Ľubľana 1982

JŽ 152-006

JŽ K-3

Druhým rušňom na peróne je okrovo žlto čierny úzkorozchodný rušeň JŽ K-3 z roku 1892. Ihneď v roku svojho vyrobenia odviezol prvý vlak na trati Poljčane – Konjice a jazdil na nej až do roku 1930 a potom ďalších takmer 40 rokov do roku 1969 slúžil jesenických železiarňach. Rušeň už okrem uvedených farieb náteru má červené čelá narážacieho a spojovacieho ústrojenstva, pluhy a tlakové nádoby pod búdkou a šedivé rámy a časti rozvodu (držiak a pravítka križiaka), vlastný rozvod je biely. Povrchová úprava bola vo veľmi dobrom stave.

JŽ 17-086

Na západnom jesenickom zhlaví v koľajisku je na koľajovom poli umiestnený rušeň JŽ 17-086. Ide o pôvodný rušeň radu 342.059 MÁV vyrobený v roku 1917 v Budapešti a mal na rozdiel od ostatných Brotanov kotol. Tieto rušne známe aj z prevádzky piatich strojov radu 364.1 u ČSD na trati medzi Bratislavou a Štúrovom. Tento rušeň ako aj JŽ 152-006 a K-3 majú osadené všetky tyče rozvodu. Všetky tri rušne, usudzujúc podľa kompletnosti, mohli byť na mieste trvalého umiestnenia.

Ostatné exponáty (päť parných lokomotív a jeden vagón) sú odstavené na jednej koľaji medzi odstavované motorové jednotky. Nemajú nasadené ojnice (tie sú uložené buď na ochozoch alebo v tendroch) a tak je možné domnievať sa, že ich umiestnenie na stanici v Ľubľani nie je trvalé a budú časom umiestené do iných depónií.

JŽ 133-005

Prvý v rade stál rušeň JŽ 133-005 vyrobený v roku 1906 lokomotívkou Spoločnosti štátnej dráhy (STEG) vo Viedni s výrobným číslom N° 3286 a radovým označením 73.372 KK.St.B. Je upravený do relatívne pôvodného stavu súdiac podľa vonkajšieho stavu – perové poisťovacie ventily, tlmič sacej brzdy, baňatý komín).
Pri pohľade na farebný obrázok sa mi vidí, že i tu zapracovala nejaká tá fantázia v podobe červených kolies a čelníkov. Nie je pravdepodobné, že by v prevádzke bola červená farba v takomto rozsahu neoddeliteľnou súčasťou náterov parných rušňov z kategórie posunovacích, tak ako u nemeckých parných rušňov, u ktorých už za prevádzky táto farba dominovala zásadným spôsobom. Diely v kovovom lesku u prevádzkových lokomotív sú ošetrené bielou farbou.
Tento rad bol rozšírený najmä v českej časti bývalého spoločného štátu ako rad 414.0 a jediný stroj 414.096 v stave po ukončení služby je zachovaný v areálu ŽOS v Českých Veleniciach.

JŽ 135-001

Na originálnom dvojjazyčnom výrobnom štítku umiestnenom na parnom dóme čítame nasledovné údaje – výrobca Breitfeld – Daněk v Slanom, výrobné číslo 37 a rok 1914. To však zodpovedá, čo je na informačnej tabuli aj uvedené, rušňu pôvodného radu 80.179. Keď na druhej strane budeme pátrať po pôvodu rušňa s označením 135.001, tak zistíme, že u KK.St.B tento rušeň jazdil s radovým označením 180.553, čo však bol jeden rušeň z 58 vyrobených kusov jednodómového vyhotovenia. Ale stroj 135.001 má parné dómy dva spojené rúrou. Ako z toho von? Vysvetlenie prináša ďalšia tabuľka vo forme výrobného štítku, na ktorej je doslovne uvedené toto:

Keď odhliadneme od „nepresnosti“ v údaji o výrobcovi, tak vysvetlenie je zrejme jediné. Firma Šiška v Ľubľane, ktorá opravu vykonala, realizovala rekonštrukciu jednodómového prevedenia na dvojdómové možno aj dosadením druhého kotla pri ponechaní pôvodného pojazdu a ostatných dielov rušňa 80.179 KK.St.B. Aký ale bol k tejto úprave skutočný dôvod, či šlo len o krajší estetický vzhľad dvojdómového prevedenia, alebo zachovanie rozšírenejšieho dvojdómového prevedenia, tak to vedia asi len jej autori.
Rušne s radovým označením 80 KK.St.B boli u ČSD prečíslované na rad 524.0, rušne 180 KK.St.B radom 523.0 a ešte v čase prvej republiky po rekonštrukcii na 524.2.

JŽ 53-019

Aj ďalší rušeň v rade poznáme z pôsobenia na slovenských tratiach ako rad 431.0 s rozdielom, že naše stroje nemali plné (kotúčové) kolesá a mali inakšie usporiadanie parného dómu a piesočníku. Rušeň bol vyrobený v roku 1927 lokomotívkou Siegl vo Viedenskom Novom Meste pod číslom 5814 a pôvodným radovým označením 378.116 BBO.
Zástupca tohto typu, rušeň 431.014, je zachovaný v zbierkach MDC v Bratislave na Rendezi a bol získaný z pancierového vlaku z pod zvolenského hradu výmenou za stroj 433.008.

JŽ 116-002

I tento rušeň, ktorý v premával na našich tratiach, môžme tak trochu závidieť. Ide o stroj pôvodného radu 229.91 KK.St.B vyrobený lokomotívkou StEG vo Viedni v roku 1910. Na našich železniciach jazdil s radovým označením 354.0 a pre svoje trakčné vlastnosti bol prezývaný „torpédo“.
U ČSD po roku 1918 zostalo spolu 145 rušňov radu 229 KK.St.B. Rušeň 354.0130 bol v prvých dňoch roku 1969 vymenený za rušeň radu 56.3255, zhodný s radom 434.0, do zbierky NTM v Prahe.

FS 740.121

Tento taliansky parný rušeň ako aj vozeň na prepravu ľudí ma vtedy až tak nezaujali, aj keď vlastne reprezentujú veľmi smutnú časť nie len našich dejín. Mám len túto jednu jeho fotografiu, rovnako aj vozňa stojaceho za ním. Z výrobného štítku vieme, že bol vyrobený v roku 1914, výrobné číslo 563 a výrobcom je továreň Officine meccaniche fiale di Napoli.

K 48132

Posledný exponát na ľubľanskej stanici je hnedou farbou natrený vagón K 48132 z roku 1912 upravený pre transport vlastencov z Ľubľane v čase talianskej okupácie v čase druhej svetovej vojny a s rušňom FS 740.121 tvoria akúsi symbolickú súpravu.

Záverom musím ešte dodať, že v roku 1982 bývalé juhoslovanské železnice na rozdiel od Československa mali nasadené v bežnej prevádzke parné lokomotívy, napríklad v oblasti depa Karlovac, z ktorého vychádzali stroje radu JŽ 51 (u ČSD rad 331.0) s manipulačnými vlakmi, ale boli tu už niektoré rušne už odstavené. Podobná bola situácia i v depe vo Varaždíne, kde boli v tom čase štyri odstavené opravené a naleštené rušne JŽ 33 (u ČSD rad 555.0), niekoľko tiež odstavených rušňov radu JŽ 22 (u ČSD rad 344.4) a rušňov JŽ 51 (u ČSD rad 331.0). Je oprávnené sa teda domnievať vzhľadom na ich vtedajšie múzejné aktivity, zachovanie niektorých z týchto lokomotív na ďalších miestach.

Text a foto: 2012 © M262.061