Keď sa pri trati nedarí

Tento rok začal tak nejako divne. Minulý končiaci devätnástkou som ukončil bez tradičného výberu, len s akýmsi polčasom. Pracovné nasadenie druhej polovice roka mi nedovolilo stáť pri trati. Dokonca som si nenašiel čas ani na náhodné zábery, ktoré by za niečo stáli. Pritom nové fleky by boli, aj čakajúce nádobíčko. Pracovné tempo pokračovalo aj toho roku na jar a posledné udalosti nenaznačujú, že by sa niečo malo zmeniť a mohol vzniknúť výber 2020.

Okolnosti rozhodli za nás a prinútili nás všetkých na chvíľu zastaviť. Fuč je naháňanie sa za prácou, aj všetky plány. Svojím spôsobom je to dobre. Po zatiahnutí ručnej brzdy som si konečne sadol k počítaču s myšlienkou konečne niečo zosmoliť a prehrabal som sa v zložkách aj v telefóne. Výsledok ma veľmi nepotešil. Našiel som iba drobné nesúvisiace smeti a kopec nevydarených, ak nie rovno pokazených fotiek, ktoré som nestihol zmazať.

Po úvahe som sa do toho aj tak pustil a skúsil varenie z vody. Nasledujúci príspevok preto nie je výberom toho najlepšieho, ale presným opakom – prehľadom toho, ako veci vyzerajú, keď sa nedarí. Nie je to nič super, ale v čase skúpom na akékoľvek čítanie som sa snažil dať do ďalších riadkov aspoň nejaký systém. Zábery preto berte s trochou nadhľadu, lebo na cielené výlety k trati sa zrejme tak skoro nedostaneme.

Hrabanie v archíve a trocha súčasnosti

Predtým než sa prenesiem do súčasnosti, prikladám niekoľko záberov z Dalwhinnie, ktoré mi bolo skvelým miestom na fotenie čohokoľvek. Pri počte XY fotiek som mal pri tvorbe výberu vždy dilemu, ktoré zábery použiť a ktoré zostanú naveky na disku.

Tento vlak z 30.07.2018 sa v jednej z kolekcií objavil, ale priplazil sa trochu bližšie k objektívu. Je to Caledonian a v tomto svetle ho bolo možné zachytiť iba neskorú jar a skoré leto. Modré mraky, valiace sa skoré ráno v prevažujúcich južných vetroch z priesmyku Drumochter neveštili nič dobré. No možno sa mýlim.

A prečo som tento notoricky fotený vlak vybral? Lebo je v tejto podobe minulosťou. Spoločnosť Serco investovala 150 milónov libier do flotily nových vozňov, ktoré po naťahovačkách konečne  naplno nasadila do prevádzky v priebehu minulého roka. Bližšie technické informácie o vozňoch sa ťažko hľadajú. Jeden by čakal, že okolo podobnej transakcie bude väčšia publicita. Vozne pre SERCO vyrobili Španieli v CAF a o zelenom hoteli na kolesách a jeho vybavení si je možné niečo málo prečítať na stránkach operátora. Nové vozne vyzerajú veľmi pekne a snáď sa mi časom podarí spraviť použiteľný záber na súpravu.

Druhým dôvodom, prečo je záber minulosťou, je pohon. Červené lokomotívy triedy 67 od DB Schenker som na čele vlakov nevidel už dlhú dobu. Vystriedali ich repasované lokomotívy triedy 73 vo farbách Serca. Vlaky jazdia buď ako dvojhlavé, alebo 73ke sekunduje trieda 66 od rôznych operátorov. Sedemdesiatrojka je staršia diesel-elektrická lokomotíva britskej produkcie, ktorej výroba skončila v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Ak to porovnám s nepomerne výkonnejšou a novšou triedou 67 na obrázku hore, hlava mi to celkom neberie. Ale asi to má spoločnosť dobre spočítané, keď stále používa donekonečna repasované staré vraky namiesto prenájmu moderných strojov.

Dvojhlavý Caledonian 06.11.2017 pri Crubenmore

Na tejto fotke som začrel ešte hlbšie do minulosti. Je na nej dvojhlavý a poriadne zmeškaný Caledonian o 10:34. Normálne cez toto miesto prechádza niečo po siedmej ráno. Fotka sa nedostala do žiadneho výberu, lebo je to bola narýchlo spatlaná prepálená momentka po ceste z Dalwhinnie do Newtonmore, na mieste zvanom Crubenmore. Zaradil som ju tu preto, lebo dopĺňa predošlý text. Takto nejako dnes vyzerá Caledonian vedený typicky v zostave 66 +73. Dnes má fotka pre mňa mimoriadnu hodnotu, lebo to boli dni, keď 73ku na Caledoniane testovali. Vlak som predbehol na rovinke pri Crubenmore Lodge a len tak-tak som stihol zastaviť na bezpečnom mieste, aby som ho mohol cvaknúť. Tak ako staré vozne Caledonianu, aj Corsička je dnes už minulosťou.

Caledonian napriek nepriaznivej situácii zatiaľ stále jazdí a veselo každý deň importuje vírus z Londýna na Vysočinu.

Ďalší notoricky známy vlak, Stobart, 08.09.2018

Aj u Stobarta došlo k drobným zmenám. Kontajnery aj 66ky zostali, ale operátor do vlaku zaraďuje jeden až dva cisternové kontajnery s palivom. Nezisťoval som, pre koho sú určené.

Ďalšia Stobartovka pred južnou predzvesťou do Dalwhinnie 22.09.2018

Tu na svetle je poznať, že sa dni skracovali a svetla v Dalwhinnie ubúdalo. No a ako vlak vyzerá teraz? To ukazujú nasledujúce dva obrázky z Tomatinu.

Kontajnerová ucelenka, Findhorn Viaduct 15.01.2020

Nový rok ešte voňal novotou, keď som sa vracal z Inverness. Auto zostalo doma, radšej som sa odviezol autobusom. Brodil som sa pri ceste späť po snehu zo zastávky v Tomatine. Vlastne, načo dramatizovať – nikam som sa nebrodil, na ceste bola nanajvýš čľapkanica v pochmúrnom a tmavom januárovom dni. Táto zima na sneh nebol skúpa, špeciálne vo svojej druhej časti a podobné obrázky by som mohol fotiť každý deň. Tento záber by sa za normálnych okolností nikam nedostal a časom by išiel z telefónu do koša. Vlak ma prekvapil hrmotom na moste. Obrázok má hodnotu v tom, že práve začala rekonštrukcia mostovky na cestnom moste ponad Findhorn, ktorá trvá dodnes. Prácu firma prerušila na konci marca na neurčito. Opravuje sa všetko – mostovka, koncové uzávery, povrch aj všetko zospodu. Práca podobného rozsahu prebieha možno raz za niekoľko desaťročí.

Ďalší pochmúrny deň a rovnaký vlak z 18.01.2020. Tri dni rozdiel a sneh bol fuč.

Tu sa mi opäť nedarilo, lebo vlak ma opäť zastihol úplne nepripraveného pod cestným mostom, akurát na druhom brehu Findhornu. Je neskoré popoludnie a posledné zvyšky svetla krátkeho dňa miznú za vrchmi pohoria Monadliath. Na obrázku je vidieť časť z veľmi komplexného lešenia cestného mosta. Nedokážem pochopiť, ako to všetko drží pohromade a visí akoby vo vzduchu.

A späť do minulosti, Dalwhinnie 19.10.2018

Škoda, toto mohol byť skvelý záber. Ale nie na vrchole jesene, keď sa slnko schováva za hrebeňom Fary. Prepálená obloha a celkovo nanič svetlo. S týmto sa nedalo nič spraviť, je to iba momentka Stobarta, prechádzajúceho poza miestnu pálenicu.

Ešte jedna chvíľka pre Tomatin

Ďalší zo spackaných dní. Tentokrát som zobral na plece nádobíčko a na konci zimy vyrazil do snehovej metelice pod Findhorn viadukt. Od starej cesty do dediny je dobrý výhľad ponad rieku na celý viadukt, ale vzdal som to na polceste a vrátil sa. V danej viditeľnosti by som nedohliadol ani po rieku, nieto na most a vlak.

 

Typický obrázok z Vysočiny, zavýjajúci vietor v kovovej konštrukcii mosta a vločky veľké ako desaťpencovky

Ladné krivky viaduktu, tu bohužiaľ bez vlaku…

… a tu je miesto, kde som to celé vzdal a prešiel radšej na druhú stranu rieky.

Inter7City ScotRailu smeruje do Inverness

Na druhej strane na chvíľu metelica zázračne pominula, zasvietilo slnko a začul som vlak. Rýchlo som všetko povyťahoval, namieril, čakal, stlačil spúšť s myšlienkou, že nebolo všetko márne… a od radosti utekal k počítaču. Na malom displeji foťáku všetko vyzeralo OK. Po stiahnutí sa objavila táto hrôza. V nadšení som fotil cez akvárium. Nuž, aj takéto dni sú. Súpravy Scotrailu HST125 postupne prechádzajú rekonštrukciou interiéru a dvere na kľučku zo špajze pri modernizácii menia na diaľkovo ovládané.

Pri tejto nevydarenej príležitosti aspoň prikladám dve videá, ktoré zachytávajú prechod cez viadukt ponad Findhorn. Na jednom z videí je HST v podaní Scotrailu, na druhom prechádza 178 TurboStar. Oba vlaky smerujú na juh.

 

Strathspey Railway, Aviemore

A sme v Aviemore. Turistická železnica Strathspey Railway do odvolania prerušila všetky jazdy a kedy prevádzku obnoví, nevedno. Parné vlaky naposledy vyšli z depa niekedy na Vianoce a odvtedy sa v kotloch zakúrilo iba raz pri údržbe.

 

Tento záber je z minulého roka. Bordel a nanič obloha ho vyradila z hry. Vo výbere sa objavil o kúsok ďalej v kultivovanejšom prostredí. Rekonštrukcia stanice v Aviemore je dávno ukončená až na niekoľko detailov, ktoré sa po Škótsky budú dolaďovať počas najbližších dvadsiatich rokov.

Jedna z troch posunovacích lokomotív SR. Ide o bývalú priemyselnú lokomotívu, bližšie dáta sú mi neznáme. Kto chce hľadať, môže začať googliť. Podobných vzorov vypustil britský priemysel množstvo, zrejme ide o typ MU 0-4-0 ?? pre MOD ??

Zopár zimných jázd SR do prerušenia ako vždy v tomto období roka odjazdila zelená DMU, ktorú SR dočasne premiestnila z Boat of Garten do Aviemore. Január, február a marec sú aj bez karantény veľmi tiché mesiace a naftová jednotka na tieto výkony stačí.

Tri víkendy vrcholu zimy po sebe bolo aj tak mimoriadne hnusné počasie. Začalo to búrkou Ciara a ďalšie dva víkendy bola situácia úplne rovnaká – vietor v nárazoch 100 MPH, sneženie, uzavreté cesty, dotieravý chlad a výpadky energie.

Pohľad z depa do depa na zelenú DMU. Je 10.02.2020 a mrazivé ráno tesne pred začiatkom mojej služby. Radosť začať pracovať.

Popoludní sa situácia pri trati razantne zmenila

Scotrail od polovice marca obmedzil dopravu na všetkých tratiach, aj keď hlavnej trate do Inverness sa škrty príliš nedotkli. Scotrail zrušil alebo obmedzil prvé a posledné vlaky a niekoľko ďalších. Ďalšia redukcia je možná. Vlaky jazdia takmer prázdne a v nasledujúcom Inter7City na obrázku som napočítal štyroch ľudí. Vírus v Aviemore utol celkom dobrý záver lyžiarskej sezóny na svahoch Cairngorms a dedina sa úplne vyľudnila. Žiadne autá, žiadni ľudia. Občas po ulici prejde prázdny autobus a po trati prázdny vlak. Zrušený bol aj festival whisky, ktorý si za pár rokov stihol vytvoriť slušnú povesť. Všetci sedia doma.

Na vrcholoch sa drží sneh, vlak hrmí prázdnym Aviemore 21.03.2020, záber rýchlovka mobilovka

A do tohto ticha niekto začal mlátiť kladivom… V depe SR sa predtým, než všetko definitívne stíchlo pustili do údržby parnej 0-6-0. Chlap so zváračkou vyváral dymnicu, ďalší ošetrovali pohon. A to nie je všetko. V depe sa dlho chystá znovuzrodenie najstaršej dochovanej čiernej päťky. V priebehu minulého leta priviezli a osadili na rám kotol a dnes sa dokončuje tender. Lokomotíva na obrázku vykúka z dverí, aj keď pri tomto rozlíšení nie je veľa vidieť.

Vyváranie dýmnice, depo SR, 20.03.2020

Stanierových pätiek 4-6-0 sa v priebehu tridsiatych rokov vyrobilo vyše osemsto kusov a boli rozšírené v celej sieti LMS. British Railways výrobu s úpravami obnovili v rámci politiky štandardizovaných tried, aj keď už vtedy bolo jasné, že para čoskoro skončí. Stroje viedli ako triedu 5MT. Pod BR boli lokomotívy vyrábané v päťdesiatych rokoch a vyrobených bolo ďalších sto sedemdesiat kusov.

SR avizovala predstaviť svoju novú pýchu čo najskôr, ale z tohto plánu vzišlo. Keďže depo je z veľkej časti založené na dobrovoľníkoch a vyzbieraných príspevkoch, všetko tu trvá nekonečne dlho. Namiesto nových termínov sa preto dielňa sústreďuje na poriadne dokončenie lokomotívy.

Lokomotívu som niekoľkokrát zazrel vytiahnutú na svetle. Na ráme je osadený kotol a pripojený je nedávno dokončený tender. Prekladanie kotla z ťahača do depa som počas služby poctivo odfotil minulé leto a záber po odležaní v telefóne neprezieravo vymazal… Tender je zváraný a kvôli dojmu autenticity na ňom pribudnú falošné nity. Dielňa plánuje lokomotívu pustiť medzi ľudí v stave čo najviac sa približujúcom originálu. Lokomotíva je zatiaľ opatrená základným náterom, chýbajú dvere dymnice, aj kabína. Ide o najstaršiu dochovanú päťku, ktorá slúžila pod číslom No. 5025. Vyrobila ju Vulcan Foundry v roku 1934. Kotol prešiel tlakovou skúškou na konci januára. Pojazd od oka vyzerá kompletne a kotol čaká okrem dymnice na osadenie pehrievača a drobných prvkov. Ešte je to dlhá cesta, ale zaslúži uznanie, lebo lokomotívu tu skladajú prakticky nanovo. Špeciálne v Anglicku sú stále firmy schopné odliať pre parnú lokomotívu podľa starých vzorov trebárs koleso a mnohé lokomotívy u spolkov čakajú na renováciu desiatky rokov. Postupne vstávajú z mŕtvych prakticky zo stavu hromady šrotu.

Toto pritom nie je jediná záchranná práca v SR. Na renováciu čaká aj Iwatt class 2MT 2-6-0. Ide o podobnú lokomotívu, akú dnes SR pravidelne prevádzkuje na svojich pravidelných vlakoch.

Prikladám obrázok, ako mohli Black Fives, resp. 5MTs v čase aktívnej služby vypadať. Nákres nie je úplne detailný, lebo pätiek sa vyrobilo veľké množstvo s rôznymi modifikáciami a výsledný obrázok som skladal z množstva dochovaných materiálov. Je preto akýmsi priemerom, nity nepočítajte a nebuďte príliš kritickí. V BR používali vlastné tendre.

Jedna z možných podôb 5ky v minulosti

Merací dvojtraktor

Network Rail je ako správca britskej železničnej infraštruktúry vybavený niekoľkými meracími vlakmi. Jedným z nich je aj upravená Intercity súprava v žltej farbe, ktorá dokáže pracovať vo vysokých rýchlostiach. Ja som sa niekoľkokrát stretol s konvenčnejším meracím vlakom, ktorý sa objavil aj v jednom z minulých výberov. Na rovnakú súpravu sa mi podarilo naraziť aj túto jar v Aviemore. Aj tu ma vlak zastihol nepripraveného. Kým som sa stihol spamätať a zareagovať na charakteristický zvuk dvoch traktorov, vlak stihol prefrčať. Stihol som iba z okna spraviť jeden rozmazaný záber na bankujúcu tridsaťsedmu.

Takéto niečo by sa vo výbere neobjavilo ani náhodou, ale tu mi obrázok presne zapadá do koncepcie. Na čele bola 37403, vzadu táto 37409?? Traktor v tejto schéme sa mi dlho vyhýbal.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som na merací vlak naďabil na druhý deň v Inverness. Mal som polhodinu prestávku a hľadal som čokoľvek otvorené, kde by stále predávali kafe. Na stanici som sa potešil porcii kofeínu, aj meraciemu vlaku, ktorý sa práve pripravoval na odchod. V celkom vyľudnenej stanici s počtom cestujúcich nula stálo niekoľko zriadencov pri bránach. 37ka poctivo plnila halu spálenou naftou a hrmotom motora. Jeden so zriadencov ma takmer schmatol, lebo si myslel, že idem preskočiť bránu. To som iba spakruky vyťahoval mobil z vrecka, lebo v druhej som držal kávu. Prepásol som ideálnu šancu dostať dobre po držke, ale nakoniec sme sa tomu iba zasmiali. Pred naštartovanou lokomotívou si všimnite merací vozeň s pantografom. Trať v Inverness samozrejme nie je pod drôtmi.

Koniec alebo začiatok meracieho vlaku na stanici v Inverness – záleží od uhla pohľadu

Vonku dostala súprava povel na odchod a merací vlak opustil stanicu. V pozadí sú nejasne, ale predsa vidieť sľubované nové vozne Caledonianu. Nemal som viac času, aby som sa prešiel na opační stranu stanice a spravil záber zblízka.

Merací vlak pripravený na odchod, 23.03.2020

Aj tu pripájam čmáranicu trisaťsedmičky. Voči päťke je nakreslená v mierke, tak si môžete spraviť predstavu o proporciách týchto dvoch strojov. Mimochodom – aj na výrobe 37ky sa podieľala Vulcan Foundry. Na Internete je množstvo videí o štarte  rozbehu motora, stačí zadať „37 Trash“.

Trieda 37 v jednom z možných prevedení

Kingussie

Každá stanica bývalej na trati bývalej HR má vo svojej bezprostrednej blízkosti náučný panel, ktorý porozpráva okoloidúcemu niečo o histórii stanice. Buď ho tam umiestnil spolok priateľov HR, ktorý o trati vydáva aj knihy, miestny koncil alebo iné združenie. Ide väčšinou o zmes faktov a zaujímavostí. Počas krátkej pauzy som odfotil panel, ktorý je v Kigussie (1400 obyv.). Kingussie je zastávkou medzi Aviemore a Newtonmore a zastavujú tu všetky vlaky (na rozdiel od dvoch míľ vzdialeného Newtonmore). A čo na paneli stojí?

Ranný expres do Londýna rovnako ako Caledonian stále jazdí a rovnako ako všetky vlaky je takmer úplne prázdny. Obrázok z priecestia pred strednou školou v Kingussie zachytáva jeden z februárových dní, keď ešte boli školy otvorené. Podobne ako Caledonian, aj LNER vynovil flotilu a na obrázku je atraktívna Azuma.

Vlak prechádza Kingussie v najhoršom čase, keď je cesta plná mamataxi s deckami do školy okolo deviatej. Po otvorení závor sa všetko stretne na križovatke pred školou na jednej hrči. Autobus oproti to možno dá načas pri svojej ceste späť do Aviemore. Ja som bol na smolnej strane, keď spadli rampy a zákonite chytil desaťminútovú sekeru. Vpravo vidieť signalbox v Kingussie.

Stanicu otvorili v roku 1863, ale zničil ju požiar, lebo bola postavená z dreva. Niektoré drevené stanice  I&PJR, neskôr HR dodnes prežívajú, napríklad v Aviemore. Novú stanicu, postavenú z kameňa otvorili v Kingussie v roku 1894 a v nezmenenej podobe stojí dodnes. Stanica mala vlastnú výrobňu acetylénového plynu, ktorým sa svietilo (bávalý Gas House dodnes stojí napríklad v Boat of Garten). Týmto plynom sa svietilo nielen na stanici, ale aj vo vozňoch. Na oboch nástupištiach boli haly na občerstvenie pasažierov. A že ich bolo treba! Pred druhou svetovou vojnou bola vždy pred 12. augustom stanica svedkom veľkej premávky, lebo práve vtedy začína strelecká sezóna na prepelice (Glorious Twelfth). Niekoré vlaky mali až 36 vozňov a jedno popoludnie do neskorej noci stanicou prešlo vraj až 46 vlakov. Dlhé vlaky tu nikdy nemali problém, lebo nástupište je mimoriadne dlhé a bohato stačí aj dnešným najdlhším vlakom. Vo vtedajších vozňoch neboli radené žiadne reštauračné vozne, čím bola sparťanská HR dlho známa a Kingussie poskytlo cestujúcim vítanú prestávku na kúpu jedla. Vozňom tiež chýbalo kúrenie a cestujúci si tu dopĺňali zásobu octanu sodného, ktorý im v kapcoch vyrábal teplo. Najmä tretia trieda nemala ani záchody, tak 44 pisoárov na stanici sa počas prestávky tiež hodilo.

Dnes má stanica iba dve koľaje, plus myslím jednu slepú, zriedkavo využívanú koľaj. V lepších časoch tu bolo až 10 bočných koľají pre tovar, kde sa nakladali ovce a množstvo ďalšieho tovaru. Veriť sa nechce trom otočným stolom a na jednom z nástupíšť stál až do neskorých päťdesiatych rokov malý obchod. Kvôli železnici a miestnej pálenici presmerovali rieku Gynack, ktorá tečie cez centrum Kingussie. Pôvodná pálenica pracovala iba veľmi krátko a do dnešných dní sa nezachovala. Myslím, že stojí iba dom manažéra. Zvyšok zmizol úplne bez stopy. Nástupkyňa starej pálenice je hlbšie v údolí, ale táto spustila výrobu niekedy v osemdesiatych rokoch. Rieka Gynack dodnes robí pri záplavách železnici problémy a jej koryto je kus naľavo od stromov na obrázkoch.

Na mieste záveru

Predposledná fotka je z cestného mostu ponad trať vedúcu k slučke Slochd. Ani tu som nemal šťastie na prechádzajúci vlak a nechcel som vyzerať podozrivo. Správca infraštruktúry aj tieto dni stále pracuje na úprave trate cez hlboký zárez. Zmizli stromy a bagre s dlhými ramenami postupne spevňujú steny sypaným kameňom. Steny vyzerajú veľmi úhľadne.

Tomatin – Slochd, 26.03.2020

Na úplný záver pripájam niekoľko odkazov na videá z YouTubu, ktoré dúfam na pár hodín zabavia.

 

Na mieste prílohy

Video1 – signalizácia v UK

Keď som našiel tento starší dokument z osemdesiatok, veľmi som sa potešil. Je v ňom pekne zhrnutá signalizácia na britských železniciach – teda to najpodstatnejšie. Vysvetlené je aj riadenie tratí  rádiovými tokenmi, čo je pre našinca niečo úplne neznáme. Video trochu poodhaľuje aj zo života izolovaných signalistov – piecka s horiacom drevom, čajník položený na kotli… Mimochodom – v druhej časti sa tu objavujú zábery zo západu Škótska, v 35 minúte sa mihne Spean Bridge na WHL (West Highland Line) a 156ky v okolí Fort Williamu. Tie na osamelej trati vládnu dodnes, akurát s iným kabátom. V 23minúte si všimnite strojvodcu v HST125, ktorý si za jazdy bez mihnutia oka potiahne z cigarety.

 

Video 2 – zrušené trate a tie, ktoré unikli zrušeniu

Ide o niečo novší dokument, ktorý je zaujímavý od 30 minúty. Objaví sa tu WHL.

Viadukty na západnom pobreží, vedúce z Glasgowa cez Fort William a Mallaig sú na WHL postavené najmä z betónu, na rozdiel od MHL (Main Highland Line), vedúcej stredom Vysočiny do Iverness. Západná trať tiež mala pôvodne viesť až do Inverness a mala byť konkurentom pre Highland Railway. Ako vieme, nikdy sa tak nestalo. Aj slávny Glenfinnan viadukt bol postavený z betónu. Jedným z dôvodov bola veľmi tvrdá skala, cez ktorú sa trať za Fort William prehrýza. Je zvláštne vidieť klasické tvary viaduktu konca 19. Storočia, postaveného vlastne dnešným moderným postupom a materiálom . Výletnícke parné vlaky z Fort William do Mallaig ťahá v dokumente Thompsonova 2-6-0, ktorá pod LNER dostala označenie K1. E. Thompson bol šéfinžinierom v spoločnosti LNER a nástupcom N. Gresleyho. Na vlakoch jej alternuje Stanierova čierna päťka ex-LMS No. 45231, ale v tomto dokumente sa neobjavuje.

Počas pobytu v Dalwhinnie som prepásol jedinečnú možnosť nafotiť niečo z WHR, lebo do Spean Bridge som to mal relatívne na skok. Teraz mám túto trať dosť od ruky a ťažko sám seba presviedčam, prečo sa tam trmácať.

 

Glenfinnanskému viaduktu som nikdy neprišiel na chuť. Je síce zasadený do divého horského prostredia, ale je mi nesympatický svojou komerčnosťou. Viadukt pred Cullodenom, postavený na hlavnej trati z tehly má pre mňa osobne väčšie čaro, aj keď mu chýbajú všetky tie dramatické vrchy, skaly a rokliny západného pobrežia

Video 3 – železnice Škótska

Tretím a posledným odkazom je dokument, ktorý sa venuje výlučne Škótsku. Ide opäť o starší film, ale s mimoriadne cennými zábermi. Mnoho zo zobrazeného už buď neexistuje alebo existuje v inej podobe. Napríklad všetky hrmiace tridsaťsedmičky a klasické súpravy sú dávno minulosťou.

Pár zaujímavostí v minutáži:

0900 – Stirling

Stirling sa tu objavil s mechanikami, ktoré sú dnes minulosťou. Mechaniky sa objavili  v jednom z mojich dávnych príspevkov na Railpage. Vtedy som netušil, že uvedené obrázky budú mať pre mňa historickú hodnotu. Pri resignalizácii a modernizácii trate boli nahradené svetelnými variantmi.

1000 – Strathspey Railway a jej vtedajšia konečná v Boat of Garten

1140 – Crubenmore

Ak sa pozriete na obrázok s dvojhlavým Caledonianom, práve toto miesto sa objavilo v dokumente, akurát troche južnejšie na rieke Truim.

1218 – Slochd

Toto miesto je špeciálne v tom, že ponad železničnú trať vedie cestný most a ponad tento most vedie ďalší cestný most. Raz musím odfotiť.

1238 – Slochd Viaduct, 1312 Slochd, 1325 – Findhorn Viaduct, 1339 – Culloden Viaduct, 1358 – Inverness, 1558 – Ness Viaduct v Inverness

Všetko tu už v rôznych podobách bolo.

2200 – Elgin a Keith

Spojnica Inverness a Aberdeen. Nákladná prevádza v zobrazenej podobe v Elgine dnes už neexistuje, stanica GNoSR zatiaľ prežíva a koľaje zarastajú trávou. Nie je ďaleko čas, keď oblasť niekoho napadne developovať. V Keithe pálenice dávno prešli na nákladné autá. Spojka z hlavnej trate v Keithe, ktorá je na kamere vľavo viedla do Duffownu (dnes ide o historickú železnicu Keith – Dufftown), je dnes nepriechodná. Dlho sa hovorí o jej obnovení.

3100 – The Jacobites

Čierna päťka z textu vyššie.

 

 

Igor Bukovinsky