Koniec jednej kapitoly na Škótskej vysočine

V živote nastávajú okamihy, keď sa musíte posunúť ďalej. V mojom prípade nielen obrazne, ale aj fyzicky. Po takmer troch rokoch, ktoré som strávil v Dalwhinnie v dištrikte Badenoch and Strathspey, sa za pracovnými povinnosťami presúvam ďalej na sever. Tí, ktorí moje príspevky jedným okom zaznamenali vedia, že toto riedko osídlené miesto Škótskej vysočiny leží na spojnici Perthu a Inverness, na železničnej trati medzi pohoriami Cairngorms a Monadliath. V blízkosti Dalwhinnie leží aj jeden z geografických stredov Škótska. Stanica stojí na trati Highland Main Line, v minulosti známej ako Inverness and Perth Junction Railway, neskôr Highland Railway.

Nasledujúce obrázky sú malým výberom fotografií, ktoré som zozbieral v priebehu tohto roka. Prevádzka sa oproti predošlým rokom príliš nezmenila a výber fotografií tvorí klasika: modré motoráky Scotrailu, linky do Londýna, nákladné vlaky a výletný Royal Scotsman.

Rošáda v červenom

Aj je keď situácia na britských železniciach úplne odlišná ako na Slovensku, predsa sa nájdu

spoločné črty. Prakticky všetky trate sú vo Veľkej Británii, Škótsko nevynímajúc, koncesované na pevné obdobie a prevádzkuje ich súkromný kapitál. V prípade Škótska tvoria majoritu premávky vlaky Scotrailu. Dnes pod jeho hlavičkou jazdí holandské Abelio, predtým to bol domáci First. Linky von zo škótskeho teritória prevádzkuje niekoľko ďalších spoločností a jednou z týchto bola Virgin. Jej červené vlaky zabezpečovali linky z Londýna (King´s Cross) do Edinburghu, Aberdeenu a Inverness po východnom pobreží. Spoločnosť používala názov Virgin East Coast a dostala sa do spoločenského konfliktu, lebo nedokázala poskytovať dohodnutý rozsah služieb, ku ktorým sa zaviazala. Jej činnosť preto na linkách po východnom pobreží dočasne prevzala britská vláda a po dlhých rokov od privatizácie britských železníc ide o výkonnou mocou prevádzkované vlaky. Virgin na tomto ramene vláda premenovala na LNER.

Názov odkazuje na minulosť, lebo skratka LNER znamená: London and North Eastern Railway. Medzi vojnami došlo na začiatku dvadsiatych rokov na britských železniciach k veľkému zlúčeniu súkromných spoločností a vznikla tzv. Veľká štvorka. Okrem LNER ju tvorili: LMS – London, Midland and Scottish, SR – Southern Railways a GWR – Great Western Railway. Jednou z alternatív pred zlučovaním bolo aj vytvorenie spoločného Škótskeho regiónu, ale z plánov sa upustilo. Región by mal veľmi malú ekonomickú silu a Škótsko rozdelili medzi spoločnosti  LMS a LNER. Trať Highland Railway cez Dalwhinnie pripadla LMS. Vtedajšie vlaky LNER vychádzali z Londýna a pokrývali východnú časť Anglicka a Škótska. Po druhej svetovej vojne došlo v r. 1948 k znárodneniu Veľkej štvorky a vzniku BR – British Railways. Až v tomto období vznikol vo vnútornej štruktúre železníc ucelený škótsky región. V šesťdesiatych rokov došlo k masívnemu rušeniu a trhaniu tratí, Škótsko nevynímajúc. BR vydržali v ministerstvom kontrolovanej podobe do konca deväťdesiatich rokov, keď sa zavŕšila ich privatizácia a zodpovednosť za dopravnú obslužnosť na koľajach prešla späť na súkromné spoločnosti.

LNER dnes cez Dalwhinnie spája Londýn a Inverness jedným pár vlakov. Ráno súprava HST (hnacie vozidlá na koncoch reprezentujú triedu 43) smeruje do Inverness a vo večerných sa vracia do Londýna. Či po organizačných zmenách Virginu dôjde k náhrade súprav modernými japonsko-britskými Azumami, ktorej fotku railpage.net zverejnila v zime, zatiaľ neviem.

Posledná zima bola v Dalwhinnie jedna zo silnejších. Sneh sa udržal od novembra takmer do apríla. Na vrchole kopcov ležal do začiatku júla. Potom nasledovali nekonečné týždne bez jedinej kvapky dažďa a teplota jeden deň dosiahla 30°C v tieni. Dalwhinnie je najchladnejším miestom V. Británie (s výnimkou ostrovov), s priemernou teplotou nepresahujúcou 7°C a toto bolo niečo nepredstaviteľné. Na fotografii sa – zatiaľ ešte Virgin, rúti na juh po dvojkoľajnom úseku Dalwhinnie – Blair Atholl.

 

A tu je horúce škótske leto. Virgin smeruje opäť na juh. Trať vedie po násype, ktorá kopíruje hrádzu jazera Loch Ericht. Nový prevádzkovateľ ponechal vlakom farebnú schému a zmenilo sa iba logo. Občas sa dali zhliadnuť súpravy, ktoré vpredu niesli logo Virginu a končili ako LNER alebo naopak.

Trať po východnom pobreží z Londýna predstavuje významnú spojnicu hlavného mesta so severom a treba povedať, že zadávatelia nikdy nemali šťastnú ruku na koncesionára. Toto je už po tretíkrát, keď dochádza k vynútenej zmene. Virgin Trains East Coast (kde majoritu držala druhá najväčšia autobusová sieť V. Británie) skončil s prevádzkou začiatkom leta. Pred ním bol neúspešný GNER, rovnako ako National Express. Ani jedna zo spoločností nie je pritom nováčikom na poli dopravy a dlhodobo prevádzkujú rozsiahle dopravné siete. Virginu to vydržalo tri roky.

Pokračovanie násypu. Vzadu pod stromami je cesta vedúca k jazeru popod malý viadukt.

Návrat do neskorej jari. Je približne 1900 hod. a súprava smeruje do Inverness. Vlak práve zostúpil z priesmyku Drumochter (Bealach Druim Uachdair), ktorý tvorí najvyšší bod britskej železničnej siete. Nachádza sa v nadmorskej výške 452 m n.m. (1484 ft). Trať v priesmyku prechádza popod vrcholy Sow of Atholl a Boar of Badenoch, v galštine Meall an Dobharchain (830 m) a An Torc (740 m).

Nový… nie celkom vietor

Každodennú realitu osobnej dopravy Scotrailu predstavujú jednotky 158 a 170. Nie nadlho. Ich úlohu by mali od budúceho roka prevziať  „nové“ súpravy HST, podobné bývalému Virginu. Úvodzovky sú namieste, lebo ide o vyše štyridsaťročné súpravy, ktoré nechal Scotrail kompletne modernizovať. Budú jazdiť medzi Centrálnym pásom (tvorí ho spojnica Glasgowa a Edinburghu) a mestami na severe: Inverness a Aberdeen. Nové súpravy dostanú kompletne nový interiér, zväčšený priestor na bicykle, bistro a najmä automatické dvere. Budú prevádzkované vo verzii  s tromi alebo štyrmi vozňami pre cestujúcich.

V novinách som zaregistroval vyjadrenie jedného z predstaviteľov železníc: „Cestujúca verejnosť sa nestará o to, že ide o štyridsaťročné vlaky, ale zaujíma ich presnosť a pohodlie.“ (…) No… uvidíme, či cestujúca verejnosť naozaj nebude riešiť vek týchto babičiek, lebo súpravy zatiaľ vyzerajú dosť ošumelo.

Tu je budúce usporiadanie HST Scotrailu. Štvorvozňová súprava a hnacie hlavy, zatiaľ bez korporátneho náteru. Fotka vznikla v polovici októbra.

Pohľad na hnacie vozidlo. Predná časť HST bola u prvých kusov viac sploštená. Odbory si presadili, že u vlakov jazdiacich rýchlosťou vyše 100 míľ za hodinu (160 km/h) musí byť vpredu priestor pre ďalšieho člena posádky. V pôvodnej kabíne sa s druhým miestom nepočítalo a preto ju konštruktéri natiahli. Čelo pri tom prišlo o klasické spriahlo a nárazníky.

Ostré poludňajšie svetlo tmavomodrému náteru príliš nesadlo. Vlak vchádza v oblúku z juhu do Dalwhinnie.

 

Modrá klasika

Kým diaľkovú dopravu prevezmú súpravy HST, na tratiach zostáva klasika v podobe spomenutých jednotiek 158 Express Sprinter a 170 Turbostar.

Pre mimoriadnu udalosť za sto sedemdesiatku zaskakovala jeden septembrový deň táto stopäťdesiat osmička. Smeruje na juh a opustila stanicu v Dalwhinnie.

158 Express Sprinter.

Letné horúčavy vystriedal v októbri dážď a cez rovnaké miesto sa prehnala jednotka triedy 170. Na palube sú iba dve toalety, z toho jedna je bezbariérová. Pri dlhších ramenách ledva stíhajú nápor cestujúcich.

Koniec leta, začiatok jesene a dvojkoľajný úsek na juh do Blair Athollu.

Vak opúšťa Dalwhinnie a mieri na sever do Inverness. Na odchode môžeme vidieť dve odchodové a v pozadí príjazdovú mechaniku. Za ňou začína opäť jednokoľajný úsek s najbližšou zastávkou v Newtonmore. Koľajová schéma je v Dalwhinnie oproti väčšine staníc na trati dosť komplexná. Výhybky spolu s mechanikami ovláda signalbox, ktorý je na obrázku zakrytý zvyškom bývalej vodnej veže. Bočné koľaje tvorí dlhá slepá odstavná koľaj a niekoľko krátkych. Dlhú koľaj v lete využívajú zážitkové vlaky, ktoré vozia cestujúcich do susednej pálenice a tiež pracovné mechanizmy. Pálenica mala vlečku, ktorú zrušili v šesťdesiatych rokoch, približne v období rušenia sladovne.

Jeden z obrázkov typu „hľadaj vlak“. Spomenul som, že násyp trate stojí paralelne k hrádzi jazera. Sypaná hrádza s betónovou korunou je jasne viditeľná ako tmavá linka. To čo vyzerá ako pláž je štrk jazera Loch Ericht, ktorý odkryl dlhodobý nedostatok vody počas leta. Na obrázku pritom ide o optimistický stav. Voda do konca augusta ustúpila o niekoľko stoviek metrov, pritom normálne siaha až k hrádzi. V polovici októbra sa výška hladiny dostala na obvyklú kótu.

Jazero Loch Ericht (Loch Eireachd) je prehradené na oboch koncoch hrádzami. Na severnom okraji v Dalwhinnie zabezpečuje prítok vody potrubie a akvadukt. Cez ne sa privádza voda z kopcov v pozadí a z jazera Loch Cuaich . V južnej časti vodu odvádza tunel, ktorý bol vyrazený cez pohorie v oblasti Rannoch Moor. Ústi do elektrárenskej schémy povodia jazier Loch Tummel/Loch Rannoch a voda z jazera Loch Ericht na tomto konci odteká aj cez rovnomennú rieku Ericht. Loch Ericht patrí medzi najdlhšie a najväčšie sladkovodné jazerá v Škótsku. Dĺžka jazera presahuje 23 km a najväčšia hĺbka vyše 150 m. V pozadí je vidieť pod úpätím vrchov cestu A9, ktorú v najbližších rokoch čaká rozšírenie na štyri pruhy.

Nízkopodlažnosť na britských železniciach vyriešili dávno. Vozne sú „nízkopodlažné“ prakticky od počiatku. Priestor pre cestujúcich sa nachádza na plošine, ktorá je nad podvozkami. Celistvá plošina je presne vo výške nástupíšť – preto sú na britskej sieti nástupištia podstatne vyššie než u nás. Žiadne schody ani prekážková dráha vo vozňoch.

Návrat do zimy. Súprava triedy 170 mieri do Dalwhinnie. Fotka je spravená z vrcholu The Fara (911 m). Kopec sa zaraďuje medzi tzv. Corbetty, čo sú kopce s výškou 2500 ft až 2999 ft a prominenciou voči okolitým vrcholom 500 ft. Kto chce, nech si stopy prepočíta na metre. Veľká časť lesa v popredí dnes neexistuje. O stromy sa postarali harvestre.

 

 

Belmondo

Samostatnú kapitolu osobnej dopravy tvorí výletnícky vlak Belmond Royal Scotsman. Posledné leto pravidelne jazdil cez Dalwhinnie z Dundee do Boat of Garten. Krátku trať z Aviemore do Boat of Garten, ktorá bola dakedy súčasťou pôvodnej trasy do Inverness cez Davu, prevádzkuje železnica Strathspey Railway. Jazdia po nej pravidelné parné vlaky. Trať nie je súčasťou verejnej siete Network Rail (obdoba ŽSR). Koľaje Strathspey Railway končia pri Broomhille a zvyšok trate do Forres cez Davu bol znesený v šesťdesiatych rokoch.

Parná železnica plánuje rozšíriť prevádzku po Grantown-on-Spey a takto vznikne spojnica dvoch významných turistických centier v predhorí Cairngorms: Aviemore a Grantown-on-Spey. V Aviemore súpravu výletníckeho Scotsmana prepriahajú buď na parnú trakciu alebo historickú motorovú trakciu. Na konci vlaku je radený vozeň s otvorenou vyhliadkovou plošinou. Po rokoch tápania sa na čele ustálila trieda 66. Lokomotíva dostala slušivý hnedý náter so zlatým písmom.

Royal Scotsman sa vracia sa z Boat of Garten do Dundee. Začiatok jesene.

Jedna z príležitostí, pri ktorých sa Scotsman zastavil v Dalwhinnie. Signalbox a bývalú vodnú vežu je vidieť vľavo. Súprava zapózovala na vrchole leta.

Trieda 66 pre Belmond Royal Scotsman v rovnaký deň.

Dva detaily z násypu. Prvý obrázok je zo začiatku jesene, druhý z polovice. V pozadí hrebeň Fary (911 m).

Nastupujúce zmeny u Caledonianu

Caledonian je dnes posledným osobným vlakom v prehliadke. Pripomeniem, že ide o pravidelnú linku z Londýna do Inverness/Fort William/Aberdeenu, ktorá sa delí na tri samostatné vlaky v Edinburghu. Na rozdiel od Virginu vyráža zo stanice London Euston. Aj v prípade spoločnosti Serco, ktorá ju aktuálne prevádzkuje, dôjde v blízkom čase k zmenám. Spoločnosť by mala uviesť do prevádzky moderné spacie vlaky, zostavené z vozňov triedy Mk 5, ktorých dodávka mierne viazne. Nahradia súčasné Mk 2 a Mk 3 z konca sedemdesiatych rokov, ktoré dokážu jazdiť max. rýchlosťou 100 mph, resp. 125 mph. Vo vlaku býva radený ich mix.

Na čele vlaku sa tento rok striedala trieda 67 v rôznych farebných schémach. Kuriozitou je, že bezvýznamná osada Dalwhinnie s približne štyridsiatimi stálymi obyvateľmi má takmer priame spojenie do celej Európy. Do Paríža stačí jediný prestup v Londýne.

Caledonian na konci jari.

Modrej šesťdesiat sedmičke modrý kabát pristane.

Caledonian sa blíži k vchodovej predzvesti pred Dalwhinnie. Vlak prešiel priesmyk Drumochter. Je tesne pred siedmou ráno.

Tesne pred svetelnou predzvesťou a mostom cez trať. V popredí je rieka Truim, ktorá dáva meno celému údoliu. Údolie začína na konci priesmyku Drumochter a od Dalnaspidalu sa tiahne po miesto s menom Crubenmore. Kamenný most nechal v osemnástom storočí postaviť generál Wade (presnejšie poľný maršal George Wade). Tento rodený Ír slúžil vo viacerých európskych krajinách a bol poverený korunou vybudovať infraštruktúru pre kráľovskú pechotu na Škótskej vysočine. Počas svojho pôsobenia nechal postaviť cesty, mosty a ubikácie, ktoré slúžili ako posádkové kasárne v dobách rebélie Jakobitov. Zvyšky jeho stavebnej činnosti sú dodnes na mnohých miestach viditeľné a nemalá časť moderných ciest cez vysočinu vedie práve v generálových stopách.

Pokračovanie údolia Glen Truim a vlak práve opustil Dalwhinnie. Údolie Glen Truim je veľmi široké. Nenájdeme tu žiadne úzke priesmyky v kopcoch ako napríklad v prípade dobre známeho Glencoe. Caledonian sa blíži pre ku svetelnej predzvesti na severe.

Tu je dobre vidieť nivelita trate smerom na Newtonmore a spomenutá dvojstavová svetelná predzvesť.

Pohľad na vrchole leta.

…spolu s vlakom a Farou v pozadí.

V polovici októbra som zastihol červenú šesťdesiat sedmičku vo farbách DB Schenker, ako ráno vchádza na druhé nástupište do Dalwhinnie.

Október, 0700.

Kto by čakal pokračovanie októbra, je na omyle. Obrázok pochádza z mája. Na vrcholoch sa stále drží sneh z dlhej zimy. Kopce v pozadí patria do priesmyku Drumochtra a najvyššími vrcholmi sú Carn na Caim (941 m) a A´Buidheanach Bheag (936 m). Keďže majú výšku viac ako 3000 ft, ide o Munrov. Každý Munro je medzi horskými turistami cenenou trofejou, lebo ide o najvyššie vrcholy v Škótsku. Carn na Caim a Bhuidheanach patria z hľadiska výstupu medzi najjednoduchšie a najlepšie prístupné.

Násyp v lete.

Posledným záberom Caledonianu o téme osobných vlakov končím. Spáč minul Dalwhinnie Distillery a mieri do Inverness. Nasledujúca zastávka: Newtonmore.

Kontajnerové vlaky

Intermodálne vlaky pre jeden z britských supermarketov jazdili cez Dalwhinnie samozrejme aj tento rok. Na ich čele jazdila takmer bez výnimky modrá šesťdesiat šestka spoločnosti DirectRail Services. Plošinové vozne boli špeciálne navrhnuté pre tento vlak, ktorý prevádzkuje spolu s DirectRail dopravný špecialista Stobart. Zameriava sa najmä na cestnú dopravu a flotila zeleno-bielych ťahačov dávno prekročila počet niekoľkých tisíc.

Klasický záber vlaku, ktorý čaká pred vchodovým návestidlom z juhu nemôže v žiadnej výberovke z Dalwhinnie chýbať. Aj tento vznikol jedno ráno pred ôsmou.

Pred bývalou vodnou vežou. Niekedy vlak nečaká na križovanie pred vstupným návestidlom, ale až pred odchodovými. Procedúra je nasledovná: vlak má svetelnú predzvesť „pozor“ pred mostom gen. Wadea, za ktorým nasleduje „stoj“ na vchodovom návestidle. Potom, ako signalista dostane informáciu o priblížení vlaku k južnému záhlaviu, pomaly zdvihne rameno mechaniky, ktoré znamená: „pomaly vpred, nasleduje stoj“. Všimnite si inak riešené pozičné svetlá lokomotívy, v porovnaní s triedou 66 v prípade hnedého Royal Scotsmana.

Vlak vyšiel z Dalwhinnie a pokračuje do Inverness.

V pozadí kontajnerového vlaku je Ben Alder (1148 m). Ide o veľmi ceneného Munra, lebo k pohoriu nevedie žiadna verejná cesta. Turista pri pochode míňa niekoľko jazier a hora tvorí výraznú dominantu okolitého moorlandu. Vrchol Ben Aldera je zo severu prístupný po dvoch rázsochách, ktoré sú slabo viditeľné aj na obrázku. Výstup vyžaduje zanietenie kráčať nekonečné míle, aspoň základné lezecké schopnosti pri výstupe a dlhý letný deň.

Koniec leta a vchodová mechanika za násypom z juhu.

… poobede pekne naspäť z Inverness do Mossend Up Yardu.

Cesta do Inverness a severná predzvesť.

… a zasa známy násyp. Miesto patrí medzi najfotografovanejšie na Vysočine a spot sa pravidelne objavuje v knihách a článkoch o železnici.

Ďalšia z fotiek „hľadaj vlak“. Tento krát trochu severnejšie od Dalwhinnie. Stobart sa plazí cez osvetlené fliačiky vresoviska a na fotke je vidieť, aké rozľahlé je na severnom konci údolie Glen Truim.

Prvý sneh sa na vrchole Fary objavil prvého októbra.

Obrázok z nadjazdu nad traťou pri svetelnej predzvesti a rieke Truim. Nadjazd pre zlý stav pre autá uzavreli a je zarastený trávou.

Šesťdesiat šestka naberá dych pri stúpaní do priesmyku Drumochter.

A tu je vlak zachytený za južnou predzvesťou z vrcholu A´Bhuidheanach. V pozadí je Creagan Mór (769 m), kúsok jazera Loch Ericht, a úpätie Fary. Priesek lesa v pozadí (prístupová trasa na Faru z jazera) dnes tiež neexistuje v zachytenej podobe. Je to vďaka širokému vyťaženému pásu lesa z ľavej strany. Cestu A9 zakrýva úzky pás stromov v popredí.

Veľmi som váhal, či mám zaradiť túto fotografiu do výberu. Prepálená a rozmazaná, ale má pre mňa symbolickú cenu. Ide o poslednú fotku vlaku, zachytenú v Dalwhinnie. Na obrázku je pálenica v plnej paráde a v pozadí kopce oblasti Drumochtra. V hlbokých brázdach oblého pohoria do údolia stekajú nespočetné pramene. Cesta v popredí vedie na západné pobrežie a ďalej na ostrov Skye.

Cementové ucelenky

Na čele cementových uceleniek do Inverness sa tento rok začali striedať triedy 60 a 70.

 

CCement v réžii triedy 60 spoločnosti Colas…

… čaká na križovanie…

… s expresom do Edinburghu. V pozadí je Ben Alder s prísľubom neskoršieho dažďa.

Pôvodom americká lokomotíva triedy 70 patrí k tomu najnovšiemu, čo sa dostalo na škótske koľaje. Lokomotíva rovnako jazdí pre Colas Freight.

Trieda 70 v plnom zábere.

V rannom slote bude vlak čoskoro nevyfotiteľný. Aj tento práve minul pálenicu.

A na konci je…

Nepravidelnú nákladnú prepravu tento rok tvorili najmä vlaky do Georgemas Junction, odkiaľ vozili na ďalšie spracovanie materiál z likvidovaného zariadenia v Dounreay, meracie vlaky a tiež sa navážal materiál na predĺženie trate z Broomhillu do Grantown-on-Spey na zážitkovej trati Strathspey Railway.

Merací vlak viezla dvojica traktorov (trieda 37). Prvý vyzerá byť od Direct Railu, druhý ako Colas.

Dve šesťdesiat šestky sa museli popasovať s kontajnerom na rádioaktívny materiál. Tento vlak spôsobil incident v neďalekom Kingussie, keď prešiel návestidlo v polohe stoj.

Jeden z pracovných vlakov, ktoré viezol koľajové polia. Zo severu sa vracal prázdny. Vedie ho trieda 66 v starej hnedo-žltej schéme.

Pracovné Iveco čaká na službu na južnom záhlaví v Dalwhinnie. Všetky práce sa na železnici vykonávajú v noci alebo v nedeľu. Na väčšie práce samozrejme Nework Rail plánuje výluky. Aktuálne sa rozbiehajú práce na ďalšej fáze elektrifikácie, tento krát medzi Glasgowom a Stirlingom.

Pracovný vlak so sypačmi.

No a to je z tohtoročného prehľadu všetko. V budúcnosti snáď uvidia svetlo sveta texty, ktoré pripravujem z iných miest Škótska a snáď sa mi podarí konečne dopísať aj históriu Highland Railway, spolu s kuriozitami zo života jednotlivých staníc na jej trase.

Dovtedy niekde pri trati!

Igor Bukovinsky