Váš železničný magazín
Registrovať sa

Ľubľana 1982

História 12.9.2012 22:00 M262.061 Zobrazené: 2868

Prakticky len niekoľko dní pred odchodom na tematický zájazd do bývalej Juhoslávie, som v časopise Železničář, v jeho siedmom čísle našiel kratučký článok o dvoch muzeálnych lokomotívach vyrobených v Budapešti, ktoré stoja na slepej koľaji v Ľubľanskej stanici. Obsah článku ovplyvnil časť pobytu v Ľubľani, ktorá bola našim prvým zastavením v Juhoslávii. Na Slovensku bola v tom čase päť mesiacov v prevádzke prvá múzejná lokomotíva práve toho istého radu, ako je vystavená v Ľubľani. A tak bol môj záujem zrejmý – uvidieť rekonštruovaný stroj radu 378 MÁV, jeho stav a porovnať tieto dva rušne, aj keď jeden je na pomníku a druhý je prevádzkový.

V roku 1982 v bývalom Československu doteraz zachované historické prevádzky schopné parné rušne boli až na výnimku v majetku Národného technického múzea v Prahe a na Slovensku bol zatiaľ len jeden rušeň, dnes legendárna Žofka 310.433, netypicky majetkom bratislavského Veterán Car Clubu, ktorý od svojho druhého sprevádzkovania pomáhal „prešliapavať“ cestu k zriadeniu Pamätníka železničnej dopravy na Slovensku, neskoršie premenovaného na Múzejné dokumentačné centrum Východnej dráhy.
Tým pádom časť voľného programu bola už vopred daná – nájsť stanicu a zistiť, či sú tam len dva avizované rušne a ktorý je ten druhý rušeň. Mal som naozaj šťastie, lebo hotel Lev, v ktorom sme boli ubytovaní, bol od stanice skutočne len čo by kameňom dohodil. Druhý deň sme sa s kolegom na stanicu vypravili, pričom sme vôbec netušili, či je možné fotografovanie na stanici alebo nie. Neviem to doteraz, ale faktom zostáva, že som nafotografoval všetko, čo som potreboval vedieť k neskoršej identifikácii strojov a je pravda, že sme mali pri fotografovaní kľud. Ten deň som poznal aj odpovede na ďalšie otázky – áno, tieto dva krásne rušne nie sú na stanici osamotené, na ďalších dvoch miestach je ešte šesť parných rušňov a jeden vagón.

Čiernobiely a farebný pohľad na päť opravených rušňov a jeden vagón stojacich na voľne prístupnom priestore ľubľanskej stanice. Posledný šiesty rušeň stojí od nich bokom.

Po príchode do Bratislavy som začal postupne identifikovať jednotlivé stroje podľa informácií na jednotlivých rušňoch a musela pristúpiť aj odborná literatúra. Pokúsil som sa v tomto smere urobiť maximum podľa vtedajších vedomostí, no nezaručujem, že všetko, čo som vyňúral, je úplné a správne.
V ďalšej časti reportáže sú čiernobiele i farebné fotografie jednotlivých rušňov v takom počte, aby som čo najviac priblížil ich stav v roku 1982 a spolu s nimi informácie, ktoré mi boli dostupné pred tými tridsiatimi rokmi. Všetky rušne mali na búdke tabuľku s nápisom „MUZEJSKA LOKOMOTIVA“ s rokom výroby.
Snahou pri rekonštrukcii bolo predstaviť verejnosti rušne v čo možno najviac pôvodnom stave. Ako sa to tvorcom podarilo, posúďte sami.

JŽ 152-006

Na peróne na pravej strane nás uvítali dva rušne – väčší zeleno čierny a menší žlto čierny. Prvý z nich je pôvodný rušeň radu 378.138 MÁV nesúci radové označenie JŽ 152-006. Vyrobený bol v roku 1893 v Budapešti pod číslom 478, a je teda o tri roky starší ako naša 310.433. Rušeň s veľmi dobrou povrchovou úpravou bol kompletný a uvedený do stavu krátko po vyrobení. Pri náteru sa zrejme uplatnili prvky „ľudovej“ tvorivosti pre lepšie vnímanie laickou verejnosťou v podobe tmavozeleného náteru krytov prívodu pary do piestov, parného dómu, piesočníka, častí bočných nádrží na vodu vrátane ohraničenia všetkých hrán rušňa. Linky na vanách a búdke sú červené. V prevádzke kovový lesk ojníc a spojníc a kolies bol rozumne nahradený bielou farbou a nárazníky, ktoré mali v čase monarchie bežne tiež kovový lesk, sú na lokomotíve ošetrené čiernou farbou.

Rušeň JŽ 152-006 sa predstavuje z oboch strán na čiernobielych i farebných fotografiách, najmä na bočnej fotografii sú jasne vidieť plochy natreté tmavozelenou farbou.

JŽ K-3


Druhým rušňom na peróne je okrovo žlto čierny úzkorozchodný rušeň JŽ K-3 z roku 1892. Ihneď v roku svojho vyrobenia odviezol prvý vlak na trati Poljčane – Konjice a jazdil na nej až do roku 1930 a potom ďalších takmer 40 rokov do roku 1969 slúžil jesenických železiarňach. Rušeň už okrem uvedených farieb náteru má červené čelá narážacieho a spojovacieho ústrojenstva, pluhy a tlakové nádoby pod búdkou a šedivé rámy a časti rozvodu (držiak a pravítka križiaka), vlastný rozvod je biely. Povrchová úprava bola vo veľmi dobrom stave.

Ká trojka v porovnaní s väčšou maďarkou nepôsobí vôbec ako malý úzkorozchodný rušeň.

JŽ 17-086


Na západnom jesenickom zhlaví v koľajisku je na koľajovom poli umiestnený rušeň JŽ 17-086. Ide o pôvodný rušeň radu 342.059 MÁV vyrobený v roku 1917 v Budapešti a mal na rozdiel od ostatných Brotanov kotol. Tieto rušne známe aj z prevádzky piatich strojov radu 364.1 u ČSD na trati medzi Bratislavou a Štúrovom. Tento rušeň ako aj JŽ 152-006 a K-3 majú osadené všetky tyče rozvodu. Všetky tri rušne, usudzujúc podľa kompletnosti, mohli byť na mieste trvalého umiestnenia.

Rušeň vyzerá z každého pohľadu veľmi elegantne
.

Ostatné exponáty (päť parných lokomotív a jeden vagón) sú odstavené na jednej koľaji medzi odstavované motorové jednotky. Nemajú nasadené ojnice (tie sú uložené buď na ochozoch alebo v tendroch) a tak je možné domnievať sa, že ich umiestnenie na stanici v Ľubľani nie je trvalé a budú časom umiestené do iných depónií.

JŽ 133-005


Prvý v rade stál rušeň JŽ 133-005 vyrobený v roku 1906 lokomotívkou Spoločnosti štátnej dráhy (STEG) vo Viedni s výrobným číslom N° 3286 a radovým označením 73.372 KK.St.B. Je upravený do relatívne pôvodného stavu súdiac podľa vonkajšieho stavu – perové poisťovacie ventily, tlmič sacej brzdy, baňatý komín).
Pri pohľade na farebný obrázok sa mi vidí, že i tu zapracovala nejaká tá fantázia v podobe červených kolies a čelníkov. Nie je pravdepodobné, že by v prevádzke bola červená farba v takomto rozsahu neoddeliteľnou súčasťou náterov parných rušňov z kategórie posunovacích, tak ako u nemeckých parných rušňov, u ktorých už za prevádzky táto farba dominovala zásadným spôsobom. Diely v kovovom lesku u prevádzkových lokomotív sú ošetrené bielou farbou.
Tento rad bol rozšírený najmä v českej časti bývalého spoločného štátu ako rad 414.0 a jediný stroj 414.096 v stave po ukončení služby je zachovaný v areálu ŽOS v Českých Veleniciach.

Nezvyklé usporiadanie komínu, parného dómu a piesočníku, pripomienajúceho napoleonskú čapicu, v prvej polovine kotla vtislo túto na svoju dobu výkonným rušňom nezameniteľnú podobu.

JŽ 135-001


Na originálnom dvojjazyčnom výrobnom štítku umiestnenom na parnom dóme čítame nasledovné údaje – výrobca Breitfeld – Daněk v Slanom, výrobné číslo 37 a rok 1914. To však zodpovedá, čo je na informačnej tabuli aj uvedené, rušňu pôvodného radu 80.179. Keď na druhej strane budeme pátrať po pôvodu rušňa s označením 135.001, tak zistíme, že u KK.St.B tento rušeň jazdil s radovým označením 180.553, čo však bol jeden rušeň z 58 vyrobených kusov jednodómového vyhotovenia. Ale stroj 135.001 má parné dómy dva spojené rúrou. Ako z toho von? Vysvetlenie prináša ďalšia tabuľka vo forme výrobného štítku, na ktorej je doslovne uvedené toto:

Keď odhliadneme od „nepresnosti“ v údaji o výrobcovi, tak vysvetlenie je zrejme jediné. Firma Šiška v Ľubľane, ktorá opravu vykonala, realizovala rekonštrukciu jednodómového prevedenia na dvojdómové možno aj dosadením druhého kotla pri ponechaní pôvodného pojazdu a ostatných dielov rušňa 80.179 KK.St.B. Aký ale bol k tejto úprave skutočný dôvod, či šlo len o krajší estetický vzhľad dvojdómového prevedenia, alebo zachovanie rozšírenejšieho dvojdómového prevedenia, tak to vedia asi len jej autori.
Rušne s radovým označením 80 KK.St.B boli u ČSD prečíslované na rad 524.0, rušne 180 KK.St.B radom 523.0 a ešte v čase prvej republiky po rekonštrukcii na 524.2.

Farebné i čiernobiele zobrazenie rušňa JŽ 135-001, ktorý sa v zbierkach v Českej ani Slovenskej republike nenachádza.

JŽ 53-019

Aj ďalší rušeň v rade poznáme z pôsobenia na slovenských tratiach ako rad 431.0 s rozdielom, že naše stroje nemali plné (kotúčové) kolesá a mali inakšie usporiadanie parného dómu a piesočníku. Rušeň bol vyrobený v roku 1927 lokomotívkou Siegl vo Viedenskom Novom Meste pod číslom 5814 a pôvodným radovým označením 378.116 BBO.
Zástupca tohto typu, rušeň 431.014, je zachovaný v zbierkach MDC v Bratislave na Rendezi a bol získaný z pancierového vlaku z pod zvolenského hradu výmenou za stroj 433.008.

Na ľavej starne je vidieť stekajúca biela farba pochádzajúca zrejme z nekvalitnej farby ojnice uloženej na vane.

JŽ 116-002

I tento rušeň, ktorý v premával na našich tratiach, môžme tak trochu závidieť. Ide o stroj pôvodného radu 229.91 KK.St.B vyrobený lokomotívkou StEG vo Viedni v roku 1910. Na našich železniciach jazdil s radovým označením 354.0 a pre svoje trakčné vlastnosti bol prezývaný „torpédo“.
U ČSD po roku 1918 zostalo spolu 145 rušňov radu 229 KK.St.B. Rušeň 354.0130 bol v prvých dňoch roku 1969 vymenený za rušeň radu 56.3255, zhodný s radom 434.0, do zbierky NTM v Prahe.

Elegancia rušňa Gölsdorfovej konštrukcie je zrejmá z ktoréhokoľvek pohľadu.

FS 740.121

Tento taliansky parný rušeň ako aj vozeň na prepravu ľudí ma vtedy až tak nezaujali, aj keď vlastne reprezentujú veľmi smutnú časť nie len našich dejín. Mám len túto jednu jeho fotografiu, rovnako aj vozňa stojaceho za ním. Z výrobného štítku vieme, že bol vyrobený v roku 1914, výrobné číslo 563 a výrobcom je továreň Officine meccaniche fiale di Napoli.

K 48132


Posledný exponát na ľubľanskej stanici je hnedou farbou natrený vagón K 48132 z roku 1912 upravený pre transport vlastencov z Ľubľane v čase talianskej okupácie v čase druhej svetovej vojny a s rušňom FS 740.121 tvoria akúsi symbolickú súpravu.

U rušňov skôr opravených sa už v čase mojej návštevy Ľubľane prejavili typické znaky pomníkových lokomotív, a to odlupujúci sa lak a u rušňa 133-005 aj mechanické poškodenie obalového plechu kotla.

Záverom musím ešte dodať, že v roku 1982 bývalé juhoslovanské železnice na rozdiel od Československa mali nasadené v bežnej prevádzke parné lokomotívy, napríklad v oblasti depa Karlovac, z ktorého vychádzali stroje radu JŽ 51 (u ČSD rad 331.0) s manipulačnými vlakmi, ale boli tu už niektoré rušne už odstavené. Podobná bola situácia i v depe vo Varaždíne, kde boli v tom čase štyri odstavené opravené a naleštené rušne JŽ 33 (u ČSD rad 555.0), niekoľko tiež odstavených rušňov radu JŽ 22 (u ČSD rad 344.4) a rušňov JŽ 51 (u ČSD rad 331.0). Je oprávnené sa teda domnievať vzhľadom na ich vtedajšie múzejné aktivity, zachovanie niektorých z týchto lokomotív na ďalších miestach.

Znova sa vrátim na úplný začiatok reportáže, v ktorom som si položil otázku, koľko uvidím v Ľubľane zachovaných parných rušňov. Ja som odpoveď poznal už krátko po príchode do Ľubľane, a musím konštatovať, že som bol počtom rušňov veľmi príjemne prekvapený.
Teraz, po tridsiatich rokoch, mi v hlave víri iná otázka – čo je v súčasnosti s týmito krásnymi lokomotívami, ktoré až na jednu premávali i po českých alebo aj slovenských tratiach. Sú ešte na tom istom mieste alebo boli premiestnené inam? A sú tam alebo na inom mieste stále len ako „pomníkové“ rušne alebo už sa niektorá z nich pozrela na koľaje v podobe prevádzky schopného muzeálneho rušňa? Sú zachované aj iné rušne na ďalších miestach bývalej Juhoslávie?
Je medzi čitateľmi tejto webovej stránky niekto, kto novšie informácie o ich ďalšom osude a je svojimi vedomosťami vrátane fotografickou dokumentáciou ochotný sa podeliť s ostatnými? Myslím, že redakcia ochotne výjde v ústrety všetkým a spracuje jednotlivé informácie do prípadnej ucelenej reportáže, resp. nimi doplní túto reportáž.

Text a foto: 2012 © M262.061

Pridajte sa do diskusie!

Žiadny komentár k: Ľubľana 1982

matias zo dňa 13.9.2012 17:16

minulé leto som bol v Ľubľane, je tam v bývalom depe zriadené národné železničné múzeum.

http://www.slo-zeleznice.si/en/company/about_us/railway_museum

okrem parných rušňov, ktoré sú odstavené v rotunde, majú veľmi peknú a veľkú expozíciu zabezpečovacej techniky (elektromechanika od prvých výrobkov Siemens, rôznych modifikácií, až po Ericssonove elektrické stavadlo), ale i traťovky. stojí to za pozretie..

Reagovať

matias zo dňa 13.9.2012 18:14

dosť exponátov, hlavne parných rušňov, ale i návestidiel a iných drobností sa dá vidieť aj pri ceste vlakom po staniciach..

nejaké fotky z Ľubľany..

https://picasaweb.google.com/107580036417300572609/ZelezniskiMuzejLjublana

Reagovať

Garin zo dňa 14.9.2012 10:25

Honza: skvelá práca s archívnymi fotkami. Vidno, že vytrvalosť má opodstatnenie. Bolo by škoda keby Tvoj článok prešiel nepovšimnutý a bez pochvaly aspoň od jedného čitateľa… preto ho chválim a verím, že sa čoskoro pripoja ďalší.

Podrobný zoznam uchovaných parných rušňov v Slovinsku možno nájsť na Wikipedii:

http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_steam_locomotives_in_Slovenia

Nech sa Ti darí!

🙂 🙂 🙂

Reagovať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Zadajte správnu hodnotu *