Mariánska Levočanka očami lietajúceho Pegasa

Pre vlakové spojenie zo Spišskej Novej Vsi do Levoče sa vžilo pomenovanie „Levočanka“. A hoci sa v roku 2003 pravidelná osobná doprava medzi týmito dvoma významnými spišskými mestami po 111 rokoch zastavila, Levočanka ostala legendou. Aspoň počas Mariánskej púte v prvý júlový víkend legenda pravidelne ožije a mení sa na „Mariánsku Levočanku“. V roku 2021 premávala Levočanka ako letný vlak každú sobotu. Bolo to z letných vlakov jedno z troch najfrekventovanejších spojení. Tradícia z toho nevznikla, údajne kvôli nedostatku motorových vozňov a problémom s personálnym obsadením.

Levočanka výrazne vstúpila do môjho života už v detstve. Bývali sme v Spišskej Novej Vsi na Kollárovej ulici oproti Židovskému cintorínu, z okna som mal výhľad na železničnú trať Košice – Žilina. Keď som si zastal na stoličku, mohol som cez okno sledovať prevádzku na Levočskej trati. V prvej polovici päťdesiatych rokov tu jazdili červené „škatuľky“ M131.1. Občas sa mi pošťastilo, najmä v lete, počas dlhého dňa zachytiť pohľadom aj manipulačný vlak s rušňom 433.028. Odchádzal zo Spišskej už o šestej ráno a vracal sa k večeru.

Už je to tridsať rokov, čo prichádzam fotografovať vlaky na Levočskej trati. V zbierke mám možno už vyše tisíc snímok na najrôznejších miestach. Pomaly už nemám možnosť vymyslieť niečo nové. Ale vlani sa predsa len niečo originálne podarilo. Vyfotil som Levočanku z kopcov medzi Danišovcami a Harichovcami s novoveskou vežou, najvyššou na Slovensku a Kráľovou hoľou, decentne vytŕčajúcou spoza vrchov Slovenského rudohoria. Tento rok som sa rozhodol pre fotenie dronom. Na Levočanku nasadila ZSSK dve košické bagety 813.026 a 043. Sú fotografi, ktorí nad takouto ponukou ohŕňajú nos, ak to nie je gorila, okuliarnik alebo Vectron dávajú najavo nezáujem. Pre mňa nie je dôležité aké vozidlo vyfotím, prioritou je miesto, ktoré má byť malebné a typické pre tú konkrétnu trať. Som skrátka fotograf krajinkár a nezapriem sa nielen v žánri železničnej fotografie. Fotografujem krajinkárskym štýlom aj hviezdnu oblohu, prírodu a pamiatky, napríklad románske kostolíky.

Tento raz som si vybral na fotenie miesta, ku ktorým mám citový vzťah. A z vtáčej perspektívy sa ukázali ako náramne fotogenické. Fotografoval som iba v nedeľu. Verím, že sa Vám fotky zapáčia a azda sa Vám stanú aspoň malou inšpiráciou.

Malebný pohľad na moje rodné mesto, Modrý vrch (Blaumont) a Vysoké Tatry.

Dajme si teraz malú futurologickú úvahu. Približne v úrovni potoka Busník by mala už v tomto desaťročí vzniknúť nová trať Spišská Nová Ves – Markušovce dimenzovaná na maximálnu rýchlosť 160 km/h a s výhliadkou niekedy v budúcnosti 200 km/h. Markušovskú cestu má trať preklenúť estakádou a vzápätí vojsť do tunela a na súčasné teleso trate sa napojiť pred obcou Markušovce. Ktovie, ako to ovplyvní líniu Levočskej trate (ak sa vôbec uchová).

Železničný most ponad potok Brusník. V reči Novovešťanov „starý dobrý“ Wimbach. Tu som si púšťal v detstve papierové lodičky a výskal od radosti ak niektorá chytila prúd a nechala sa unášať do diaľav, k moru a možno až do oceánu… Môj rodný dom je od tohto miesta necelých 200 metrov. Miesto sa odvtedy zmenilo na nepoznanie. Nielenže zarástlo, vyrástli tu nevkusné garáže.

Kaplnka Najsvätejšej Trojice v Spišskej Novej Vsi z roku 1757  je ikonické miesto. Kostolík obopínajú rozkošatené stromy, ťažko tu nájsť vhodnú kompozíciu. Ešte v rokoch 2000-2009 bola lúka medzi svätyňou a traťou nezarastená. S priateľom Michalom Repkom sme tu fotili pútnickú Levočanku v roku 2007 alebo 2008. Pohľad z dronu odkrýva nové možnosti no i tak na dobrú snímku treba vedieť nájsť správny uhol. Tu sa trať spočiatku idúca na východ stáča v prudkom oblúku a pokračuje na sever cez Harichovce a Levočské Lúky do Levoče.

V sympatickej dedinke Harichovce pod Blaumontom nie je núdza o malebné scenérie. Pred sedemdesiatimi rokmi lemovali trať v obci drevené stodoly, také typické pre Spišskú krajinku. Jedna taká zostala, vidno ju vpravo od kostola. 

Tu kedysi stála budova železničnej zastávky Levočské Lúky. Vietor času ju odvial do nenávratna. Ale Levočský potok zostal…

Kľukaté poľné cesty podobné tým na našej ceste životom. Estakáda na diaľnici D1 (Ivachnová – Prešov – Košice) výrazne zmenila ráz krajiny. Súčasným generáciám sa táto stavba môže javiť ako megalomanská. Tí, čo prídu po nás budú hľadieť na túto dopravnú stavbu ako keby tu bola odjakživa. Ešte som stadeto nevidel snímku vlaku z vtáčej perspektívy. Tak som to napravil. 

Sviatočná nedeľa 7. júla 2024 a Spišská krajinka pripomína Rajskú záhradu.
Levočanka západne od Harichoviec „preťala“ cyklistický chodník do Iliašoviec a poľnú cestičku k letohrádku Sans-Souci (Tisícročná kaplnka). Pod stromom pri Božej muke odpočívajú pútnici… 

Bonusy

1. júna 2024 privítala Levočská trať nostalgický vlak Detskej železnice Košice s dvoma „motorkami“ M131.1538 a M131.1125 a dobovým prívesným vozňom radu Clm. Takúto príležitosť som si nenechal prešmyknúť pomedzi prsty. V päťdesiatych rokoch minulého storočia boli tu takéto vlaky každodennou realitou. „Hurvínky“ (taká bola ich prezývka) mali tvrdé drevené sedačky, sprevádzal ich typický zvuk tatrováckeho vzduchom chladeného motora a už na prvý pohľad si získali priazeň železničných nadšencov.

Vlak k Medzinárodnému dňu detí prechádza oblúkom popri kaplnke Najsvätejšej Trojice. Kedysi vychýrené fotomiesto na fotenie Levočanky s panorámou Spišskej Novej Vsi a Vysokých Tatier je v súčasnosti len odvarom jeho zašlej slávy. Tak dlho som otáľal s výberom miesta až som sa tu ocitol sťa v „pasci“, vlak už bol na ceste a nemal som už čas ísť inam. Snímka zároveň dokumentuje stav niektorých miest na železničnej trati Spišská Nová Ves – Levoča.  

Pohľadnicový záber. Snúbi sa v ňom historická a železničná krása Levoče.

Spomienky na časy motoriek radu M131.1 na Levočskej trati sú u mňa stále živé. Akoby to bolo včera, nanajvýš predvčerom… Upravil som jednu snímku z tohtoročnej jazdy Hurvínkov do Levoče do štýlu retro. Moji krajania cestovali v minulosti Levočankou za prácou či do škôl. Menej radostné boli naše jazdy do Levoče na vyšetrenia v nemocnici či návštevy našich chorých rodinných príbuzných. Ale i to patrí k životu. Všetko, čo má začiatok má i svoj koniec…

Prvé Hurvínky prišli do spišskonovoveskej Výhrevne začiatkom leta 1949. Bola to pätica vozňov M131.1099 – 1103. V októbri 1949 pribudla M131.1140. Niektoré z motoriek jazdili na trati z Popradu-Tatier do Podolínca, Tatranskej Lomnice a Spišskej Belej, horné nádražie. Na Levočskej trati sa udomácnili M131.1099, M131.1101 a M131.1140. Neskôr k nim pribudla M131.1198, tá však začínala v apríli 1950 v Žiline. M131.1192 sa tu „ohriala“ iba krátko. Po fatálnej nehode pri kaplnke Najvätejšej Trojice v Spišskej Novej Vsi bola v januári 1954 v Ostrave zrušená.

Text a fotografie: © PhDr. Marián Dujnič