Váš železničný portál
Registrovať sa

Úlomky z koľajníc – druhá časť

Zahraničie 17.12.2021 10:41 Igor Bukovinsky Zobrazené: 1637

Minulý rok neprial železnici nikde na svete. S tým je spojený aj nedostatok materiálu, z ktorého by som dokázal vytvoriť niečo zmysluplné. Počet fotografií vlakov z obdobia pandemického je mizerný. Tento rok pomaly končí a ja som sa dokopal siahnuť do archívu a vytvoriť aspoň niekoľko spomienok z prostredia škótskych železníc, ktoré sa nezmestili do predošlých článkov. Skombinoval som to, čo som zachytil, s fotkami z hlbšej minulosti. Príspevok som nazval Úlomky z koľajníc, lebo na ucelený príbeh z prítomnosti jednoducho nevydalo.

Cesta na pobrežie

Posledné rozprávanie som ukončil na stanici v Elgine a tu sa ešte na chvíľu zdržíme. Môže sa zdať, že záujem o železnicu v Škótsku sa v mojich príspevkoch koncentruje najmä na bývalú a súčasnú hlavnú trať z Perthu do Inverness, tykadlá vybiehajúce ďalej na sever a spojnicu Invenress – Aberdeen. Je to najmä tým, že som predkladal čitateľom reálie, v ktorých som sa pohyboval a dôverne poznal. Na druhej strane, spomenuté trate celkom kopírujú – nazvem to záujem o železnicu aj medzi miestnymi nadšencami v severnej časti Škótska.

Pravda je však omnoho zložitejšia. Sieť železníc Highland Railway (HR) a Grat North of Scotland Railway (GNoSR), bola na vrchole éry pary mimoriadne komplexná, predovšetkým v oblasti zátoky Moray Firth, v okolí Elginu, Banffshire a Aberdeeenshire. Z týchto tratí sa dodnes zachovalo úplné minimum. Železnicu v danom priestore tvorili z veľkej časti lokálky, niektoré so značnou dĺžkou a významom. Ich vznik a prevádzku podmieňovalo rozloženie obyvateľstva, ktoré sa koncentrovalo nielen na pobrežnú čiaru, kde bol hlavnou ekonomikou rybolov, ale aj hlboko do vnútrozemia, do plochej a úrodnej časti Aberdeenshire (s definujúcimi riekami Isla, Don, Deveron, Ugie a Dee). Vo vnútrozemí dominovalo poľnohospodárstvo, v okolí Aberdeenu sa rozvíjal aj priemysel. Vrtné plošiny a cirkus okolo ropy dorazil do oblasti až v čase, keď bola železnica na ústupe. Aberdeen je kapitolou samou o sebe. V jeho okolí premávali subbies, prímestské vlaky, ktorých hlavným účelom bolo zvážať obyvateľov z okrajových častí Aberdeenu do centra.

Charakter krajiny vo vnútrozemí v Banffshire a Aberdeenshire s pár výnimkami nekládol staviteľom do cesty extrémne prekážky; niekde v týchto miestach viedla železnica z Grange (na terajšej trati Keith – Aberdeen) k pobrežiu (Cornhill, Tillynaught a ďalej); o niečo väčšie zemné práce boli potrebné v blízkosti pobrežia a v povodí rieky Dee

Východne od Aberdeenu sa nadšencom podarilo obnoviť prevádzku na krátkom úseku železnice, ktorá pôvodne viedla z okrajových častí Aberdeenu do Ballateru. Dnes je železnička známa ako Deeside Railway a prevádzka tu na krátkom úseku funguje od roku 2003. Železnicu do Ballateru otvárali po častiach. V roku 1853 začali vlaky jazdiť do Banchory a až neskôr dosiahli Ballater. Trať bola významná tým, že si tejto oblasti založila jedno zo sídiel kráľovská rodina a pre Kráľovnú Viktóriu bolo škótske panstvo obľúbeným útočiskom. Ani kráľovská stopa trať nezachránila a od stola ju zrušili v roku 1966.

Odhliadnuc od krátkej Deeside Railway, vlaky východne od Elginu po Aberdeen jazdia iba na hlavnej trati, kde prebehla rozsiahla modernizácia a ktorej sa darí veľmi dobre. Medzi Inverness a Aberdeenom sú zastávky: Nairn, Forres, Elgin, Keith, Huntly, Insch, Inverurie (v minulosti významné stredisko GNoSR s hlavnými dielňami), Kintore (otvorená 2020), Dyce (letisko Aberdeen), a Aberdeen. Čoskoro k nim pribudne Dalcross – stanica pre letisko v Inverness , u ktorej je príprava v pokročilej fáze. Trať do zoskupenia veľkej štvorky patrila po Keith HR a od Keithu po Aberdeen GNoSR . V čase pary existovali z Aberdeenu do Elginu ďalšie reálne alternatívy: po pobreží cez Buckie alebo vnútrozemím cez Dufftown.

Musím priznať, že zo zaniknutých tratí v oblasti Moray a Banffshire mám iba nepatrné záznamy. Podelím sa aspoň o to málo, čo som zachytil.

Jedna zo zaniknutých tratí viedla cez mestečko Portsoy. Mesto malo dve stanice, ako sa sieť postupne rozširovala. Obe prežili v rôznom stave dodnes. Z trate viedla krátka a mimoriadne strmá vlečka do prístavu, ktorá zanikla ešte na konci devätnásteho storočia. Pri pohľade na mapu mesta je zreteľne vidieť chodník, ktorý je pozostatkom práve tejto krátkej odbočky.

Portsoy a vlečka do prístavu približne vyznačená šípkou

V meste sa zachovali aj dva prístavy. Starý sa datuje do sedemnásteho storočia a je najstarším organizovaným prístavom na pobeží Moray. Novší vznikol v prvej polovici devätnásteho storočia a bol odpoveďou na zväčšujúce sa potreby rybárov, ktorých hlavným úlovkom boli slede, ale aj treska. Kto bol na východnom pobreží Škótska, možno sa stretol, minimálne počul o hustej polievke Cullen skink, ktorá má svoj pôvod v mestečku Cullen. To v podstate susedí s Portsoy na západe a tiež ním prechádzala železnica GNoSR (medzi mestami boli ešte stanice Glassaugh a Tochieneal). Moray Coast Railway bola jednou hlavných tratí železnice GNoSR a spájala Elgin s Aberdeenom po pobreží . Otváraná bola ako množstvo iných vo viacerých fázach.

Receptov na Cullen skink je asi toľko, ako našich na kapustnicu – pomaly v každej rodine iný. Spoločným základom receptu sú tri suroviny: treska, zemiaky a cibuľa.

Do Portsoy ma nepriviedla chuť na rybaciu polievku, ale záujem o whisky, ktorá sa páli aj v tejto časti Škótska v distilérke Glenglassaugh (stanica Glassaugh). Založili ju v roku 1875 a počas dvadsiateho storočia bola striedavo zatváraná a znovu oživovaná.  Aktuálne funguje od začiatku nového tisícročia a zdá sa, že si konečne našla miesto na pod slnkom. To je dosť príhodný zvrat, lebo táto časť Škótska sa teší slušnému počtu slnečných dní. Technologická časť pálenice pochádza z prvej tretiny  dvadsiateho storočia a z konca päťdesiatych rokov. Vďaka dlhým prestávkam vo výrobe pracuje s tradičnejším vybavením, než mnohé iné pálenice z rovnakého obdobia, ktoré stihli prejsť veľkou modernizáciou. V prevádzke je krásne zachovaný mlyn Porteus, podobne ako tradičná liatinová zaparovacia kaďa od rovnakého výrobcu. V destilérke som stretol iba zopár návštevníkov, medzi nimi temperamentnú taliansku rodinu s dvoma menšími deťmi. Nedokážem nájsť jediný záber z výroby, kde by postavy pri prehliadke neboli rozmazané.

Dnes mestá Portsoy a Cullen spája cesta A98. Počas cesty ma ani nenapadlo hľadať v okolí stopy železnice, ale keď som počas písania pozrel na satelitné snímky, vedenie trate je z výšky zreteľne rozpoznateľné v teréne pod uvedenou komunikáciou.

Glenglassaugh na spojnici Portsoy – Cullen

Späť do okolia Elginu

Železnica GNoSR sa počas celej existencie snažila prenikať hlbšie do teritória Highland Railway a čiastočne to platilo aj naopak. Na západ od Elginu sa HR podarilo ubrániť pozície až po Inverness a železnica tu nemala s GNoSR žiadne ďalšie styčné body. Medzi Elginom a Forres sa nachádzal uzol Alves (dnes tu vlak nestojí, stanica bola zatvorená v roku 1965), odkiaľ viedla od roku 1862 lokálka HR (vtedy ešte spoločnosti I&AJR) na pobrežie do mesta Burghead. Tu postupne slúžili dve stanice. Z Burgheadu bola trať predĺžená do pobrežnej dediny Hopeman s medziľahlou zastávkou Cummingston. Trať Hopemanu slúžila osobnej doprave relatívne krátko a skončila v tridsiatych rokoch, pričom nákladná doprava na trati pokračovala.

Nákladná doprava oficiálne skončila v roku 1966, ale trať do Burgheadu prekvapujúco odolala. Stojí tu veľká komerčná sladovňa, ktorá železnicu využívala na dopravu obilia až do deväťdesiatych rokov. Koľaje sa od križovatky v Alves po Burghead zachovali, aj keď chátrali až po moment, keď bolo spojenie s hlavnou traťou fyzicky prerušené pri modernizácii železnice Inverness – Aberdeen v roku  2017-18. Zo satelitu nedokážem určiť, či je zvyšok trate zarastený, alebo aj ten definitívne vytrhali.

Teleso trate, dnes komfortná cesta pre cyklistov a peších, ktorá spája Hopeman a Burghead; na obrázku je zvláštna geológia pobrežia

V pobrežnom meste Burghead sa okrem veľkej sladovne nachádza aj relatívne nová mega pálenica Roseisle, založená v roku 2009. Má kapacitu vyše 12 miliónov destilátu. Po zrení ide sladová whisky z  distilérky najmä do zmesiek.

Hopeman je ospalá dedina na pobreží Severného mora s prístavom pre malé jachty, veľkým priestorom pre karavany, golfovým ihriskom a slušne navštevovanou plážou, ktorá je chránená zálivom. Na pláži sa nachádzajú zarastené piesočné duny, ktoré sa striedajú s rozorvanými útesmi a ďalšími skrytými plážami. Skaly na pobreží pri Cummingstone sú mimoriadne populárne medzi lezcami.

Fotka telesa trate trochu klame, lebo jej chýba mierka – nejaký chodec alebo cyklista. Ak by tam stál, bolo by jasné, ako hlboko leží zárez zapustený v okolitom teréne. V pieskovcových skalách pri pobreží a v bývalom lome sa našlo množstvo fosílií. Turisti vyhľadávajú aj ťapy, ktoré dinosaury otlačili v skalách a sú prístupné na skok od cestičky do Burgheadu.

Ardersier

Po trati Inverness – Aberdeen sa posunieme o ďalší kúsok na západ, medzi Nairn a Inverness. Tu HR otvorila v roku 1899 krátku lokálku, ktorá viedla z križovatky Gollanfield Junction do dediny Ardersier. Pobočka prežila iba do roku 1958, pričom osobná doprava skončila o desaťročie skôr. Stanica v Ardersieri dostala meno Fort George. Do postavenia lokálky toto meno niesla stanica Gollanfield Junction. Rovnomenná vojenská pevnosť Fort George stojí niekoľko míľ od vtedajšej stanice.

Pevnosť Fort George dokončili v roku 1769 pre vládne vojská. Šlo o jednu z najväčších vojenských pevností v Európe. Pevnosť s rovnakým menom pôvodne stála v Inverness, ale bola zničená Jakobitmi, preto generalita rozhodla o jej preložení. Odvtedy bez prerušenia slúži vojakom a je prístupná aj verejnosti. Hanoverskí porazili Jakobitov v rozhodujúcej bitke pri Cullodene v roku 1746.

Fort George z pobrežia pri Fortrose a Rosemarkie; vlys vpravo hore je Ardersier, železnica viedla kus vľavo od domov v zábere

Krátka lokálka sa mohla zdať zbytočná, lebo vtedajší obyvatelia boli zvyknutý k vlakom dochádzať podstatne dlhšie vzdialenosti. Okrem obyvateľov pobrežnej dediny však železnica slúžila aj pevnosti, kde bolo umiestnených niekoľko stoviek vojakov a z pobrežia tiež premávala kompa, ktorá cez najužšie miesto zátoky Inner Moray Firth spájala Fort George s Chanonry Point na polostrove Black Isle. Z opačného brehu zálivu, z pláže pri meste Fortrose, je aj predošlý obrázok. Na výbežku Chanonry Point stojí malý maják a bastióny pevnosti Fort George sú cez vodu doslova na dosah ruky. Až sa láka ten kúsok preplávať, ale dobrodruhov odrádza tabuľa pri majáku, na ktorej stojí varovanie pred silnými prúdmi. Pri pohľade na mapu je jasné prečo. Chanonry tvorí s výbežkom pevnosti úzky prieliv, cez ktorý Severné more tlačí pri prílive a odlive masy vody do obrovského bazénu vnútornej časti zátoky Moray. Maják Chanonry je miestom, kde chodia davy ľudí čakať na delfíny, ktoré sa tu chodia s obľubou predvádzať.

The Black Isle dlho bojoval o vlastnú železnicu a obyvatelia sa napokon dočkali lokálky zo stanice Muir of Ord do Fortrose. Táto téma si pýta samostatný príspevok.

Inicializácia motoráku tr. 170; dvierka pri dverách (vpravo aj vľavo) skrývajú ovládanie dverí pre sprievodcu

Inverness

Aj trate priamo v Inverness majú svoje tajomstvá. Stanica v Inverness sa postupne rozrástla do rozsiahlej koľajovej siete a to, čo stojí v súčasnosti, je iba zlomkom. Dnes už je takmer zabudnutá pobočka do prístavu. Otvorila ju Inverness and Nairn Railway (neskôr I&AJR  a napokon HR) v roku 1855, súčasne s traťou Inverness – Nairn, čo bol úplný počiatok železnice v Inverness. Vlečka merala necelú míľu a osobnej doprave prestala slúžiť v roku 1867. Zvyšky koľajovej siete v priestore vlečky sporadicky slúžili ešte v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Inverness; 37-ka vpravo hore obchádza stanicu po spojke Rose street a smeruje popod Longman Road do Merkinchu a na viadukt ponad Ness; tehlové stavby boli súčasťou depa a dielní železnice; vpravo dole vykladajú kontajnerový vlak pre Tesco v Inverness Freight Sdgs Drs; v diaľke je vidieť komín a stavbu bývalej Millburn Distillery; posunovačka je Class 08, posunuje napríklad vozne Caledonianu

Nasledujúcu fotku som zachytil v priebehu leta 2016, keď Caledonian na ťahanie vlakov začal používať nepasované lokomotívy triedy 73/9, ktoré postupne nahradili šesťdesiat sedmičky. Do Inverness bežne jazdia vo dvojiciach. Ich pôvod siaha na začiatok šesťdesiatych rokov a rekonštruované boli medzi rokmi 2014 až 2017. Lokomotívy majú diesel-elektrický prenos výkonu. Podľa wikipédie pôvodné verzie dokázali pracovať aj na elektrifikovaných tratiach, kde odoberali energiu z tretej koľajnice. Pri modernizácii bola táto možnosť zachovaná, ale zdá sa, že zberač bol odpojený a s čisto elektrickým pohonom sa neráta.

Caledonian Sleeper

V prístave stojí aj pozostatok jednej z najstarších stavieb v Inverness. Hodinová veža, ktorá je zvyškom citadely, ktorú dal postaviť Oliver Cromwell v rokoch 1653 až 1658. Na stavbu použili  stavebný materiál, ktorý pochádzal z kostolov a ďalších stavieb v Inverness a jeho okolí. Išlo napríklad o kláštor v Beauly alebo zámok v Chanonry, ktoré boli zbúrané pre tento účel. Z pevnosti sa zachovala iba uvedená drobná veža a na mieste pevnosti dnes stojí priemyselná časť Inverness. Pevnosť pripomína aj názov ulice Cromwell Road. Na rovnakom mieste stála aj dobytá prvá pevnosť Fort George, ktorú som spomínal vyššie.

Port of Inverness; prístav v Inverness bol v čase fotenia zaneprázdnený veternými turbínami

Pred príchodom železnice do Inverness bola dokončená vodná cesta zo západného pobrežia Škótska, ktorá ultimatívne spájala vody Atlantiku so Severným morom. Je známa ako Caledonian canal a tvorí ho prirodzená vodná cesta cez zlom v zemskej kôre, ktorý sa zaplnil vodou a v ktorom vznikli jazerá, ktorým najznámejším je Loch Ness. Jazerá sú prepojené kopanými kanálmi so systémom vzdúvadiel. Kanál naprojektoval Thomas Telford a vodnú cestu dokončili v roku 1822. Podobná cesta bola zvažovaná dlho predtým a pôvodnou myšlienkou bolo postaviť bezpečnú cestu lodiam zo západu tak, aby sa vyhli nástrahám prielivu Pentland Firth medzi severom Škótska a Orknejami. Tento cieľ kanál nikdy nesplnil a stala sa z neho viac-menej vodná trasa lokálneho významu a dnes aj turistická atrakcia prvej triedy.

Caledonian Canal; na vlyse vpravo dolu je vedľa vzdúvadla vidieť kus supermarketu; princíp otočného mosta je rovnaký v Clachnaharry ďalej po prúde, po ktorom vedie železnica na sever (Wick/Thurso) a západ (Kyle of Lochalsh)

Je paradoxom, že Inverness, ktoré sa spája so všetkým typickým pre Vysočinu, vrátane whisky, nemá žiadnu fungujúcu pálenicu sladovej. Pritom whisky sa tu v minulosti pálila až v troch páleniciach. Fyzicky sa zachovala iba stavba Millburn distillery (1807-1985), ktorá leží v bezprostrednej blízkosti železnice na Millburn road. Mala nešťastnú polohu, ktorá jej neumožnila ďalšie rozširovanie. Dnes je z Millburn distillery hotel. V blízkosti prístavu a kanálu stáli Glen Mhor (1892-1983) a Glen Albyn (1844-1983). Priestor, kde stála distilérka Glen Mhor zaberá supermarket z obrázku. Povesť priemyslu v Inverness zachraňuje veľká komerčná sladovňa, ktorá stojí na Longman road a vlastne je jediným väčším priemyselným závodom v meste.

Inverness v čase, keď sa ešte dali rozoznať tváre

Kyle line

Ako veľký rest pociťujem, že ma vietor nikdy cielene nezavial na železnicu do Kyle of Lochalsh, nehovoriac o West Highland Line (Glasgow/Craigendoran – Fort William/Mallaig). Pri niekoľkých príležitostiach som sa na západe ocitol, ale nepriniesol som si žiaden použiteľný fotografický materiál, ktorý by tieto dve scénické trate dostatočne popísal.

Trať na západ z Inverness do Kyle of Lochals (Kyle Line) má spoločnú trasu so železnicou na ďaleký sever (Far North Line) až po Dingwall, kde sa trate rozchádzajú. Obe sú riadené diaľkovo z Invenress a obsluhované triedou 158. ScotRail trate aktuálne prezentuje ako turistické ciele per se.

Dingwall; Class 158 v livreji Barbie (neoficiálne pomenovanie), ktorý pre osobné súpravy používala spoločnosť First (významný britský autobusový operátor), držiteľ franšízy ScotRailu od roku 2004 do roku 2015; licenciu po FirstGroup prebrala holandská Abelio; súpravy dnes nesú farebnú schému Saltire

Trať na sever a západ od Inverness bola otváraná postupne. Prvý úsek bol uvedený do prevádzky železnicou Sutherland Railway v roku 1862 na trase Inverness – Dingwall (SR bola absorbovaná HR). Ďalší úsek železnica otvorila až v roku 1870 z Dingwallu do Strome Ferry a napokon dosiahla Kyle of Lochalsh v roku 1897. Všetky roky znamenajú uvedenie do prevádzky, nie dokončenie trate. Highland Railway nevybrala trasu náhodne. Železnica mala slúžiť ako brána k ostrovom na západe, predovšetkým Skye. So spustením železnice začala na Skye zo Strome Ferry premávať kompa, pričom jej prevádzka sa presunula do Kyle of Lochalsh po úplnom dokončení železnice. Dnes Kyle spája s ostrovom Skye cestný most a železnica získala najmä turistický význam.

Stanica Garve je prvou stanicou za Dingwallom a prvou z výhybní na trati do Kyle. Staničná budova bola pôvodne kamenná bez fasády, ale dnes je omietnutá na žlto. Tým je veľmi odlišná od tradičného „feelu“ škótskych železničných stavieb a dokonca pripomína stredoeurópske staničky. Aký rozdiel spraví obyčajná omietka a citrónová farba.  Stavba je zjavne v súkromnom vlastníctve.  Z Garve bola plánovaná lokálka na západné pobrežie do mesta Ullapool a jej stavba bola dokonca autorizovaná. K realizácii nikdy nedošlo.

Garve v čase Covidovom

Na oboch nástupištiach stoja drevené chlieviky, ktoré chránia čakajúcich pred nevľúdnym počasím. Signalboxy boli zo stanice odstránené po zavedení diaľkového riadenia trate.

Záhlavie smerom na Dingwall a drevená čakáreň

Most v štýle HR ponad trať

Ďalšou výhybňou na trati je Achnasheen, ktorý stojí na križovatke ciest (A890, A832), ktoré navrhol Thomas Telford. Achnasheenu  predchádzajú zastávky Achanalt a Lochluichart. Táto stanica, ktorá stojí na prvý pohľad v strede ničoho, bola dosť významným miestom, lebo slúžila veľkej časti Wester Rosu, najmä populácii Kinlochewe, Poolewe, Laide a Gairlochu. Staničná budova, tiež omietnutá, je veľmi podobná stavbe v Garve. Aj z Achnasheenu bola plánovaná železnica ďalej na západ, ale vzhľadom na krajinnú náročnosť, riedku populáciu a finančné krytie zostalo iba u myšlienky.  Spojenie so západom zo stanice neskôr zabezpečovali autobusy.

Achnasheen

Achnasheen, záhlavie smerom do Garve

Pri pohľade na terén je jasné, prečo sa stavitelia myšlienky na železnicu ďalej na západ z Achnasheenu rýchlo vzdali.

Loch Maree v diaľke; na jazere je viacero menších ostrovov, niektoré s menším jazierkom, okolitá krajina obsahuje skalné formácie, ktoré siahajú do najhlbších dejín geológie Zeme

Bohužiaľ, po nasledujúcom obrázku na trati do Kyle nasleduje už iba biele miesto, ktoré čaká na ďalšiu expedíciu.

Záhlavie smerom na Strathcarron a Kyle of Lochalsh

Aberfeldy

Úlomky zo železnice ukončím pri malej tendrovke A Barclay 0-4-0ST. Mašinka slúžila pre Dailuaine distillery v Moray a metaforicky po prechode cez koľaje Strathspey Railway skončila ako pomník pred distilérkou Aberfeldy v Perthshire (viď prvá časť Úlomkov).

Pitlochry, leto 2014

Aby sme si lokomotívu pozreli, musíme sa v priestore preniesť na opačný koniec trate HR do Pitlochry. Pitlochry sa označuje ako Brána vysočiny. Ak sa k Pitlochry približujeme z Perthu, hory postupne rastú a poľnohospodárska krajina sa náhle mení na svahy pokryté lesmi a pasienkami. Pri Pitlochry sa farmárom stále darí a do civilizácie nie je ďaleko. Až za Pitlochry sa vrchy náhle zmenia na nehostinnú pustatinu bez stromov, pokryté žulovými balvanmi a vresom.

Pred Pitlochry na trati z Perthu do Inverness stála stanica Ballinluig, ktorú otvorila Inverness and Perth Junction Railway, I&PJR, (neskôr HR) v roku 1863, pri svojom ťažení zo Stanley Junction do Inverness. V roku 1965 sa Ballinluig stala križovatkou, keď Highland Railway uviedla do prevádzky pobočku do Aberfeldy. (I&AJR a I&PJR sa spojili vo februári 1865 a názov HR zažala železnica formálne používať od konca júna toho istého roku.) Trať do Aberfeldy vytrvala do roku 1965 a odvtedy postupne mizne z povrchu zemského tak, ako všetky ostatné zrušené trate. Cez Ballinluig vlaky už iba presvištia, lebo nie je ani zastávkou.

Hostinec Logierait, po kúsku zeleného poľa v diaľke viedla trať do Aberfeldy z Ballinluig ponad rieku Tay; viadukt sa zachoval a je pekne udržiavaný

Distilérka Aberfeldy s A Barclay 0-4-0ST a zvyšky trate po trase

Detail mašinky

A Barclay 0-4-0ST vyzerá, akoby stačilo prihodiť pár lopát uhlia

Pálenicu v Aberfeldy založili v roku 1896 a spája sa s rodinou Dewarovcov. Prehliadka patrí medzi lepšie a začína krátkym filmom. Návštevnícke zázemie je výborné a okrem prehliadky sa dá priamo v distilérke slušne najesť a posedieť. Do mesta je to na skok pohodovou chôdzou a ponúka pekné centrum a starý most cez rieku Tay (najdlhšia škótska rieka). Most nechal postaviť generál Wade. Z mesta tiež nie je ďaleko do Kemnore, pohodového rezortu na brehu jazera Loch Tay. Ak by sme pokračovali popri jazere na západ a potom po ceste A85, cesta by nás zaviedla až do stanice Crianlarich na železnici West Highland Railway.

Úlomky na tomto mieste končia. Mohol by som pozametať aj ďalšie zvyšky z archívu, ale odložím si ich na inokedy. Minulý a tento príspevok obsahuje časti z knihy o whisky, nekonečne pripravovanej a neustále destilovanej do konečnej podoby.

Igor Bukovinsky

Zdroje

  1. Ronde, I.: Malt Whisky Yearbook 2019, MagDig Media LtD, Shrewsbury, 2018, ISBN 978-0-9576553-5-5.
  2. Vallance, H.A.: The Highland Railway, David St J Thomas, David & Charles, Newton Abbot, 1985, 4 vydanie, ISBN 0-946537-24-0.
  3. Vallace, H.A.: The Great North of Scotland Railway, David St J Thomas, Nairn, 1991, ISBN 0-946537-60-7.
  4. en.wikipedia.org
  5. canmore.org.uk
  6. deeside-railway.co.uk
  7. her.highland.gov.uk/monument/MHG4367
  8. scot-rail.co.uk

Pridajte sa do diskusie!

1 komentár k: Úlomky z koľajníc – druhá časť

michel usclade zo dňa 15.12.2021 6:07

Très beau reportage avec de belle photos.

Reagovať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Zadajte správnu hodnotu *