Osud tatranskej električky EMU 28.003

1. novembra sme si pripomenuli Sviatok všetkých svätých. Mnohí navštívili posledné miesto odpočinku našich blízkych, uctili si ich pamiatku, zapálili kahanček ako symbol večnosti a zaspomínali na časy, keď boli medzi nami.

Tak ako človek, aj stroj si zaslúži poďakovanie i spomienku na časy jeho pôsobenia. Preto si aj my zaspomínajme na dnes už neexistujúci elektrický vozeň č.3, ktorý premával na trati Tatranských elektrických železníc.

Rovnaký vozeň ale s číslom 2 patril medzi trojicu prvých električiek Tatra dráhy. Scan z knihy Tatranské železnice.

„Dvadsaťosmička“ spolu s cestujúcou verejnosťou. Foto: súkromná zbierka.

Ešte pred pár dňami som netušil, že úvod tejto reportáže budem písať v smútočnom duchu. Očakával som celkom iný výsledok pátracej akcie. Posúďte sami:

Partia kamarátov, ktorým v žilách koluje železničiarska krv, už dlhší čas pátra po vrakoch vozidiel slúžiacich na Tatranských elektrických železniciach. Mnohé z nich boli po zrušení odpredané súkromným osobám na rôzne účely – najčastejšie ako sklady, úle, či chovateľské zariadenia. Podľa dostupných informácií z rozprávania železničiarov, pamätníkov ale aj obyvateľov konkrétnych obcí postupne odhaľujeme takmer storočné exponáty pripravovaného Múzea tatranskej dopravy v Poprade.

Verili sme, že jedným z nich bude aj električka EMU 28.003, ktorá od roku 1908 premávala na Tatranskej železnici. Po zrušení začiatkom sedemdesiatych rokov bola jej skriňa odpredaná do obce Osturňa.

Čím viac sme pátrali o jej osude, tým viac sme si boli istý, že „dvadsaťosmička“ už nie je na tomto svete. Bohužiaľ po príchode na miesto, kde dlhé roky stála, nám bolo jasné, že aj my si v tento sviatočný deň zaspomíname na jeden legendárny voz Tatra dráhy.

Tieto elektrické vozne otvárali dopravu v Tatrách. Boli to malé vozne skôr električkového typu vyrobené v maďarskej továrni GANZ Budapešť. V pôvodnej podobe mali tieto vozidlá dva trakčné motory, každý s výkonom 25 kW. Na odber prúdu slúžil lýrový zberač, neskôr vymenený za pantograf. Vozidlo malo 21 miest na sedenie a 14 miest na státie. Už pri prvých skúšobných jazdách sa zistilo, že použité odporníky sa prehrievali. Preto boli odporníkové sady doplnené a premiestnené do škatuliek na streche skrine. V roku 1912 so súvisiacou zmenou napájania na 1650 V bola rekonštruovaná elektrická výzbroj. Použité boli dva trakčné motory pre napätie 800 V, každý s výkonom 40 kW, trvale zapojené do série.

Tých pár riadkov v odborných publikáciách nám nestačilo a pochopiteľne chceli sme si chytiť do ruky to kusisko histórie TEŽ-ky. Po príchode na „miesto činu“ nám, bohužiaľ, ostalo len zapáliť kahanček na jej počesť.

Pozostatky EMU 28.003

Avšak, spod spráchnivelého dreva začali vykúkať malé, pre niekoho ,,nepodstatné kusy kovu“.

Kľučka so štvorhranným zámkom zo stredných prechodových dverí.

Kus pozdĺžnej lavice – koľko cestujúcich na nej sedelo???

Je to z električky, či nie? Čo myslíte?

V tom nás zachvátilo – tzv. „GANZ delírium“ – čo je diagnóza prejavujúca sa náhlym a intenzívnym záujmom o maďarské elektrické škatuľky s metrovým rozchodom kedysi brázdiace tatranské údolia.

Nechápavý výraz tváre, silný pulz, zrýchlený dych, intenzívny záujem o daný predmet – Komeťák v GANZ delíriu.

Všetko, čo bolo nájdené, musí byť zachované.

Aspoň to minimum sa nám podarilo zachrániť.

Aj z toho mála čo z nej ostalo, môžeme povedať, že sme urobili všetko pre jej záchranu. Kiežby 30 rokov dozadu naši predkovia mysleli do budúcnosti a nestavali sa k dosluhujúcim vozidlám ľahostajne, mohli ich deti a vnúčatá obdivovať krásu týchto strojov. Nech je táto reportáž výstrahou pre tých, ktorí si nevážia históriu ale i súčasnosť, aby potom ich deti neprehrabávali kopy šrotu so slovami „Aha tu sú dvere, tu je kľučka!!!“