Märklin zjednocuje svet modelových železníc

Modely železničných vozidiel sa dlhý čas neriadili žiadnymi mierkami. Išlo skôr o voľnú interpretáciu skutočných predlôh. Prakticky každý výrobca vyrábal svoje modely v takom zmenšení, ktoré mu vyhovovalo z hľadiska technológie výroby a celkovej kalkulácie. Nešlo o úplnú vernosť modelov, ale o jednoduché vyjadrenie vtedajšej myšlienky trhu – čím väčší tým drahší. Za modely boli považované aj hračky schopné odviesť deti. V Anglicku sa do takýchto modelov montovali silné hodinové strojčeky, ktoré mohli vzhľadom k veľkosti kľuky naťahovať len dospelí. Samozrejme, že väčšina výrobcov sa snažila o číselné vyjadrenie veľkostí. Firma Planck ich mala napríklad osem. Výrobcovia sa starali o to, aby ich modely boli skutočnou zmenšeninou so všetkými detailmi, ak to bolo technicky možné.

Toto však v neskôr pri plastikových modeloch nebolo vždy pravidlom, skôr naopak. Sortiment bol postupne prevedený na tri až štyri veľkosti a iné modely sa vyrábali už len na zákazku. Jediným a zrozumiteľným meradlom pre určenie veľkosti sa stal rozchod koľajníc. K takémuto deleniu však došlo až po tom, čo boli koľajnice do ponuky výrobcov zaradené. Pôvodné bezkoľajnicové modely sa takto označovať nedali. Koľajnice boli najskôr vyrábané ako plytké U – profily, v ktorých sa pohybovali nápravy. Boli ponúkané aj koľaje v pásoch bez podvalov, ktoré si mohol kupujúci doma namontovať podľa svojich predstáv, medené koľaje zasúvané do drevených podvalov a koľaje bez oblúkov. Koľaje bez oblúkov sa stali vhodnými hlavne pri firmách, ktoré nemali veľmi záujem zložito riešiť výrobu modelov s otočnými podvozkami. Ako doplnok boli dodávané drevené stavebnice, z ktorých bolo možné stavať aj železničné budovy, a ktoré obsahovali aj drevené koľajnice. V roku 1891 sa potom konečne zásluhou firmy Märklin z Göppingenu dostala na trh premyslená stavebnica s príslušenstvom, v ktorej boli stroje, návestidlá a budovy. Najväčšia pozornosť bola venovaná zostavovaniu koľajiska, ktoré bolo možné stavať aj do zložitejších tvarov. Koľaje mali oblúky, rovné časti, ale aj polovice a štvrtiny. Ale čo bolo dôležité, zostava obsahovala aj výhybky a križovatky. Všetky súčasti boli opatrené spojovacími kolíkmi a boli označené veľkými písmenami. Koľaje firma zhotovila zo stáčaného pocínovaného plechu a každý diel mal tri spojovacie podvaly. Menšie diely mali len dva. Tým, že koľajnice boli duté, umožňovali prepojenie kolíkmi. Základný rozchod koľajníc bol výrobcom označený ako „I“ a mal 48 mm. V milimetroch sa uvádzali všetky ďalšie rozchody koľajníc, ktoré boli označené rímskymi číslicami. Miera rozchodu bola volená od stredovej osi koľajníc, pretože v tej dobe každý technický výkres začínal osou. Ničomu také meranie nevadilo, pretože koľajnice sa vyrábali rovnaké pre všetky rozchody. Mali výšku 10 mm a priemer hlavy 3 mm. Tým, že boli použité vždy rovnaké koľajnice, bolo označenie rozchodov chybné. Výrobcovia sa ho vzdali až v roku 1926, kedy sa začala zlepšovať kvalita koľajníc a rozchod „I“ bol označený skutočnou vnútornou veľkosťou 45 mm a rozchod „0“ veľkosťou 35 mm. Firma Märklin uviedla postupne do roku 1900 na trh ešte ďalšie rozchody koľajníc s označením „II“ 54 mm (neskôr správne 51 mm) a „III“ s rozchodom 75 mm (72 mm). Zavedením tohto označenia však nedošlo k tomu, že na koľajniciach presných rozmerov nemohli jazdiť modely ľubovoľných rozmerov. Nedalo sa ich však ani spolu kombinovať, pretože každý výrobca si vyrábal modely podľa svojich predstáv. Požiadavky boli jednoznačné: železničné modely a ostatné vybavenie bolo nutné unifikovať. Ďalším cieľom bolo, aby modely nepredstavovali iba železničné vozidlá, ale aby v zjednodušenej forme znázornili aj prevádzku na železnici. Vstup firmy Märklin na trh železničných modelov s úplnou stavebnicou znamenal aj výzvu pre päticu najvýznamnejších výrobcov (Bing, Carette, Planck, Hess a Schonner), ktorých nováčik v obore predstihol, a tak na neho podali žalobu za nekalú súťaž. Nakoniec si však všetci uvedomili, že je potrebné niečo úplne iné, prispôsobiť sa a začať spolupracovať. Firma Bing to pochopila ako prvá a systém prevzala už v roku 1894. O rok neskôr táto firma vydala zošit návodov, ako zostavovať rôzne koľajiská s názvom Malý železničný inžinier. Ponuka sa stotožňovala s výrobkami firmy Märklin. Planck ssa zase s Märklinom dohodol na vzájomnej výrobe doplnkov. Firma Märklin, ktorá vstúpila na trh iba vďaka dobrému odkúpeniu firmy Lutz, tak nepomohla tomu, aby bolo možné k unifikácií pristúpiť. Rozvoj výroby železničných modelov sa prejavoval najviac v Nemecku a už v roku 1902 ponúkala firma Schonner ďalšiu veľkosť s označením „000“ s rozchodom 25 mm. Konkurent Carette na to reagoval zavedením rozchodu 21 mm s označením „menšej nuly“. V roku 1908 ponúkol Märklin rozchod 28 mm a začal ho označovať rovnako. Sériová výroba umožnila aj rozvoj počtu typov železničných vozidiel. Bol ponúkaný široký sortiment nákladných vagónov na prepravu snáď všetkých materiálov, vrátane rôznych špeciálnych vozidiel, ako napríklad na prevoz piva a ľadu, vysýpacích vozňov, žeriavových súprav, snehových pluhov a drezín. Lokomotívy boli najskôr vyrábané prevažne dvojnápravové, pretože aj väčšina skutočných železničných spoločností iné nevlastnila. Na technické novinky reagovali výrobcovia modelov pružne, a tak už v roku 1893 uviedla firma Carette na trh zmenšeninu elektricky poháňanej električky. O niečo neskôr prišla aj firma Märklin na trh so štvronápravovými vozňami berlínskej podzemnej dráhy. Problémy s prívodom elektrickej energie do koľajiska, nedostatok izolačných materiálov a zložitosť zmenšenia elektromotorov sa ale prejavili určitým meškaním ďalšej výroby lokomotív a až v roku 1904 uviedla firma Märklin na trh prvú elektricky poháňanú lokomotívu. O rok neskôr ponúkla táto firma na trh aj model prvej elektrickej lokomotívy pre normálny rozchod koľají, ktorá začala jazdiť na trati Baltimore – Ohio v USA. Na trhu sa objavili aj tunelové lokomotívy Parížsko-Orleanskej dráhy. Prevratný rozvoj techniky na celom svete sa začal skoro okamžite prenášať aj do výrobkov modelárskych firiem a záujem o ne bol zo strany kupujúcich výrazný. Na prelome storočí bola v Prahe otvorená predajňa hračiek s názvom „U kráľa železníc“, ktorá sa stretla s rovnako veľkým záujmom ako v iných krajinách Európy. Jednotlivé firmy postupne zaraďovali do svojej ponuky ďalšie a ďalšie modely najznámejších lokomotív. Firma Schonner uviedla na trh model preslávenej francúzskej lokomotívy „rezač vetra“ (Coup de vent), firma Bing zase bavorskej rýchlikovej lokomotívy továrne Maffei a Märklin originálnu lokomotívu konštruktérov Kuhna a Wittfelda s plným oplášťovaním a predným stanoviskom rušňovodiča s názvom Expresná lokomotíva Kassel – Hannover, ktorá mala parný pohon. V spojených štátoch sa výroba železničných hračiek po novom sústredila do centra hodinárskej výroby – Connecticutu. Tu vyrábané modely boli voľnými variáciami a archaickými typmi tamojších lokomotív a oproti európskym boli značne neohrabané. Medzi mnohými malými výrobcami sa tu objavila firma s názvom Ives, ktorá sa špecializovala na veľké série lokomotív. Prvú detskú železnicu tu začala vyrábať Knoppova Electric Novelty Company. Prestavaná parná lokomotíva s elektrickým pohonom však nebola u Američanov veľmi obľúbená. Jeden z najväčších výrobcov v USA, firma Lionel, dokonca na istú dobu upustila od výroby parných lokomotív a vyrábala iba modely lokomotív elektrických. Tieto modely boli veľmi precízne prepracované a od skutočných sa odlišovali iba rozmermi. Postupne však musela táto firma pod vplyvom trhu zo svojich dobrých zámerov poľaviť. Prvé normy modelových železníc potom začala v Spojených štátoch presadzovať až od roku 1935 Asociácia železničných modelárov. Ku kvalite železničného modelárstva prispievali v značnej miere výstavy a následné dohody o spolupráci medzi rôznymi firmami. Keď v roku 1900 uzatvorili bratia Blingovci a Angličan W. J. Bassett-Lowke na parížskej svetovej výstave dohodu o spolupráci, stali sa najväčšími vývozcami železničných hračiek v Európe. Sprísnili požiadavky na kvalitu, dbali stále viac na vernosť zmenšených modelov. Modely mali síce vyššiu cenu, ktorá ale zodpovedala kvalite. Firma Bing potom začala vyrábať anglické typy lokomotív i vagónov v mierke 1:45 a 1:32, teda vo veľkostiach „0“ a „I“, ale nikdy neopustila svoj lacnejší sortiment. Firma Märklin zase uzavrela dohodu s obchodným domom Gamage, ktorá taktiež ovplyvnila hlavne kvalitu vyrábaných modelov a taktiež rozšírila sortiment o anglické typy. Keď potom Basset-Lowke získal na spoluprácu konštruktéra modelov Henry Greenlyho, prišli na trh exkluzívne modely, ktoré vyrábala aj firma Carette. Vzájomná spolupráca firiem dokázala priviesť jednotlivé modely k realite skutočných lokomotív a tým sa podarilo položiť základný kameň budúceho rozvoja železničných modelov a ich vybavenia. Súvisiace články: Železnicné modelárstvo: Fungujúce modely na začiatku 19. storočia Železnicné modelárstvo: Prvé plechové modely Železničné modelárstvo: Lokomotívy v pohybe V ďalšom pokračovaní seriálu o modelových železniciach sa budeme venovať železniciam do bytu – prvým modelovým koľajiskám zhotovovaným doma. _________________________________________________________________ Zdroj informácií: Z. Stárek, V. Vondrák: Železniční modelářství pro každého, Computer Press, 2003, www.marklin.de. Snímky: www.marklin.de