marian.dujnic@gmail.com

 

Pridajte sa do diskusie!

7 komentárov k: Vydarené oslavy 150. výročia Košicko-bohumínskej železnice

Pavel Chomjak zo dňa 20.5.2022 14:05

Marián, luxusná reportáž a ako vždy dobrý hašiš!

Reagovať

Vojtěch Fajkus zo dňa 20.5.2022 14:38

Redaktor

… krásný fotoreport, díky

Reagovať

Jarosław zo dňa 20.5.2022 20:55

Mój film: https://www.youtube.com/watch?v=4BbK7Bw-SJc

Reagovať

Marián Dujnič zo dňa 20.5.2022 21:51

Ďakujem, Pali, KBŽ je mojou srdcovkou, snažil som sa akciu trochu obšírne zaznamenať.

Reagovať

RaVo zo dňa 20.5.2022 22:11

Marian ako obvykle 👍👍👍👍

Reagovať

Altsohler zo dňa 20.5.2022 22:22

Spolupracovník

Zaujímavý článok aj akcia. Škoda že kolidovala s Dňom múzeí. Neviem ako dlho spolok Tatran funguje, ale veľa dokázali, podľa popisu zrejme nápadito pripravili program jazdy.
Btw. zaujímavá náhoda – podobne ako autor článku som prežil prvých 12 rokov života v dome z tridsiatych rokoch blízko trate a zrejme nás to podobne poznačilo. K tomu som ako 11-ročný dostal za vysvedčenie prvý fotoaparát… Asi aj autor rovnako pozná už z detskej postele nočné pískanie štokrov, klokotanie kompresorov a vypúšťanie pary v depe, možno tiež v zimnej noci sledoval chvost vyletujúcich iskier až nad strechy domov pri trati… a veľa iného, čo sa už dnes nezažije.

Reagovať

Juraj Streber, www.jstrains.sk zo dňa 21.5.2022 5:58

Marián, reportáž ako za starých čias

Reagovať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Zadajte správnu hodnotu *