Váš železničný portál
Registrovať sa

Úlomky z koľajníc

Zahraničie 26.11.2021 11:40 Igor Bukovinsky Zobrazené: 2292

Úlomky z koľajníc

Minulý rok neprial železnici nikde na svete. S tým je spojený aj nedostatok materiálu, z ktorého by som dokázal vytvoriť niečo zmysluplné. Počet fotografií vlakov z obdobia pandemického je mizerný. Tento rok pomaly končí a ja som sa dokopal siahnuť do archívu a vytvoriť aspoň niekoľko spomienok z prostredia škótskych železníc, ktoré sa nezmestili do predošlých článkov. Skombinoval som to, čo som zachytil, s fotkami z hlbšej minulosti. Príspevok som nazval Úlomky z koľajníc, lebo na ucelený príbeh jednoducho nevydalo.

Za plotom v Aviemore

Historická železnica Strathspey Railway (SRC) v Aviemore prežila pandémiu relatívne v zdraví. Pri prvom veľkom lockdowne v marci 2020 aktivita v dielňach úplne utíchla, podobne ako v susediacom autobusovom depe na druhej strane plota. Na trati do Broomhillu nebolo čo pozorovať. Zvuky uhlovej brúsky sa znova ozvali až na začiatku leta, keď sa spoločenská situácia začala pomaly uvoľňovať.

Spoločnosť SRC pritom od roku 2012 pracovala na veľkom (a nekonečnom) projekte obnovy parnej Čiernej päťky s číslom 5025. Lokomotíva je hotová a jej slávnostné uvedenie do prevádzky prebehlo v lete 2021, presnejšie 27. júla. Na renováciu padlo viac než pol milióna libier a nespočet dobrovoľníckych človekohodín. Predošlý termín na konci roka 2019 oddialilo čakanie na kotol. Čiernych pätiek bolo vyrobených niekoľko stoviek kusov, avšak táto lokomotíva je najstarším zachovaným strojom LMS z roku 1934 v najtypickejšom prevedení. Bohužiaľ uvedenie lokomotívy do života som nemohol sledovať naživo. Nemám z tejto akcie žiadnu fotodokumentáciu, ktorú by som ukázal čitateľom. Nezostáva iné, iba obrátiť sa na miestne médiá. Veľa oficiálnych záberov sa nachádza aj na stránke SRC.

Podľa webu má kotol päťky povolenie do roku 2031. Z ostatných parných lokomotív, ktoré ťahali zážitkové vlaky, zostávajú v dielni modrá ex-kaledónska lokomotíva 812 0-6-0 s platným povolením na prevádzku a čierna LMS Ivatt Class 2MT 2-6-0, ktorej kotol exspiroval koncom minulého roka. Či sa odvtedy s touto lokomotívou niečo dialo, neviem. Okrem týchto troch parných lokomotív zostávajú tri tendrovky, ktoré čakajú na generálku: A Barclay 0-6-0T, 0-6-0ST Austerity a napokon malá A Barclay 0-4-0ST, ktorá je viac-menej odložená. (Pozn.; označenie tendrovka je vo Veľkej Británii prevrátené naruby – je to lokomotíva ťahajúca tender, kde je uhlie + voda a aj päťka je podľa toho tendrovkou. Veľké T v označení vyššie znamená lokomotíva s nádržou; tank locomotive a keďže obyčajne vezie aj zásobu uhlia, toto je naša tendrovka. ST znamená sedlovú nádrž, ktorá obopína kotol.) V dielňach SRC pracujú aj na obnove niekoľkých vozňov a aktuálne je reštaurovaný jeden jedálenský a brzdiaci vozeň.

V polovici júla, 18.07.2019, som úplnou náhodou vystihol čas, keď skladali nový kotol z návesu. Prebehol som popod koľaje, aby som práce zachytil aj z druhej strany. Nikto nebol na dohľad, tak som neriskoval a ďalej sa nepchal. Škoda, že sú to iba mobilovky. Podľa tvaru mi kotol vychádza na päťku.

Preprava a skladanie kotla v Aviemore, leto 2019

Skladanie cenného nákladu v Aviemore, leto 2019

Takmer presne rok nato, v čase pandemickom, som zachytil pri prechádzke pokojnú atmosféru depa SRC.  Ani sa mi nechce veriť, že zábery sú z roku 2020 a nie o desiatky rokov staršie.

Záber je z Dalfaber road, ústiacej do ulíc Dalnabay a Silverglades; leto 2020

Pri bráne do dielne stál prikrytý ďalší adept čakajúci na renováciu; leto 2020

D 5394 bola v lete 2020 plne prevádzkyschopná

Zelená D 5394 bola vyrobená  v roku 1962, u British Railways (BR) vedená ako Class 27. Vznikla evolúciou triedy 26. Obe triedy boli pôvodne známe ako Type 2.  Išlo o diesel-elektrické lokomotívy poháňané šesťvalcovými motormi Sulzer a štyrmi trakčnými elektromotormi. Lokomotívy boli bežným zjavom na hlavnej trati do Inverness a celkovo charakteristické pre škótsky región BR. Na sklonom náročnej furmanke často pracovali vo dvojiciach v prípade dlhších vlakov.

Na nasledujúcom zábere z 05.08.2020, keď bol stále navôkol úplný pokoj, je pravdepodobne vyššie uvedená tendrovka A Barclay 0-6-0T Braeriach s pôvodom v súkromnej železnici z FIFE Wemyss Private Railway. Po WPR sa prepravovalo najmä uhlie a železnica si udržala nezávislosť aj v časoch BR. Neviem ani po zväčšení prečítať, čo je napísané na vodojeme, ale lokomotíva tvarom typu zodpovedá, aj tvarom komína a parným dómom.

Pochmúrny júl 2020

Ďalší zo záberov, ktorý nedokážem presne identifikovať. Kotol mi akosi nepasuje k predošlým záberom (stacionárny boiler?). Fotka pochádza z augusta 2020. Zaujala ma atmosféra, škoda moderných rebríkov a smetiakov.

V auguste 2020 škótska vláda uvoľnila obmedzenia pohybu a turistické vlaky sa opäť dostali na koľaje. Napriek tomu sa mi zdali menej vyťažené ako po iné roky, aj keď Aviemore zo dňa na deň praskalo vo švíkoch. Obrat v službách tvorili takmer výlučne domáci turisti. V polovici augusta sa otvorili aj školy.

Závan optimizmu v polovici augusta, 2MT na čele výletníckeho vlaku 14.08.2020

Jednu zo zachovalých pätiek (44871) som na trati naživo zazrel jediný krát v Dalhwhinnie pri príležitosti The Grat Britain Tour. Vlak sa po náročnom stúpaní cez priesmyk Drummochter zastavil na miestnej stanici a doplnil vodu, čo využilo na fotku množstvo prítomných.

Dalwhinnie 30.04.2016 a naleštená 44871; lokomotívu napájala mobilná cisterna

Rastúci účet do Grantownu a zvyšky Forres line

Pandémia minimálne spomalila plány na expanziu železnice SRC do mestečka Grantown-on-Spey a vlaky stále končia v Broomhille oproti Nethy Bridge. Koľaje vybiehajú niekoľko sto metrov za stanicu a končia v mieste, kde stojí most ponad rieku Dulnain. Paralelne k nim leží križovatka ciest A95 a A938 za Dulnain Bridge. Ďalej je v teréne zreteľné lôžko bývalej trate Highland Railway, ktoré nieslo koľaje cez Davu až do Forres. A tu je kameň úrazu. Železnica v mieste cestnej križovatky vedie pod úrovňou cesty. Smerom ku Grantown-on-Spey je pôvodné lôžko pre zmenu vyššie a časť násypu bola úplne odstránená. Cestu A95 je potrebné upraviť, na čo v minulosti poskytla škótska vláda kladné stanovisko. Toto je veľké sústo pre organizáciu fungujúcu viac-menej na dobrovoľníckej báze.

Grantown je známy ako hlavné mesto oblasti Starthspey a tvorí omnoho logickejšiu cieľovú stanicu pre turistickú železnicu, než stanica v strede poľa. V bezprostrednej blízkosti stavia známa firma z oblasti whisky modernú pálenicu whisky The Cairn Distillery a majitelia sa netaja plánmi na ukotvenie atraktívneho návštevníckeho centra. Toto by bol doslova magnet pre turistickú železnicu a naopak. Pred vypuknutím pandémie škótske pálenice zaknihovali okolo dvoch miliónov návštev, 1,7 v roku 2017 pre presnejší obraz.

Keď som sa ponoril hlbšie do archívu, našiel som zopár fotiek z miesta s pekným dátumom 16.06.2016. Fotky sú z cesty, pri ktorej som šiel za whisky do oblasti rieky Spey. Bol to typicky usmoklený škótsky deň, keď som do nitky premokol už v momente, keď som s bicyklom vystúpil z vlaku v Carrbridge. Nasledujúci záber je približne z miesta, kde dnes stojí takmer dokončená pálenica The Cairn. Je doslova za stromami, v čase fotenia sa tu pásli kravy. Na detaile vpravo je zreteľný násyp a kamenný most. Naľavo od mosta bol násyp zrovnaný so zemou a pri pokračovaní pohľadu doľava by trať križovala cestu A95 a klesala nadol ku Spey k stanici Broomhill.

Drahý oriešok

Grantown je relatívne mladé mesto, ktoré založili Grantovci v šesťdesiatych rokoch osemnásteho storočia. Urýchľovačom rozvoja sa stala železnica, ktorá sem dorazila z dvoch strán od dvoch rôznych spoločností v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia. Pôvodným plánom rodiny Grantovcov bolo premeniť mesto na malé priemyselné centrum, ale mestečko dostávalo v počiatkoch najviac od vyššej triedy vďaka lóžam, kam bohatí chodili na poľovačky. Neskôr ťažilo z turizmu a obchodu, ktorý sem pritiahla železnica. Je paradoxom, že mesto napokon zostalo úplne bez koľají. Z dvoch staníc (Grantown West a East) stojí už iba druhá na trati pôvodnej Strathspey Railway (neskôr GNoSR) do Craigellachie, aj to iba ako predajňa suvenírov a reštaurácia. (Pekne zrenovovanú staničku nájdete v jednom z predošlých príspevkov.) Železničnú minulosť priamo v meste pripomína mechanické návestidlo, ktoré stojí pri južnom vstupe do mesta. Cesta vpravo vedie do centra a je obsluhovaná autobusmi do a z Aviemore a Inverness. Cesta naľavo viedla na prvú z uvedených staníc Grantown West trate Highland Railway do Forres. Na mieste západnej stanice stojí menší priemyselný areál, recyklačné centrum a parkovisko kamiónov. Tam niekde je plánovaný aj terminál turistickej železnice z Aviemore.

Križovatka cesty B9102 (A95) a Woodlands Terrace v Grantown-on-Spey

Po lôžku za Grantownom je v súčasnosti vedená diaľková turistická trasa The Dava Way. Z trate do Forres sa za mestom zachovalo niekoľko drobných stavieb. Cestu A939 križuje most v krkolomnom uhle, kde je cesta veľmi neprehľadná. Najvýznamnejšou zachovalou stavbou na trase je viadukt Edinkillie, ktorému nikto nepovie ináč ako Divie viadukt.

Mesto Forres má v súčasnosti už tretiu železničnú stanicu, ktorú Network Rail postavil v rámci modernizácie infraštruktúry trate Inverness – Aberdeen. Otvorená bola myslím v roku 2018, pričom stará (v poradí druhá) stanica bola zdemolovaná a priestor bol poskytnutý na ďalší development. Trať pri tom bola čiastočne posunutá a napriamená a v podstate sa vrátila do stavu, v akom bola pred dokončením železnice Highland Railway zo Stanley Junction (Perth) do Forres (Inverness). Zbúraná stanica mala usporiadanie do triangla. Jeho časť, ktorá slúžila pre vlaky na trati na juh, bola v roku 2015 stále rozpoznateľná. V čase fotenia ma ani nenapadlo, aký čaká stanicu osud a tento priestor dnes vyzerá úplne inak. Je fakt, že stanica bola už v čase fotenia ošumelá a zjavne sa s ňou nepočítalo.

Good Bye old Forres Station! Express Sprinter 158 prichádza z Aberdeenu a smeruje do Inverness; na tejto sekcii v čase fotenia prežívalo použitie fyzických tokenov

Z Grantownu do Craigellachie, Dufftownu a Keithu

Ak sa vrátime do Grantownu East na bývalú trať GNoSR z Aviemore/Boat of Garten do Craigellachie/Dufftownu (pôvodnej Strathspey Railway), v blízkosti Grantownu, v Cromdale, stojí pálenica Balmenach (založená 1824). Neponúka návštevníkom možnosť vidieť výrobu whisky, ale má okrem sladovej aj výrobňu ginu. Tá je prístupná verejnosti a prehliadky sa tešia veľkej popularite.

Stanica v Cromdale bola postavená v roku 1865. Vlaky sa tu nikdy nekrižovali, lebo mala iba jednu servisnú koľaj, niekoľko odstavných koľaji a vlečku do pálenice Balmenach. Trať Strathspey Railway bola po celý čas existencie jednokoľajná, aj keď projektanti navrhli most ponad trať v Cromdale s dostatočnou šírkou pre dve koľaje. V záverečnej fáze existencie trate, od konca päťdesiatych rokov do 1965-teho, na osobnú dopravu úplne postačoval dvojnápravový motorák Park Royal railbus s číslom M79971. Medzi Aviemore a Craigellachie premávali plus mínus tri vlaky oboma smermi denne.

Zaujímavosťou je, že v lete 2019 lokálny autobusový operátor zaviedol sezónnu  linku č.39, ktorá viedla z Aviemore do Elginu cez Craigellachie, ktorá veľmi verne kopírovala železničné spojenie Aviemore/Boat – Craigellachie (Strathspey Railway), Craigellachie – Elgin (Morayshire Railway). Na linku boli pridelení dvaja šoféri a jeden náhradník, ktorým som bol ja a 10,5 m nízkopodlažný autobus. Trasa bola časovaná na dve hodiny. Autobusové spojenie ukončila pandémia nasledujúceho roku.

Vlečku do pálenice obsluhovala sedlová tendrovka 0-4-0ST od výrobcu A Barclay z Kilmarnocku, vyrobená v roku 1936, ktorá je súčasťou depozitára Strathspey Railway. V blízkosti pálenice je aj bojové pole z bitky Jakobitov s vládnymi vojskami z roku 1690 na Haughs of Cromdale, o ktorej sa spieva aj v ľudovej pesničke. Nad pálenicou na bojovom poli leží veľký balvan, na ktorom bol podľa povesti zabitý gajdoš, ktorý hraním posmeľoval katolíkov do boja.

Na fotke je Balmenach Distillery, zachytená na inej ceste za ginom 04.08.2017. Vlečka viedla zo stanice zľava a merala tak míľu a pol. Jedinou stopou je dnes trávnatý násyp, ktorý je na fotke a prístrešok s kovovou rampou. Rampa slúžila na nakladanie sudov s whisky na vagóny. Obrázok skladiska, ktoré stále stojí (rampu demontovali) nemám, ale našli by sme ho ma obrázku úplne napravo mimo záberu. V minulosti som chcel napísať článok o tom, ako to na vlečke kedysi vyzeralo a ako to vyzerá dnes od bývalej stanice, až po pálenicu, ale okolnosti mi prekazili plány. Možno niekedy nabudúce…

Lôžko, ktoré nieslo trať do Craigellachie, je za Cromdale stále zreteľné v teréne. Vytrhaná trať pokračuje ďalej na sever a dvakrát prekračuje rieku Spey.  Za Cromdale sa na lôžko napája diaľková pešia trasa The Speyside Way. Trasu sprístupnili verejnosti v roku 1981. Spájala Ballindalloch so zálivom Spey Bay, cez mestečko Aberlour. Odvtedy sa dĺžka cesty, ktorá končí v Buckie, neustále rozširovala a aktuálne začína v Newtonmore. Jej dĺžka je približne 137 km (85 míľ) a k tejto sa pripočítava trochu nelogická, ale veľmi pekná bočná vetva vedúca z hlavnej trasy do Tomintoulu s dĺžkou 25 km. Najväčšou prednosťou trasy je pestrosť scenérie, ktorá sa neustále mení. Ak začneme na hornom konci v Buckie a pôjdeme proti prúdu Spey, trasa pozvoľne začína na pobreží Severného mora. Na okolí sú rybárske scény, pokoj, malé loďky, množstvo piesku a vtáctva. Keď trasa vstúpi do povodia Spey, dramaticky sa mení na prostredie hustých lesov, ktoré ukrývajú pálenice whisky a izolované mestečká a obydlia. Kopce sa postupne zväčšujú a za Cromdale, smerom na Boat of Garten a Aviemore cesta vedie cez nekonečný borovicový  Kaledónsky les. Za Aviemore začínajú prevažovať slatiny s vresom a rašelinou. To všetko na pozadí vrchov národného parku Cairngorms a niekoľkých jazier. The Speyside Way je rozumne navrhnutá tak, aby viedla divočinou, aj civilizáciou a prinášala lokálny profit podnikateľom na trase. Kúpiť sa dajú mapy, tlačení sprievodcovia a podobne, ktoré podrobne trasu popisujú a privedú návštevníkov na tie správne miesta: sadnúť si na kávu, oddýchnuť pri obede alebo prenocovať v bunkhouse či B&B.

Loch Mallachie, Loch Garten na trase The Speyside Way medzi Boat of Garten a Nethy Bridge

Najbližším miestom na pokračujúcej ceste do Craigellachie, kde je možné vidieť pozostatky železnice je Advie. Zachoval sa tu drobný most ponad bývalú trať, po ktorej v súčasnosti vedie poľná cesta a tiež zvyšky hrany nástupištia. Elegantná stanička zmizla bez stopy. Zachovali sa aj obydlia, ktoré kedysi patrili k železnici.

Most ponad železnicu v Advie. Za mostom je na ceste hlboká jama a kus obrubníka v divnom uhle a vždy sa oplatilo skontrolovať pozíciu. Za mostom čakali prví pasažieri do školy. Koho by napadlo, že sa na severe Škótska dajú popri ceste natrhať čerešne (alebo višne?)

Relatívne vyťaženou stanicou bol Ballindalloch s distilérkou Cragganmore. Pálenicu založil John Smith  v roku 1869, čo bolo na rozdiel od Balmenach distillery tesne po príchode železnice. Tvorcovia whisky veľmi rýchlo rozpoznali potenciál železnice a dodnes je predmetom diskusií, či železnica podmienila vznik toľkých páleníc v Speyside, alebo to bolo naopak a trať sa ťahala tam, kde bola príležitosť na obchod. Cragganmore nemala vlastnú vlečku, ani stojiská  a využívala verejné zriaďovacie koľaje železnice. Staničná budova Ballindalloch sa zachovala v slušnom stave a je na obrázku vpravo dolu.

The Speyside Way, 13.06.2016

Priamo popred budovu vedie The Speyside Way. V blízkosti stanice sa zachovali aj sklady využívané pálenicou so zreteľnými nápismi Cragganmore a Ballindalloch. V originálnom stave sa zachoval aj viadukt, ktorý za Ballindalochom preniesol trať na ľavý breh Spey. Distilérku Cragganmore dnes vlastní svetový gigant, má malé návštevnícke centrum a ročnú produkciu vyše dvoch miliónov litrov surového destilátu (ktorý nie je whisky, lebo škótskou sa môže označovať  po minimálne troch rokoch zrenia v dubových sudoch). Všetko sa dnu a von vozí kamiónmi. Tak, ako do všetkých ostatných páleníc bez výnimky.

Viadukt ponad Spey, Ballindalloch

Stanica Knockando (pálenica s rovnakým menom je na vlyse) bola ďalšou zastávkou po prúde Spey, kde sa zachovalo viac ako lôžko. Trať tu viedla po ľavom brehu Spey, až po Carron. Popri distilérke Knockando pokračuje naša turistická trasa.

Pálenicu Knockando založili v roku 1898 a bezprostredne susedí s Tamdhu, založenou takmer totožne v 1897. Tieto dve pálenice mali vlastné zriaďovacie koľaje. Stanicu Knockando (premenovanú na Tamdhu) po skončení prevádzky krátku dobu využívala Tamdhu distillery ako návštevnícke centrum a stavba dnes slúži turistom na The Speyside Way. Ani jedna z týchto páleníc v súčasnosti nie je prístupná verejnosti, na rozdiel od Cardhu (1824), tretej do partie, ktorá leží viac na severe mimo bývalej trate. Tamdhu okrem sladovej whisky kedysi vyrábala aj slad v Saladinových kanáloch, ktoré nahradili tradičnú dlážkovú sladovňu. Budovu sladovne vlastníci pálenice zbúrali pár rokov dozadu. Pri výrobe sladu v Saladinových boxoch sa slad pripravoval v dlhých a hlbokých, najčastejšie betónových kadiach. Do vnútra sa nasypal vlhký jačmeň, ktorý naklíčil. Nad kanálom sa z jedného konca na druhý po vodiacich nosníkoch presúvali rotujúce skrutkovice, ktoré slad premiestňovali zo spodných vrstiev nahor a počas sladovania ho prevzdušňovali. Pri sladovaní sa enzymaticky premieňa škrob v zrnku na iné cukry.

V tradičných sladovniach sa vlhký jačmeň rozprestrel na betónovú alebo kamennú dlážku a prevzdušňoval sa manuálne ľudskou silou pomocou špecializovaných nástrojov. Jeden sa podobal pluhu alebo bránam a okrem toho sa jačmeň prehadzoval lopatami. Tradičná metóda vyžadovala veľkú podlahovú plochu a veľa otročiny. Prehadzovanie jačmeňa a jednostranná záťaž spôsobovala bolesti ramena a v modernej terminológii by sme mohli hovoriť o chorobe z povolania. Robotníci zo sladovní chodili s ramenom ovisnutým ako opičiaci a z toho pochádza aj prezývka boliestky Monkey Shoulder. Tento názov dnes nesie aj populárna sladová zmeska z jednej známej pálenice.

Jačmeň sa do Tamdhu a Knockando dopravoval po železnici a dnes obe pálenice dovážajú hotový slad po ceste. Pár páleníc si stále pripravuje časť sladu tradičnou metódou, ale nenapočítali by sme ich počet ani do desať. Veľa pliec si vydýchlo.

Trať z Aviemore do Craigellachie prechádza mostom pri Carrone späť na pravý breh Spey. Tu stojí ďalšia pálenica, ktorá mala vlastnú vlečku – Dailuaine (1952). Táto pálenica nie je prístupná verejnosti a vyrába sladovú whisky, ktorá ide najmä do zmesiek. Pálenicu obsluhovala veľmi podobná mašinka ako tá, čo slúžila na vlečke pre distilérku Balmenach – 0-4-0ST A Barclay. Aj túto lokomotívu sa podarilo zachrániť pred autogénom a v súčasnosti tvorí stacionárny exponát, vystavený pred pálenicou Aberfeldy v Perthshire. S distilérkou Dailuaine sa spája ďalšia zaujímavosť. Bola to prvá pálenica, na ktorej architekt Charles Chree Doig of Elgin použil charakteristickú kupolu v tvare pagody, ktorá tvorí strechu tzv. kilnu. V kilne sa sušil jačmenný slad, ktorý si pálenica vyrobila. Bez sušenia by sa nedal skladovať a pomlieť. Kupola v Dailuaine sa nezachovala, ale podobná stavba je na obrázku Knockanda.

Do Craigellachie nie je z Dailuaine ďaleko a na ceste ku križovatke tratí bývalej siete GNoSR stojí ešte Aberlour. Stanica v Aberloure sa teší dobrému zdraviu aj bez železnice a je návštevníckym centrom pre The Speyside Way a čajovňou. Pálenicu Aberlour (1879) založil James Fleming, ktorý sa okrem obchodu s whisky štedro venoval miestnej komunite. Nechal postaviť radnicu a komunitnú nemocnicu. Spey tu križuje most pre peších Vicoria Bridge, ktorý je známejší pod názvom Penny Brig. Nahradil kompu a ako napovedá názov, za použite sa platila jedna penca.

Drevená dekorácia na stene návštevníckeho centra Aberlour Distillery; lokomotíva 4-4-0 sa na kresbe  nápadne podobá na triedu V/F od GNoSR, pod LNER preznačenú na D40, ktorá na tejto trati preukázateľne jazdila

Z Aberlouru trvá jazda po ceste do Craigellachie niekoľko posledných minút. Do redukcie železničnej siete tu stála dosť dôležitá križovatka. Náš pomyselný vlak z Aviemore by tu ukončil cestu, alebo by cestujúci cez úvrať pokračovali do Elginu. Bez úvrate by vlak mohol pokračovať do Dufftownu a tu sa napojil na železnicu Keith and Dufftown Railway, ktorá bola tiež súčasťou siete GNoSR. Do Dufftownu je možné trasu sledovať na mape a skutočné koľajnice sa náhle objavia v Dufftowne. Odtiaľto vedú až do Keithu, kde sa K&DR spájala s traťou Invenress – Aberdeen. Dnes tento relikt, výletnícka železnica, nesie meno The Whisky Line. Je škoda, že prepojenie na hlavnú trať z Invernress do Aberdeenu toľko šťastia nemalo a bolo prerušené. Dufftown je v súčasnosti nositeľom samozvaného titulu „Hlavné mesto whisky“ a vyrába tu šesť páleníc, z ktorých najznámejšími sú Glenfiddich (1886) a Balvenie (1892). Distilérka Dufftown (1896, rovnomenná s mestom) a Glendullan (1897) nesú sumárne meno Singleton a táto sladová whisky je podobne ako Glenfiddich bežne dostupná aj u nás, čo trochu mätie, lebo nič také ako pálenica Singleton neexistuje.

Dufftown a Keith Town, The Whisky Line, jar 2016

Keith sa môže smelo postaviť vedľa Dufftownu, čo sa týka významu železnice a whisky. V meste pália tri distilérky a v bezprostrednom okolí stoja ďalšie. V okolí Keithu a čím ďalej na východe sa dá začuť Doric, hrubý nezrozumiteľný dialekt, ktorý je charakteristický pre okolie Aberdeenu a ktorý je na míle vzdialený mäkkej angličtine okolia Inverness.

 

Strathisla; náves čaká na draff – medziprodukt z výroby whisky, v podstave vylúhovaný sladový šrot, ktorým sa kŕmi dobytok

Najstaršou pálenicou v Keithe je Strathisla z roku 1786 a tento dátum ju robí zároveň jednu z najstarších fungujúcich páleníc v Škótsku vôbec. Roky založenia je potrebné brať z rezervou, lebo whisky sa v Škótsku pálila dlho predtým potajomky. Trať železnice viedla poza jej objekty a koľaj z hlavnej stanice v Kithe aj z Keith Town končí v žihľave.

Zvyšky niekdajšej slávy v blízkosti stanice Keith na trati do Aberdeenu; reálie boli zachytené začiatkom novembra 2015

V bezprostrednom blízkosti trate a pálenice stojí pozostatok starého hradu z pätnásteho storočia Miltoun Castle, ktorý bol domovom rodiny Ogilvieovcov. Na samotnom začiatku osemnásteho storočia prešlo sídlo sobášom do vlastníctva ďalšieho známeho rodu Oliphantovcov. Krátko nato, v dvadsiatych rokoch toho istého storočia, sa stavba začala meniť na ruinu.

Rod Ogilvieovcov sa spája najmä s Johnom Ogilviem, ktorý sa síce narodil do kalvinistickej rodiny, ale stal sa jezuitským kňazom. Študoval na viacerých miestach v kontinentálnej Európe, pre zaujímavosť aj v Olomouci a Brne. Do Škótska sa vrátil v roku 1613 do silnejúcej protestantskej spoločnosti, kde začal kázať a vykonávať obrady. Po uväznení odmietol prisahať oddanosť kráľovi Jakubovi a v roku 1615 ho v Glasgowe obesili a rozpárali. (Kráľ Jakub, James Charles Stuart bol synom Márie, Kráľovnej Škótska a bol kráľom Škótska a neskôr aj Anglicka. V tej dobe šlo o dve samostatné monarchie, ktorú spájala akurát osoba tohto kráľa.)  John Ogilvie bol prehlásený za svätého v roku 1975.

A pripojím ďalšiu kuriozitu. V grófstve Northamptonshire v strednom Anglicku, zasvätili miestny kostol Sv. Johnovi Ogilvieovi v meste Corby. V tomto meste sa zachovalo úplne minimum historického a má veľmi silné väzby na Škótsko.  Corby bolo v minulosti partnerským mestom Žiliny, avšak na súčasnom zozname partnerských miest už nefiguruje.

V Craigellachie vľavo bok!

V Craigellachie sa zo železnice zachovalo nebadané minimum. Vlak do Elginu by odtiaľto pokračoval na severozápad. Na trase na skok od križovatky bola stanica Rothes, jedno z ďalších centier výroby whisky. V súčasnosti hostí štyri pálenice, z ktorých najznámejšou je Glen Grant (1840), ktorá má ako jediná návštevnícke centrum. Je v talianskom vlastníctve a má aj modernú plniacu linku, ktorú ako veľkú investíciu otváral Princ Charles. Whisky priemysel je v meste prítomný aj v podobe továrne na medené kotly a ich príslušenstvo. V mestečku železnicu pripomína už iba názov ulice Station street, ktorá je paralelná k hlavnej triede.

Rothes mi vždy pripomínalo temné Twin Peaks, lebo do autobusu tu vždy nastupovali mimoriadne čudné indivíduá. Možno je to tým, že jedna z páleníc stojí na cintoríne – Glenrothes (1878). Keď major Grant, jeden z vlastníkov susednej distilérky odišiel kamsi do Afriky, priviedol si černošského chlapca, ktorého spravil svojim pobočníkom. Mr. Makalanga spokojne dožil v Rothes a príležitostne potom chodil ako duch strašiť konkurenciu do pálenice Glenrothes. Pri pálenici tečie drobná rieka Burn of Rothes, od ktorej sa dá odvodiť názov výrobne.

Glenrothes je aj mladé, pôvodne banícke mesto vo FIFE v centrálnom páse, kde žije okolo 30 tisíc obyvateľov. Toto mesto dostalo pomenovanie podľa pozemkov na ktorých stojí  a ktoré patrili – snáď aj patria grófovi z Rothes. Aby sme nezišli z cesty, cez Glenrothes vo FIFE priamo nejde železnica, ale mesto je obsluhované železnicou zo staníc na okraji: Merkinch a Thornton Junction. Predpona „Glen“ síce odlišuje Glenrothes vo FIFE od Rothes v Moray, ale presne triafa názov miestnej distilérky.

Za mestom sa dajú vysledovať pozostatky lôžka a pár drobných objektov. Inak bola železnica z Craigellachie do Elginu efektívne anihilovaná. Aj celý zvyšok trasy do Elginu je posiaty pálenicami.

Elgin ako taký je čulým mestom so slušne vyťaženou stanicou a administratívnym centrom koncilu Moray. Stojí tu jediná distilérka Glen Moray (1897), ktorá je pre zmenu vo francúzskych rukách. V meste stoja ruiny katedrály, ktorú v štrnástom storočí vypálil Alexander Stewart, Earl of Buchan. Bol známy ako Vlk z Badenochu a ide o jednu z najkrvilačnejších postáv škótskej histórie. Medzi jeho dŕžavy patril hrad na jazere Lochindorb a podobné sídlo neďaleko Kingussie.

Stanica Elgin, trať Inverness – Aberdeen počas rekonštrukcie a resignalizácie v roku 2016; trať smerujúca doľava mierila k stanici GNoSR, ktorá je dnes využívaná na administratívne účely

Stanica v Elgine prešla veľkou modernizáciou v roku 2016. Obrázok mechaník je pre mňa dosť cenný, lebo zachytáva ich demontáž, spolu s čerstvo fungujúcim svetelným návestidlom (v jednom telese prepína signál zelená/červená). Mechaniky v Elgine sú minulosťou a riadenie trate prebralo Inverness. Takisto signalboxy na trati boli zrušené a diaľkovo monitorové sú aj priecestia. Signalbox Elgin West je vidieť v diaľke za odchodovými mechanikami na západnom záhlaví stanice na nasledujúcom obrázku. Signalbox sa ešte v prevádzke v detaile spolu s priecestím objavil v jednom z  minulých príspevkov.

Elgin West, aj tieto mechaniky boli nahradené svetelnými signálmi

Pokračovanie…

Igor Bukovinsky

 

Zdroje

  1. Ronde, I.: Malt Whisky Yearbook 2019, MagDig Media LtD, Shrewsbury, 2018, ISBN 978-0-9576553-5-5.
  2. The Speyside Line, The Railway from Craigellachie to Boat og Garten, GNSRA, 1996, ISBN 0-902343-07-6.
  3. en.wikipedia.org
  4. www.stathspeyrailway.co.uk

Pridajte sa do diskusie!

1 komentár k: Úlomky z koľajníc

PeterSklicko zo dňa 26.11.2021 18:26

Diky za pekny clanok 👍

Reagovať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Zadajte správnu hodnotu *