Váš železničný portál
Registrovať sa

Tomatin na dráhe

Zahraničie 15.5.2020 12:01 Igor Bukovinsky Zobrazené: 742

Po odoslaní môjho posledného príspevku, ktorý zachytával nezmary posledného polroka, mi stále vŕtalo hlavou, čo by som mohol zosmoliť nabudúce. Dva dni po odklepnutí pošty sa v Škótsku  radikálne zlepšilo počasie a bolo rozhodnuté. Nasledujúci príspevok som sa rozhodol venovať okoliu Tomatinu. Cestovať na iné miesta sa bez poriadneho dôvodu stále nedá v okolí Tomatinu je niekoľko fotogenických mostov a viaduktov. Všetky sú úplne odlišné a trať prechádza peknými miestami. Vznikol tak ďalší článok z núdze cnosť, v tomto prípade však plánovane.

Deň prvý

Materiál som začal hromadiť šiesteho apríla v okolí priesmyku Slochd a tento dátum mi pripomenul pomerne vzdialenú historku z rovnakého miesta. Koncom februára, 22.02.2018 som nemohol vydržať konca zimy a vytiahol som – v tom čase v Dalwhinnie – bicykel. Vonku bol miestami sneh, ale cesty sa zdali fajn.

Rozhodol som sa pre okruh po asfaltke z Aviemore do Carrbridge a k viaduktu Slochd. Následne späť po starej vojenskej ceste do Carrbridge a napokon k autu v Aviemore. Cestu k viaduktu som zvládol v pohodovom tempe a tu som opustil trasu do Inverness. Odbočil som pred viaduktom na mieste, kde ponad železnicu vedie kamenný most a prešiel ponad trať do hôr. Cesta späť do Carrbridge je od viaduktu značená ako alternatíva k cyklotrase č.7, po ktorej som sa dostal sem, ale je vhodná iba pre horské bicykle. Povrch je rozbitý, veľké a ostré kamene strieda štrk, blato a jamy naplnené vodou. Chce to poriadne gumy a vidlicu a určite by som neodporúčal cestný bicykel.

Chvíľu som postál pri trati, kde stojí dielňa na opravu lyží a podľa zákona schválnosti po trati najbližší vlak prechádzal až o hodinu. Nebola to škoda, lebo počasie sa zhoršilo, padal dážď so snehom a teplota bola ledva nad nulou. Sychravý nepríjemný deň.

Samotný priesmyk Slochd je veľmi tesným miestom a leží asi míľu severne od rovnomenného viaduktu. Priesmykom prechádzajú minimálne štyri cesty zo súčasnosti aj minulosti a samozrejme železnica. Počítajme: súčasná A9, minulá A9, dnes úsek cyklotrasy, ktorá viac či menej kopíruje Telfordovu parlamentnú cestu z roku 1834 a tiež stará vojenská cesta z roku 1803. Zabudnúť nesmiem na najstaršiu vojenskú cestu, ktorú postavil generál Wade v rokoch 1728-1729 pre hanoverské jednotky.

Generál Wade z poverenia koruny vybudoval komplexnú sieť ciest a hostincov, ktorá prepájala juh s kasárňami a pevnosťami Vysočiny. Táto infraštruktúra mala slúžiť na presuny vojsk pre získanie kontroly nad rebelujúcimi Jakobitmi, ktorých koruna definitívne porazila v bitke pri Cullodene v roku 1745. Generálove cesty boli vhodné pre konské povozy v celej svojej dĺžke, ale to ani náhodou neznamená, že išlo o komfortné cesty. Nikdy neboli zamýšľané ako obchodné a miestami viedli cez poriadne strminy, serpentíny a rokliny. Upravená cesta z roku 1803 sa vyhýbala komplikovaným partiám pôvodnej vojenskej trasy.

Niektoré časti generálových ciest sú dnes nevystopovateľné, lebo ich prekryla buď moderná činnosť človeka alebo príroda. Trasa cez Slochd sa však miestami zachovala vo veľmi dobrom stave a úsek je priechodný z Kinveachy Lodge na severe Aviemore, až do Tomatinu. Viac je uvedené v odkaze (1).

Cyklotrasa späť do Carrbridge vedie po prekročení trate najskôr ihličnatým lesom a napája sa na pôvodnú trasu generála na okraji vresoviska, na mieste s názvom Inshran. (Originálna generálova trasa prekračuje železnicu o niekoľko sto metrov severnejšie za viaduktom a do spojenia s cyklotrasou s ňou vedie paralelne.) Po tomto úseku sa otvárajú výhľady na pohorie Monadliath na pravej strane, sú tu strmé pasáže a les sa postupne mení na riedky brezový háj. Následne cesta vedie k mostu Sluggan Bridge cez rieku Dulnain, ktorá tečie príjemným trávnatým údolím. Okolie mosta je obľúbeným piknikovým cieľom, kde končia mnohé partie z Carrbridge alebo z opačnej strany zo Slochdu. Aj ja som si tu dal oddych a odpil z termosky.

Sluggan Bridge vyzerá ako typická štruktúra gen. Wadea, ale nie je to pravda. Aj keď generál postavil množstvo podobných mostov (asi najväčší a najznámejší je pri Aberfeldy v Perthshire), tento pochádza z roku 1769. V prvej polovici 18. storočia bol na jeho mieste brod a v šesťdesiatych rokoch postavili originálny most. Ten mal dva oblúky, ale odniesla ho voda. Nový most dostal dnešnú podobu s jedným oblúkom. Ešte niekoľkokrát bol poškodený pri povodniach, ale bol vždy opravený a stojí dodnes. V okolí mosta je križovatka s ďalšou starou cestou a jej koľaje sa strácajú v hustom lese. Išlo o jednu z novších vojenských ciest, v tomto prípade vedúcu do Grantown-on-Spey. Predpokladá sa, že pri moste stál jeden z vojenských hostincov.

Sluggan Bridge

Po krátkom oddychu ma čakala blatistá časť a keďže počasie bolo definitívne pod psa, neváhal som krútiť nohami o sto šesť. Cesta sa za Sluggan Bridge sa čoskoro napája na asfaltku, ktorá vedie do Carrbridge. Generálova cesta asfaltku križuje a pokračuje ku Kinveachy Lodge lesom. Ja som sa tu odpojil a pokračoval po asfaltke. Tesne pred napojením na cestu som v eufórii na strmom brehu nabehol na list, pod ktorým bola hrča ľadu. Aj s bicyklom som spravil dolu kopcom salto a hodil do trávy ukážkovú papuľu. Pri páde som si rozsekol nohu pod kolenom, zlomil pravý pedál a ohol prehadzovačku. Po spočítaní strát a ohmataní, či som celý, som ponaprával ozubené kolesá, s pedálom sa nedalo nič robiť a sadol späť do sedla. Koleno sa silno rozkrvácalo a nohu som mal za chvíľu bordovú od zasychajúcej krvi. Čakala ma cesta dlhá 10 míľ až do Aviemore. So zlomeným  pedálom v hnusnom daždi so snehom, s bicyklom, ktorý nemohol vzadu poriadne prehadzovať a s vytekajúcou nohou. Mávol som nad všetkým rukou, odpil z termosky čaju a ľavou nohou, lebo pravý zlomený a ohnutý pedál bol takmer k ničomu, som dokrútil až do Aviemore. Pár áut ma po ceste zastavilo. Poviem vám, že nikdy som od zúrivosti nad vlastnou hlúposťou neprešiel desať míľ tak rýchlo a to pri krútení len jednou nohou. Pravdepodobne som sa kvalifikoval paraolympiádu.

Takto skončila jedna z mojich ciest ponad trať zo Slochdu do Carrbridge. Bicykel som od zlosti daroval charite rovno v ten deň v Aviemore a išiel sa liečiť sériou Hot Toddy z akejsi sladovej.

Dnes som podobné pády neplánoval, pozrel si vlaky na Internete a vyrazil na krátku cestu. Viadukt Slochd má murovanú konštrukciu o ôsmych oblúkoch a stojí pred finálnym stúpaním do priesmyku. Je vysoký 33 m a dlhý 121 m. Vlaky tu dostávajú aj dnes zabrať a kedysi sa v slučke odpájali bankujúce lokomotívy.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Túto kompozíciu som zvrhol, lebo pri čakaní na vlak sa slnko dostalo vyššie a prepaľovalo kapotu auta. Bolo neskoro na zmenu, tak som čakal… Od nástrelu som aj tak nič nečakal, lebo z tohto miesta sú v apríli vlaky nasvietené tak o dve hodiny skôr a ráno som dal prednosť šlofíku. Kopce na okolí sú podľa mapy Carn Lair, Carn na Squabaich a Carn na Ailean, ale nie som si úplne istý, či sú na obrázku.

Prvý z dnešných vlakov, 06.04.2020 10:06 (Slochd) Glasgow Queen  Street – Inverness

Do vlaku opačným smerom som mal nejakých sedem minút; dosť na to, aby som našiel lepšie miesto. Trať za viaduktom stúpa vo veľkom oblúku a schádzajúci vlak mi poskytol šancu pripraviť sa. Viadukt je relatívne široký a jedna koľaj sa v jeho šírke stráca – pôvodne bol zamýšľaný ako dvojkoľajný.

06.04.2020 10:15 (Slochd) Inverness – Edinburgh Waverley

Elegantnú stavbu je dosť komplikované odfotiť zo západnej strany (vľavo) a nasledujúce miesto je prakticky jediné zmysluplné. Smerom hlbšie do lesa bránia vo výhľade stromy. Z terénu vzadu by sa možno dala spraviť pekná fotka na klesajúcu trať, ale najskôr ju treba prekročiť. Eventuálne cez most, ktorý je vidieť v diaľke. Jeho stav mi je neznámy a niekde tu križovala budúcu trať cesta gen. Wadea. Fľaky na kopci spôsobuje (legálne) vypaľovanie starého vresu, ktoré sa volá Muirburn. Uvoľnené miesto umožňuje narásť mladým výhonkom a tiež vytvára odlišné prostredie pre rôzne drobné živočíchy a iné rastliny. Vres je veľmi našuchorená rastlina a oheň ovplyvňuje pôdu iba minimálne.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

06.04.2020 10:15 (Slochd) Inverness – Edinburgh Waverley

Po prechode vlakov som mrkol na Internet a mal som dosť času opäť zmeniť miesto – vrátiť sa späť do Tomatinu a vyšplhať sa k viaduktu ponad Findhorn. Mal prechádzať vlak do Edinburghu a dúfal som, že bude schádzať niečo iné ako HST. Nakoniec sa na násype objavil Turbostar 170.

Južné vjazdové návestidlo slučky v Tomatine, vlak zo slučky vyšiel, 06.04.2020 11:06 (Tomatin) Inverness – Edinburgh Waverley

Deň som zakončil prechádzkou k cestnému mostu ponad Findhorn. Z tohto miesta sa pohľad na vlaky objavil, ak ma pamäť neklame iba jeden, najviac dvakrát krát, aj to veľmi dávno. Findhorn bol prekvapujúco veľký, lebo normálne trčia v rieke balvany. Na západe muselo v noci poriadne liať.

Neviem, či išlo o mimoriadnosť, ale na vlaku bol Express Sprinter 158, 06.04.2020 13:52 (Tomatin) Edinburgh Waverley – Inverness

Po prechode osobného vlaku netrvalo dlho a z opačného smeru sa vyplazil kontajnerový vlak vedený tradične triedou 66. Každý deň tu čaká na križovanie v slučke. V pozadí je viadukt na A9. Za bežnej situácie je veľmi rušný, tieto dni tradične takmer bez premávky.

06.04.2020 13:56 (Tomatin) Inverness FSD – Mossend Up Yard

Deň druhý

Druhý deň vytrvalo pekné počasie. V rámci povinnej prechádzky som sa rozhodol zdokumentovať práce na zárezoch na južnom záhlaví priesmyku Slochd. Vedie k nemu stará cesta z Tomatinu, bývalá A9, kde sa napája na súčasnú A9. V prípade auta bez možnosti alternatívy. No a táto cesta vedie do poriadneho krpála. Najvyšší bod cesty je vo výške 405 m. Vrchol na železničnej trati je trochu južnejšie v nadmorskej výške 401 m a od oka je rozdiel medzi výškou trate a cesty väčší. Stará cesta je zároveň cyklotrasou a dlhý, miestami 8% zjazd do Tomatinu je vítaným oddychom pre nohy, ktoré si užili na opačnej strane priesmyku pri výstupe. Miestni cyklisti to dobre vedia a navyše premávka je tu minimálna aj za normálnych okolností.

Okolie Tomatinu je celkovo rajom cestnej cyklistiky a sú tu realizovateľné pekné okruhy z Inverness po bočných (miestami veľmi náročných) cestách. Dokonca sa dá z Tomatinu cez vrchy prejsť až k východnému okraju Loch Ness. Mnohí turisti, ktorí Loch Ness navštívili po rušnej A82, vedúcej z Inverness do Fort Augustus ani netušia, že na pravom brehu je bohatá sieť pohodových ciest, menej navštevovaných a podstatne krajších ako zradná, nebezpečná a preľudnená A82.

Cesta A82 popri Loch Ness má takmer po celej dĺžke po pravej strane skaly alebo svahy s lesmi, naľavo je pod prudkými zrázmi jazero. Povrch vozovky zrenovovali na najhorších miestach v lete 2019. Uzávierky trvali niekoľko nocí, lebo tieto práce sa nerobia za dennej premávky, ale stále to nie je výhra. Na mnohých miestach sú nebezpečné zákruty, cesta je tradične dosť úzka a bez krajnice. Pre cyklistov samovražda, aj keď to mnohí skúšajú. Turisti skáču na brzdy, lebo chcú odfotiť príšeru a z autobusov, ktoré prišli z Európy a majú dvere na nesprávnej strane, vystupujú ľudia rovno do vozovky. Vodič auta si tu nič neužije, lebo musí mať oči stále na ceste. Jednoducho jedna z najhorších ciest aké poznám.

V okolí Loch Ness sa konal v lete 2019 Inverness maratón a organizátori podujatia objednali asi 50 autobusov, ktoré mali odviezť bežcov na štart neďaleko Whitebridge. To je malá dedina na pravej strane Loch Ness, ku ktorej vedie spojka z Fort Augustus. Z Whitebridge mali maratónci bežať späť do Inveness. Z nášho pracoviska odišli dva doubledeckery. Zraz sme mali v Inverness pri plavárni o piatej ráno a čakali sme na húfy účastníkov. Na cestu nás púšťali v skupinách po štyroch autobusoch, v každom bolo okolo 60 ľudí a rútili sme sa s nimi po zákrutách prázdnej A82. Poschodový autobus sa v zákrutách dosť nakláňa zo strany na stranu a horná paluba spôsobila u viacerých maratóncov v kombinácii s rýchlosťou zdesené vrieskanie a kričanie. Pravdepodobne v tomto momente sa rozhodli späť do Inverness bežať ako o život. Z Fort Augustus nás do Whitebridge viedla cesta, tak tri krát široká ako priemerný chodník po prudkých serpentínach cez holé planiny, v silnom bočnom vetre, ktorý príliš nepomáhal a popri opustených jazerách. Bežcov sme vysadili pred štartom v blate v strede ničoho bez známky civilizácie. Autobusy zostali zaparkované vo vrese a išlo o najšialenejšie miesto a udalosť, na aké som kedy vzal poschodový autobus.

Pred slučkou priesmyku Slochd je na južnom konci dvojsvetelná predzvesť, ktorú Network Rail vedie ako Drumbain a rýchlosť vlakov tu dosahuje 75 MPH. Drumbain v súčasnosti tvorí niekoľko domov na pravej strane starej cesty vedúcej k priesmyku, ale v skutočnosti okolie skrýva niečo podstatne staršie. Niečo, o čom netuší väčšina prechádzajúcich, dokonca domácich.

Ide o prehistorické osídlenie z neskorej doby bronzovej alebo železnej z prvého alebo druhého tisícročia pred n. l. Lokalita s názvom Creag An Tuim Bhig (niekedy Drumbain Cottage) sa nachádza na opačnej strane trate vedľa A9 a obsahuje zvyšky troch sídiel, viditeľných ako nízke kruhové terénne prevýšenia. Objekty sú v miernom svahu s juhozápadnou orientáciou. Kruhy majú v priemere okolo 10 metrov a tvoria ich múry z kameňa a zeminy, s viditeľnými prielukami pre vchody. (2)

Podobné objekty nie sú v oblasti zďaleka jediné a zvyšky pravekých sídel sú v okolí Tomatinu roztrúsené takmer na každom kroku.

 

Hompáľanie nohami na zvodidlách mosta ponad trať prerušil prichádzajúci vlak. Na zárezoch sa aj dnes pracovalo, 07.04.2020 13:48 (Slochd) Edinburgh Waverley – Inverness

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

A ešte jeden detail na notoricky známu triedu 170. Ak si spomínate, na vlaku bola včera radená 158, 07.04.2020 13:48 (Slochd) Edinburgh Waverley – Inverness

Do príchodu Stobarta z Tomatinu zostávalo niekoľko minút, tak som zmenil zvodidlo a čakal na kontajnerový vlak. Fíra zahúkal a zamával. V týchto dňoch veru nikoho nevidieť popri trati s fotoaparátom.

07.04.2020 13:59 (Slochd) Inverness FSD – Mossend Up Yard

Konečne sa mi naskytla možnosť odfotiť celý vlak aj s cisternou na konci a na fotke vynikne impozantná dĺžka súpravy.

07.04.2020 (Slochd) Inverness FSD – Mossend Up Yard

Deň tretí

Tretí deň sa mi trochu prestalo dariť a počasie sa pokazilo. Kráčal som k viaduktu, ktorý vedie priamo cez dedinu. Nemusel som chodiť ďaleko. Aké bolo moje prekvapenie, keď som si uvedomil, že nevidím zelený kostolík na pravej strane. Podľa plánu ho premiestnili niekam do Anglicka, ale kedy sa tak stalo, netuším. Pritom som okolo jazdil dennodenne na tridsať štvorke a neuvedomil som si, že niečo pri ceste chýba. Záber na cisternový vlak v jednom z minulých výberov razom získal historickú hodnotu.

V lese za školou je prieluka, z ktorej sa dá viadukt odfotiť z nadhľadu. Miesto som si matne pamätal z predminulej jesene, ale nakoniec to nebolo celkom ono. Stavbu nie je vidieť celú, ani prechádzajúci vlak. Nemal som čas zmeniť miesto, lebo z juhu sa blížila 170ka. Viadukt je ako všetky na trati jednokoľajný a má 9 oblúkov.

 

Potešila ma aspoň hra svetla, 08.04.2020, 13:05 (Tomatin) Glasgow Queen Street – Inverness

Zo svahu nad dedinou som vyštartoval smerom k Tomatin Distillery s úmyslom odfotiť náklad na moste ponad cestu v pálenici. Zlé rozhodnutie. Predieral som sa vresoviskom pomedzi konáre a šliapal po blate vyše členkov. Na druhej strane trate je niekoľko domov a počul som hrajúce sa deti. Všetci boli doma a určite som na svahu v lese vyzeral podozrivo. Necelá štvrť míľa mi nadávajúc zabrala takmer pol hodinu a nič som neodfotil. V ceste ma zastavil plot a nepreniknuteľná húština, dobrých dvesto metrov pred mostom. Frflúc som sa vrátil späť a zasa plašil srny. Stihol som dobehnúť pod viadukt v dedine. Fíra, ktorý ma krátko predtým videl ako sa predieram v kríkoch a bohujúci preskakujem bažiny, sarkasticky niekoľkokrát zatrúbil a z diaľky som videl, ako sa v kabíne škeril.

08.04.2020, 13:56 (Tomatin), Inverness FSD – Mossend Up Yard

V blízkosti Tomatinských viaduktov je ďalšia miestna zaujímavosť. Balvan, na ktorom večeral Bonie Princ Charles so svojou družinou na ceste do Cullodenu (2). Ide iba o povesť, ale dosť pravdepodobnú, lebo kameň leží vedľa cesty generála Wadea. Vojenská cesta križovala Findhorn brodom a trasu okrem hanoverských s obľubou využíval aj úhlavný súper koruny.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

08.04.2020, 13:56 (Tomatin), Inverness FSD – Mossend Up Yard

Deň štvrtý

Štvrtý deň som zobral oddychovo a nechal fotoaparát na pokoji. V priesmyku okrem spevňovania brehov prebiehala aj iná aktivita na slučke, tak som si spravil ďalšiu asi štvorhodinovú vychádzku. Počasie bolo takmer dokonalé a po výšľape som sa konečne dostal ku kameňu, ktorý nad priesmykom vytyčoval vojenskú cestu do Tomatinu. Sadol som si do závetria, pozoroval riedku dopravu na A9 a vypil pivo. Lenivý deň bez špeciálneho cieľa, bez potreby kamkoľvek sa náhliť.

Mobilovka proti svetlu, ale dnes som aj tak nemal v pláne fotiť. Navigačný kameň a niekoľko pracovných mechanizmov pri trati. Prišiel som v pravej chvíli, lebo ťahač o chvíľu jeden zo strojov odvliekol, 10.04.2020, Slochd

 

Kombi drapák a tabuľa s kótou vedľa trate, 10.04.2020

Deň piaty

Veľkonočný pondelok začal ako zachmúrený deň, fúkal ľadový vietor a chlad liezol pod kožu. Pár dní a všetky tak rozdielne. Dnes som chcel spraviť niekoľko záberov z pálenice.

K pálenici vedú dve cesty (ak nerátam predošlé safari) a pokojnejšou je trasa popri násype viaduktu a slučke. Po zelenom kostolíku zostala jama, ktorú som zaregistroval minule a na svahu sa asi bude stavať. S malou stavbou ubudlo z miestnej histórie a zmizol objekt, ktorý spoľahlivo priťahoval pohľady cestujúcich z viaduktu.

Kostolík z plechu postavili v roku 1903 a slúžil pre pracovníkov čerstvo postavenej trate a pálenice. V roku 1929 prešiel pod správu Škótskej cirkvi. (2)

Stavba kostola bola – ako by sme povedali dnes – katalógová a od počiatku bola uvažovaná ako prenosná podľa potreby.

Pondelok ráno okolo pol desiatej, 13.04.2020

Pri slučke som neodolal a odfotil kombi buginu s vozíkmi. V pozadí sú zvyšky vodnej veže. Krátko po desiatej sa tu mali križovať vlaky a mal som desať minút na pochod k pálenici.

Ráno 13.04.2020

Po príchode k pálenici som očakával problémy a naozaj ma zastavili všadeprítomné zákazy. Všetky prehliadky boli zrušené, aj keď výroba asi normálne bežala. Prístupová cesta do areálu vedie medzi jarkom a skladmi sudov, z ktorých unikala omamná vôňa zrejúceho destilátu. Za stavbami stojí niekoľko domov, v ktorých žije asi 50 ľudí. Sú to prevažne zamestnanci pálenice. Toto je aj pre nich jediná prístupová cesta. Ja som však nebol som obyvateľom, zamestnancom, ani dodávateľom a zo steny na mňa mierila kamera. Nestál som o problémy a do slučky aj tak práve vchádzal vlak. Odfotil som ho tak, ako som stál a otočil sa na odchod.

Pálenica v Tomatine je veľmi špeciálna, lebo trať prechádza krížom cez jej pozemok. Nespomínam si na žiadny podobný prípad v celom Škótsku. Je fakt, že sklady sú novšie ako trať a postavili ich z druhej strany až neskôr. Skladiská, kde whisky zreje, sa označujú ako Bonded Warehouses. To znamená, že daň z alkoholu sa vyrubí až potom, ako sudy opustia sklad. Aký to má zmysel? Po vypálení surového destilátu sa destilát plní do dubových sudov, kde zreje minimálne tri roky. Až po troch rokoch sa môže označiť ako Škótska whisky. Sudy majú typicky objem od 200 do 500 litrov. V priebehu jedného roka sa zo suda odparí do dvoch percent obsahu. Ak by sud majstri teoreticky naplnili 200 litrami, za rok sa odparia 4 litre. Po desiatich rokoch 40 litrov. Vynásobte toto číslo počtom sudov, ktorých sú v skladoch tisíce. Tento objem, ktorý sa odparí a unikne do nenávratna sa volá Anjelský podiel. A teraz si predstavte výšku spotrebnej dane, ktorá by bola vyrubená z objemu po plnení sudov a nie až po zrení. Celý príbeh je samozrejme trochu komplikovanejší (aj surový destilát sa môže dostať na trh a musí sa zdaniť), ale ako príklad je dostatočne názorný. Občas sa navyše stane, že nejaký sud preteká alebo sneh preborí strechu a zničí časť zásob.

Za druhej svetovej vojny dokonca jednu z páleníc bombardoval zablúdený Junkers (3).

Na obrázku je most, presnejšie menší viadukt, ktorý prekračuje okrem prístupovej cesty k pálenici aj jarok Allt-na-Frithe. Obrázok nie je super, lebo z opačnej strany pálenice sa otvárajú výhľady na hory, ale v tejto situácii sa nedalo nič robiť.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Vlak bude čakať v slučke niekoľko minút na križovanie, 13.04.2020 10:05 (Príchod Tomatin), Inverness – Edinburgh Waverley

Pálenicu v Tomatine postavili v roku 1897 a z pôvodného veľa nezostalo. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia majitelia výrobu masívne rozšírili a počet kotlov na pálenie postupne narástol až na dvadsaťtri. Jeden čas bola dokonca pálenica v Tomatine najväčším výrobcom sladovej v Škótsku. Treba povedať, že bezmennej sladovej, lebo väčšina objemu smerovala do zmesiek. Teoreticky plnú kapacitu výroby 12 miliónov surového destilátu ročne Tomatin nikdy nedosiahol.

V osemdesiatych rokoch ľudia whisky z ničoho nič prestali piť a Tomatin sa dostal do zložitého obdobia. Keď bola pálenica takmer na kolenách, prevzal ju japonský kapitál. Čerstvý vlastník počas krízy udržal vo výrobe všetkých zamestnancov a dokonca dodnes zostala v prevádzke aj debnárska dielňa. Činnosti spojené s údržbou sudov väčšina páleníc presunula na externých dodávateľov a priamo na mieste výroby si debnárov drží iba niekoľko výrobcov whisky. Hlavný majster debnár pracoval v Tomatine celý život a pred odchodom do dôchodku učil remeslu nástupcu päť rokov. Z objemového výrobcu anonymnej whisky sa Tomatin postupne vypracoval na rešpektovaného hráča v oblasti sladovej, aj keď predaj v anonymných objemoch stále tvorí vysoké čísla obratu.

Pálenica je štvrtou najvyššie položenou pálenicou v Škótsku. O prvenstvo sa bije Dalwhinnie – Tomintoul a Breaval a rozdiely sú tak malé, že ide skôr o márnomyseľnosť, než o reálny význam samotného faktu. Vtipnou náhodou je, že jeden zo súčasných sprievodcov v Tomatine chodil do školy v Olomouci. Keď sa občas náhodne stretneme, vždy utrúsi poznámku v zmysle levného piva. No a samozrejme pálenica mala svoju vlečku, ktorej časť je na nasledujúcom obrázku.

Tomatin Distillery, časť starej vlečky.

Datovanie obrázku je neznáme, pravdepodobne ide o prvú polovicu dvadsiateho storočia. Zažltnutý, tu upravený čiernobiely obrázok visí v jednom zo skladov. Modrá bodka približne označuje miesto, kde vznikli zimné fotografie. Pri pohľade von z dverí je vidieť priestor, kade viedla a končila koľaj vlečky. Oranžová bodka je na mieste dnešnej prístupovej cesty na parkovisko. Králik sa volá Peter. Je to divý králik, ktorý si našiel cestu spoza plota a zostal v pálenici. Zima v roku 2017 bola veľmi dlhá s haldami snehu. Niektoré cesty sa takmer vôbec neudržiavali, lebo sypače nestíhali. Výroba v pálenici bola pred Vianocami prerušená, aby si zamestnanci mohli dopriať krátku dovolenku. Akurát Peter strážil miestne poklady a chrúmal olovrant.

Poobede zasa vyšlo slnko a vytiahlo ma do údolia Finhornu. Z výšky je vidieť most na starej ceste a oba železničné viadukty. Ak niekto zazrie vlak, tak získa cenu Bystré oko. Vlak tam naozaj je. Obrázok som skladal z dvoch fotiek. Predtým, než prešiel vlak, po ceste prešiel ťahač. Smerom do údolia cesta padá do hlbokej rokliny a robí tesné esíčko. Je široká sotva pre nákladné auto. Ako to ten chlap v esíčku zalomil mi je fakt záhadou. Železničná trať smerom na juh robí obrovský oblúk. Po ceste do údolia a kus krížom cez hory a divočinu, by sme sa od trate v Tomatine mohli teoreticky dostať až ku trati v Kingussie.

Hľadaj vlak, 13.04.2020

Deň šiesty

Na šiesty deň som zbehol k drevenému viaduktu za Moy. Moy, susedná dedina na sever od Tomatinu, mala rovnako ako Tomatin stanicu. Zostala slučka a stanica dávno nefunguje. V Moyi a okolí býva tak málo ľudí, že si jej zrušenie zrejme nikto ani nevšimol.

Drevený viadukt je najlepšie fotiteľný zo západu z cesty A9, ale na ceste je problém zaparkovať auto. V dnešnej situácii by z toho mohla byť aj pokuta za šuchtanie sa po okolí. Ráno som preto uprednostnil starú cestu do Inverness a na lepšie svetlo z východu som mohol zabudnúť.

Viadukt je 40,5 metra dlhý a nad hladinou Allt Creag Bheithen stojí vo výške 8,5 metra za normálneho stavu vody. Viadukt sa niekedy označuje aj ako Aultnaslanach Viaduct podľa iného názvu jarku Allt-na-Slanach a celkovo existuje asi päť rozličných názvov stavby. Sám tomu celkom nerozumiem, lebo v súčasných mapách je názov potoka popod most Allt Creag Bheithen. Viadukt bol podobne ako ostatné na trase postavený s dostatočnou šírkou pre dve koľaje.

Názvy je možné nájsť v (5), podobne ako údaje k ďalším mostom v príspevku.

Aultnasnanach Viaduct, 15.04.2020, Inverness – Edinburgh Waverley

Za viaduktom trať prekračuje starú cestu a odkláňa sa od trasy A9. Vedie popred veternú farmu Moy s dvadsiatimi turbínami a inštalovaným výkonom 60 MW. Turbíny Nordex sú od zeme po hriadeľ vysoké 75 m a každá má nominálny výkon 3,3 MW. Priemer rotora dosahuje takmer 100 m (4).

Moy 15.04.2020, Glasgow Queen  Street – Inverness

Moy 15.04.2020, Glasgow Queen  Street – Inverness

Poobede dalo slnko šancu odfotiť ďalšie dva z mostov na sever od Tomatinu, tento krát pri Dalmagarry, tesne pred križovatkou do Moya. Krivky trate sú tu mimoriadne populárne u miestnych železničných magazínov, lebo z plešatých kopcov je dobrý výhľad na železnicu a hlavná cesta umožňuje jednoduchý prístup k vresovisku. Nasledujúce zábery sa v priebehu niekoľkých rokov zmenia po rozšírení A9 na štyri pruhy. Cesta zmení trasovanie a bude napriamená.

Dalmagarry, most ponad Dalmagarry Burn, 15.04.2020, Inverness FSD – Mossend Up Yard

Po križovaní v Tomatine sa zjavil Turbostar, smolne so slnkom za mrakom. Na druhej fotke je vidieť kúsok z mosta ponad prístupovú cestu na vresovisko.  Dohromady sú v násype dva mosty, tretí, skôr vyšší priepust, je za mojim chrbtom.

Dalmagarry, 15.04.2020, pohľad na juh, Edinburgh Waverley – Inverness

Dalmagarry, 15.04.2020, most ponad jarok a kúsok z mosta ponad prístupovú cestu, Edinburgh Waverley – Inverness

V lokalite Dalmagarry sú dve stavby – prvou je farma a druhou znovuotvorený lom. Posledné úpravy na A9 sa robili v šesťdesiatych a najmä v sedemdesiatych rokoch. Štrk a piesok z lomu bude potrebný pre veľký projekt rozširovania cesty A9, ktorá bude štvorprúdová na celej dĺžke medzi Perthom a Inverness.

S Lomom je spojený temný príbeh. Pred vyše štyridsiatimi rokmi, v roku 1976, sa na tomto mieste stratila istá Renee McRae aj s trojročným synom. Šlo o manželku bohatého obchodníka. Jej auto bolo odstavené a spálené pri ceste A9 so stopami krvi v kufri. Svedkovia uviedli, že videli muža, ktorý ťahá niečo, o čom si mysleli, že bol zrazená ovca. Polícia odvtedy niekoľkokrát otvorila vyšetrovanie a prehľadávala lom a blízke okolie. Prieskum prebiehal aj pomocou radaru. S políciou spolupracoval miestny farmár, ktorý tvrdil, že telá sú pochované pod cestou, ale nijaké dôkazy sa nikdy nenašli. Prielom priniesol až minulý rok, keď v súvislosti s vraždou odsúdili muža, ktorý bol od počiatku v kauze zmiznutia podozrivý. V čase vraždy mal tajný románik so zavraždenou a zároveň pracoval pre jej manžela vo firme. (6)

Ako všetko bolo naozaj, nikto presne nevie. Ďalšie tajomstvá v tejto dlhotrvajúcej kriminologickej záhade možno vyplávajú na povrch pri postupujúcej ťažbe v lome a po otvorení staveniska cesty.

Deň siedmy

Posledný deň v okolí Tomatinu.

Príspevok som sa rozhodol ukončiť záberom na Caledonian v rannom slnku šestnásteho, ale nakoniec je z vlaku iba silueta v protislnku. Tento vlak je notoricky nespoľahlivý a buď vďaka vate ide o niečo skôr ako je očakávaný príchod alebo mešká. V tomto prípade sa po viadukte šinul o niečo skôr a zastihol na po ceste k fleku.

Machuľa na moste, vedená 66 + 73 a nová súprava vozňov

Šancu na reparát vlak dostal v pondelok dvadsiateho. Ako inak, vlak meškal. Na viadukte za dedinou ma prekvapil kontajnerový náklad v domnienke, že ide o Caledonian. Bohujúc som zakopával s fotoaparátom v ruke hore brehom a tam som zistil, že ide o nesprávny vlak. V tej chvíli bolo jasné, že dispečeri pustili Stobarta pred meškajúcim Caledonianom. Ďalšiu polhodinu sa mi čakať nechcelo.

Stará cesta do Inverness, 20.04.2020, predpoveď na týždeň: slnečno

Násyp pred slučkou v Tomatine, 20.04.2020, 08:08 (Tomatin) Mossend Up Yard – Inverness FSD

Aký bude ďalší príspevok v tejto chvíli neviem. Možno viadukt pri Cullodene, možno niečo v okolí Carrbridge. To sú všetko zvládnuteľné vzdialenosti v rámci neplánovanej dovolenky a zároveň pekné neopozerané miesta. A možno to bude niečo celkom iné.

Dve bodky na záver

Po zeditovaní článku a kontrole som sa bol na chvíľu vyvetrať pri veľkom viadukte. Začína poriadne sucho. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa na severnom konci zjavil žltý merací vlak. Kým som našiel a vyhrabal mobil z vrecka, vlak prešiel na most. Nemal som čas nič nastavovať a zachytil som aspoň kúsok jazdy, spolu s rapkáčom dvoch traktorov v zábere.

Video mohlo mať bonus v podobe nízkeho preletu vojenskej helikoptéry, ktorá sa takmer v zapätí objavila na opačnom konci mostu. Podľa zvuku som si najskôr myslel, že ide o protiidúci vlak, čo bola samozrejme hlúposť, lebo ďalšia slučka na juhu je vzdialená pekných pár míľ. Mobil bol späť vo vrecku. Len si tipnem, že to mohol byť Merlin Mk2 kráľovského námorníctva. Vráta na boku boli dokorán a posádka hompáľala vo vzduchu nohami. Nebolo to prvýkrát, čo som videl podobnú scénu. Škoda.

Video1

Druhým videom je prechod vlaku po viadukte Slochd. Bolo zachytené tiež pri náhodnej príležitosti z rovnakého svahu, ako fotky v úvode.

Video2

Autor: Igor Bukovinsky

 

Odkazy na zdroje

  1. https://nosasblog.wordpress.com/2016/08/31/the-military-roads-from-slochd-to-sluggan
  2. https://canmore.org.uk/search/site?SIMPLE_KEYWORD=tomatin
  3. https://en.wikipedia.org/wiki/Banff_distillery
  4. https://www.thewindpower.net/windfarm_en_22040_moy-estate.php
  5. www.railscot.co.uk
  6. https://en.wikipedia.org/wiki/Disappearance_of_Renee_MacRae

Pridajte sa do diskusie!

2 komentáre k: Tomatin na dráhe

Sklicko zo dňa 15.5.2020 18:18

Super repotaz, diky!!!

Reagovať

Johnz zo dňa 18.5.2020 12:43

Krásny článok, do budúcna akurát možno jedna terminologická poznámka, „loop“ sa neprekladá ako „slučka“ (žiadna tam nie je), ale príde preložiť ako „výhybňa“.

Reagovať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Zadajte správnu hodnotu *