Váš železničný portál
Registrovať sa

Fotografovanie v posledný júnový víkend, alebo Spomienkový retro parný vlak k ukončeniu parnej prevádzky a Dni Bratislavy

HistóriaReportáže 17.7.2021 8:17 M262.061 Zobrazené: 1313

V druhej polovici júna pred rokom som zo Železničného múzea SR dostal takúto, alebo veľmi podobnú správu. „Pripravujeme ako ŽM SR na 17. októbra 2020 spomienkovú retro jazdu k 40. výročiu ukončenia parnej trakcie na Slovensku v tej istej trase z Bratislavy odklonom do Galanty, úvraťou do Trnavy a ďalej už do Leopoldova. Jediný problém je, že zatiaľ nie sú k dispozícii relevantné podklady o motorovom rušni, ktorý vlak viezol v „úvrati“ z Galanty do Trnavy. Všetky indície nasvedčujú tomu, že vlak odviezol v tomto úseku Sergej, ale zatiaľ potvrdené to nie je. Nemáš nejaké fotky či iné záznamy, ktoré by predpoklad potvrdili?“

Ja som to žiaľ nevedel, lebo pred 40-timi rokmi som mal v úmysle predovšetkým vyfotiť štokra v čele vlaku aj bez obdivovateľov páry, či iných ľudí, ktorí sa chceli celkom logicky odfotiť u parného rušňa na poslednom vlaku ťahaného parným rušňom. A tak pokúsiť sa zmapovať situáciu na opačnom konci súpravy už nebolo v mojich silách. Z diapozitívov, ktoré som Mišovi Tunegovi poslal, chlapci na veľkom počítači podľa kontúr za posledným osobným vozňom takmer jednoznačne identifikovali tiež Sergeja. Ale jednoznačné potvrdenie stále chýbalo. Rozbehol som tiež pátranie po svojej línii, výsledky boli rovnaké – Sergej. Za krátky čas som od Miša dostal správu, že sa v ich archíve v jednom čísle časopisu železničiarov Východnej dráhy „Semafor“ (no v tom čase to boli vlastne skôr noviny), našiel článok Pavla Kukučíka k nejakej príležitosti tejto akcie, ktorý jednoznačne hovoril o tom, že v úseku Galanta – Trnava viezol motorový rušeň Sergej T679.1334. Tento rušeň skončil svoju púť v roku 1997 v Plešivci. Že sa na vlaku objavil sergej, bolo logické, veď v osemdesiatych rokoch bolo v leopoldovskom depe veľa sergejov. Sľubné prípravy na parádnu akciu prerušila kovidová pandémia, podobne ako zrušila tradičnú akciu Rendez v júni 2020 a tiež v júni tohto roku.

Ustupujúca pandémia a vytvárajúce sa vhodné podmienky pre konanie akcií s verejnosťou zabezpečili nové prípravy akcie. Trasa jazdy vlaku a zásadné náležitosti zostali rovnaké ako v roku 1980 s rozdielnou východziou stanicou. Tou už nemohla byť ako pred štyridsiatimi rokmi stanica Bratislava Filiálka, ale stala sa ňou hlavná stanica. Termín jazdy bol stanovený na sobotu 26. júna. Na Slovensku to ale v tento deň nebola jediná akcia. Na sobotu bola naplánovaná aj prvá jazda pre verejnosť znovu oživenej a pekne opravenej Bobiny E499.062 Železničného klubu Tatran, z Liptovského Mikuláša do Spišskej Novej Vsi a späť. Zvažoval som aj možnosť fotografovania Bobiny, ale dve hypotetické možnosti dostať sa autom na Liptov a Spiš, sa postupne stali nereálnymi. Jediná možnosť cestovať vlakom, sa naskytla možnosť urobenia jednej, možno i dvoch fotografií na dvoch rôznych miestach na trase medzi Mikulášom s Spišskou Novou Vsou, čo bolo na deväť „odsedených“ hodín vo vlaku s rúškou na tlame, mizivo málo.  A tak voľba padla na domácu pôdu a jej retro jazdu a akciu Dni Bratislavy, pri ktorých Dopravný podnik vypravuje na zvláštnych linkách niektoré vozidlá z kolekcie historických vozidiel.

Za rušňami a ich posádkami som sa vydal už v piatok 25. júna na Rendez. Tam zvyknem chodiť aj pred konaním iných akcií, panujú tam síce posledné prípravy rušňov pred konaním akcie, ale je tam ešte stále dosť priestoru  na rozhovory s kamarátmi a známymi. A atmosféra je tam ešte akosi uvoľnenejšia, ako na akciách, keď už všetko beží na ostro.

Piatok, 25. jún


Ako prvý rušeň ma na Rendezi „privítal“ štoker 556.036, ktorý vyzeral naozaj tak ako keď túto jazdu absolvoval pred takmer 41 rokmi. Vybavoval som si jeho podobu zafixovanú do pamäti z pred roka, kedy som hľadal nejaký podklad pre určenie rušňa, čo ťahal vlak z Galanty do Trnavy. Stál tu v priestore Rendezu dôstojne, ako keby vedel o úlohe, ktorá ho čaká zajtra.

Vedľa haly stála mazutka a na nej chlapci práve dokončovali úpravu na zlepšenie mazania predného vedenia piestov.

Počas príprav sa našla nejedna chvíľa, kedy sa „vrútočania“ a „rendezáci“ mohli v pokoji porozprávať, nie len o svojich rušňoch, ale i o súkromných záležitostiach.


Letmý pohľad na ďalších dvoch aktérov nasledujúceho dňa – sergeja T679.1168 a ťapku T458.1079 stačí, veď ich v reportáži ešte uvidíme. Úloha sergeja bude odviesť spomienkový parný retro vlak z Galanty do Trnavy a z Leopoldova spolu pomarančom T678.012 odviesť požiarny vlak. Pomaranč  v čase fotografovania bol ešte len na ceste zo Zvolena. Ťapka T458.1079 zasiahne do prevádzky až v poobedňajšej časti programu pri jazdách po bratislavských spojkách, keď vymení na požiarnom vlaku sergeja.

Je pravdou, že som na Rendezi bol naposledy ešte v minulom roku a stretol som sa na jeho pôde s pánom Martinom Žabkom krátko pred spomienkovou akciou na Spiši k 40. výročiu prevádzky legendy nákladnej dopravy tratí s napätím 3 kV – radu E479.1/131. Teraz som sa zameral na opravené a pre bežného návštevníka Rendezu viditeľné komponenty renovovaného parného rušňa radu 399.005. Tieto rušne si pamätám ešte z pravidelnej prevádzky na trati medzi Děčínom a Prahou.

V hale, kde sa vykonávajú opravy prevádzkových rušňov, je nová búdka strojnej čaty, zatiaľ v hrubej stavbe.

Na podvozkoch vedľa haly je opravený rám rušňa vrátane parných valcov a kompletného vypruženia pojazdu.

Pri renovovanom rušni 310.0107 sú opravený predný podvozok a tzv. Biselov behúň umiestnený pod búdkou rušňovodiča.

Popri točni je uložený kotol rušňa čakajúci na opravu na špecializovanom pracovisku.

Už týždeň pred začiatkom akcie panujú nie len v Bratislave vysoké teploty prekračujúce tridsiatku, ale na druhej strane ani kvapka vody, ktorá by ovlažila zem. Tak nie je divu, že aj na Rendezi vo vzduchu visí nevyslovená otázka konania zajtrajšej akcie z titulu zabezpečenia požiarnych opatrení, resp. možnej zmeny v nasadení hnacích parných rušňov na čele vlaku. Pri odchode z areálu po sedemnástej hodine som sa stretol so šéfom ŽM a priamo som mu povedal, čo som vycítil počas pobytu na Rendezi. Mišo ma však ubezpečil, že s Hasičmi sú dohodnuté všetky podrobnosti a k žiadnej zmene nedôjde, radenie vlakov bude podľa plánu.

Sobota, 26.jún

Na hlavnú stanicu prichádzam pár minút pred siedmou hodinou, potrebujem sa dohovoriť s dlhoročným kamarátom Jožkom na podrobnostiach poobedňajšieho fotenia páry po spojkách. Ide totiž s vnukom vlakom a tak toto je najlepšia možnosť. Zároveň si chcem aj overiť svetelné podmienky na stanici. Príchod súpravy z Rendezu sa omeškal a tak dáva prednosť odchodu osobného vlaku do Trnavy a Leopoldova zastavením u vjazdového návestidla. Súpravu spomienkového vlaku očakávam na začiatku šiesteho nástupišťa.


Zastavenie u vjazdu dávalo tušiť, že sa čo chvíľa pri rozjazde odohrá pekný zvukový koncert mazutky. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa do koncertu zapojil i dunivý výfuk dvojtaktu sergeja a ostrý výfuk pomaly bežného  osemvalca pomaranča. Takýto koncert sa neodohráva každý deň a len škoda, že si ho okrem mňa vypočuli len dvaja mladí fotografi.

Okrem uší si pri príjazde prišiel na svoje nos. Neviem odolať nepripojiť túto fotografiu, z ktorej je vidno tú správnu atmosféru parného vlaku, keď vôňa dymu a pary zaplavuje nástupište.

Takto vyzerá dnešný spomienkový retro vlak v čele so štokrom 556.036 u prvého nástupišťa krátko pred odchodom …

… a pre porovnanie fotografia pôvodného vlaku zo 17. októbra 1980, ktorý odchádzal zo stanice Bratislava Filiálka.

Je presne 7.40 hodín a vlak sa dáva do pohybu. Vychutnávam si zvuk Kylchapa a zároveň nasávam vôňu dymu a pary, tak typickú pre parné rušne.

Pripájam pohľad na spomienkový vlak odzadu so sergejom, ktorému práca nastane až v Galante.

Požiarny vlak s pomarančom a mazutkou bol pri odchode z hlavnej stanice bol ešte kompletný.

Po odchode retro vlaku som sa vydal domov urobiť raňajky. Tam som dostal správu, že mazutka v súprave požiarneho vlaku v Bernolákove už nebola. Netuším, aký bol dôvod odstúpenia mazutky. Zrejme nečakaná technická porucha.

Čas do príchodu parného vlaku som sa teda rozhodol stráviť fotografovaním historických električiek a trolejbusov vypravených v rámci Dní Bratislavy. Veď aj prečo nie. Odpracoval som v Dopravnom podniku spolu 41 rokov. Posledných 21 rokov som strávil v tesnej blízkosti trolejbusov, dokonca som aj 20 rokov strávil za ich volantom čoby brigádnik, čím som vlastne nadviazal na sedem rokov jazdenia tiež ako brigádnik v rokoch 1971 až 1978. A medzi trolejbusmi a električkami ani po stránke profesionálnej ani po stránke záujmovej, nejde urobiť ani tenkú, nie to hrubú čiaru. Jazdy vozidiel všetkých trakcií začínajú svoje jazdy pre verejnosť o desiatej hodine. Električky budú vychádzať z Amerického námestia, z novo rekonštruovaných koľají spojky medzi zastávkami Americké námestie a Blumentál, kde má rozložený svoj stánok Dopravný podnik. Premávka električkovej linky č. 3 bola počas premávky historických vozidiel bola odklonená cez Vazovovu ulicu a na ten čas boli sprevádzkované občasné zastávky na tejto ulici. Súčasne s modernizáciou tohto úseku došlo aj k úprave časti priľahlého parku. Zároveň bolo deklarované odstránenie zaplavovania spodného úseku trati pri výdatných dažďoch.


Električka číslo 38 bola vyrobená v dielňach Dopravného podniku mesta Bratislavy v roku 1959 ako náhrada za zničenú električku pri zrážke s vlakom na priecestí na Steinerovej ulici v tesnej blízkosti zachránenej výpravnej budovy konskej železnice.  Bola postavená na báze dovtedy vyrábaných vlečných vozňov typu SGP už ako jednosmerná, a to v čase, kedy nebolo ešte zďaleka jasné, či nový typ električky Tatra T2 bude sa vyrábať aj pre úzky rozchod 1.000 mm. Od roku 1973 slúžila pre potreby autoškoly a v roku 1974 bola s ostatnými vybranými vozmi odovzdaná do Technického múzea v Brne.  V roku 1989 sa v zúboženom stave vrátila do Bratislavy a po rekonštrukcii od roku 1991 jazdí ako historické vozidlo. Jej historickú hodnotu možno chápať i tak, že prakticky šlo o poslednú v tuzemsku vyrobenú dvojnápravovú električku pre vtedajšie dopravné podniky Československa.

Vlečné vozne podľa vzoru SGP dodaných do podniku v roku 1943 boli vyrábané vo vlastných dielňach v rokoch 1950 až 1958. V roku 1974 boli podvozky dvoch vozňov upravené na prevážanie koľajníc a tak prežili likvidáciu ostatných dvojnápravových električiek. Na podvozku vozňa číslo 135 v rokoch 1999 – 2003 bola postavená v Ústredných dielňach električiek replika vlečniaku s vnútorným vybavením vlečniakov z viedenskej dodávky v roku 1943.

Električka číslo 18 bola postavená ako novostavba v sérii piatich vozňov, tzv. „štvorokeňákov“ v dielňach vtedajšieho podniku BEÚS v roku 1937. V rokoch 1970 a 1971 bola využívaná ako školské výukové vozidlo. Počas kurzu na dvojnápravové električky v roku 1970 som s ňou jazdil, rovnako ako počas záverečných skúšok. V závere roku 1974 sa spolu s vozom 38 a ďalšími dostala do zbierky Technického múzea v Brne. Tu však nemala podobne ako voz 38 a iné vozidlá na rozchodoch 1 000 mm  a 760 mm, nádej na opravu a tak sa v roku 2002 v biednom stave vrátila späť do Bratislavy, kde v nasledujúcich štyroch rokoch sa podrobila rozsiahlej rekonštrukcii do pôvodného stavu s drobnými odchýlkami, napríklad drevenými sedačkami namiesto kožených.

Električka Tatra K2 číslo 317 patrí už do éry novodobých dejín histórie mestskej dopravy. Pochádza z roku 1971 a do kolekcie historických vozidiel bola zaradená v roku 1994, k jej čiastočnej oprave a sprevádzkovaní došlo v roku 2014. Vďaka tomu, že na nej nebola vykonaná generálna oprava, zostala električka prakticky v pôvodnom stave.

Trolejbus 9Tr25H bol vyrobený v roku 1978 s ešte stýkačovým spôsobom riadenia jazdy a elektrickej brzdy. Na rozdiel od predchádzajúcich trolejbusov už ale bol vybavený hydraulickým posilňovačom riadenia. V roku 1991 bol administratívne preradený do stavu pracovných vozidiel, ale ešte v tomto roku opravený k príležitosti 50. výročia zahájenia prevádzky tzv. moderných trolejbusov. V roku 2001 bol čiastočne poškodený požiarom kĺbového trolejbusu a do súčasnej podoby bol uvedený v rokoch 2008 a 2009, a to k príležitosti 100. výročia trolejbusov v Bratislave (nepovedomým treba uviesť, že prvé, tzv. historické trolejbusy jazdili v Bratislave už v rokoch 1909 až 1915).

Trolejbus 14Tr10 bol vyrobený v roku 1991. Po náhrade všetkých trolejbusov novými v rokoch 2013 a 2014, zostal v prevádzkovom stave a jazdil predovšetkým na nočných spojoch.

Trolejbusy Škoda Sanos boli vyrábané v rokoch 1984 až 1985 v spolupráci podnikov Škoda Ostrov a juhoslovanskej firmy FAS „11 Oktomvri“ Skopje z dôvodu potreby veľkokapacitného trolejbusu. Zachovaný a veľmi precízne a do detailu po vyrobení, zrekonštruovaný voz číslo 6505 bol podľa výrobných čísiel Škody Ostrov prvým vyrobeným sériovým Sanosom. Po náročnej a dlhej renovácii sa prvýkrát predstavil na Dni otvorených dverí DPB v roku 2019.

Pri jednej zo sobotňajších jázd sa zhodou dobrých náhod zastavil i ozajstný veterán našich ciest, krásna Tatra a dokreslila tak aspoň na pár okamihov dobovú atmosféru na Americkom námestí.

Pomaly a nebadateľne v krásnej atmosfére historických električiek a trolejbusov sa priblížilo poludnie a s ním i očakávaný príchod parného retro vlaku v čele s mazutkou. Po raňajkách som začal pociťovať hlad a uvedomil som si, že s nimi istotne nevystačím až do večerných hodín. Najjednoduchším a zároveň najrýchlejším riešením bolo ísť si Kauflandu kúpiť bagetu. Mal som aj trocha šťastia, lebo trasu linky 207 doplňovali práve historické trolejbusy a tak som sa odviezol „devinou“ číslo 152 k Zimnému štadiónu a zároveň sa trošku povyprával so známymi.


K týmto dňom patria ako historické vozidlá, tak aj historické uniformy. Malou pripomienkou boli „vojaci“ tzv. lietačka, ktorá kontrolovala vychádzkové knižky vojakov základnej služby pri opustení posádky. Ja som to ako nevojak nezažil, ale mnohí ďalší majú istotne na nich bohaté spomienky.

Tak ako som napísal, som aj učinil. V Kauflande som si kúpil bagetu, prešiel pešo na zastávku Bajkalská a odtiaľ autobusom na zastávku Slovany a na Račianskej ceste električkou na zastávku Vinohrady. Na stanici som sa „naobedoval“ a zapil dobrou chladenou kofolou a čakal som na príchod retro vlaku.


Prekvapil ma pravidelný osobný vlak z Leopoldova ťahaný laminátkou 240.076. Domnieval som sa, že to bude len táto jedna laminátka, ktorú dnes vyfotím, ale skutočnosť bola bohatšia.

Priblížil sa čas príchodu spomienkového vlaku a tak som sledoval trať od Rače. Naraz som zbadal medzi zeleňou pri trati záblesky žltej farby pomaranča, a o chvíľočku aj som začul i nádherný zvuk osemvalca na stúpaní smerom k hlavnej stanici. Netušil som mimoriadnu zmenu radenia vlaku a ani som nemal signalizáciu akejkoľvek zmeny. Mňa osobne pomaranč na čele vlaku potešil, ale myslím, že nepredpokladaná zmena v radení čela vlaku mnohého fotografa na trati moc nepotešila.

Laminátka 240.076 sa objavila v čele osobného vlaku Os4619 do Nových Zámkov. Pri odstavení niekoľkých laminátok z prevádzky, bude možné zbadať laminátku národného dopravcu v čele vlaku čím viac vzácnejšie.

Na Vinohradoch som vyčkal na prechod súpravy do Rače, teraz som si už mohol vychutnať zvuk dieselu len vo voľnobežných otáčkach.

Do stretnutia s Jožom som mal ešte čas a tak som ešte chvíľu zostal na Vinohradoch a oplatilo sa. Aj ďalší osobný vlak z Leopoldova Os3018 mal v čele tiež laminátku, ale blonsku 240.115.

Počas čakania na Jožkov príchod som namieril fotoaparát na prechádzajúce električky linky číslo 3, ktorá spája Raču a Petržalku. Dočasná konečná v Petržalke je riešená ako úvraťová a obsluhujú ju len obojsmerné električky Škoda 30T.

Prvou destináciou pre fotenie parného vlaku po bratislavských spojkách sme si zvolili miesto pri bývalej prevádzke Obnova pri príchodu z Rendezu do Rače. Po krátkom čakaní sa v čele vlaku do Leopoldova objavuje zasa laminátka 240.115.

Čakáme na mieste v nepríjemnej horúčave a z Rendezu nepočujeme vôbec žiaden prejav parného rušňa. Až pár minút po trištvrte na tri klíčiaci zárodok neistoty z jazdy prerušuje zapískanie štokra. Trvá ešte niekoľko minút, než začujeme rozjazd štokra z Rendezu. Prvý pokus skončil preklzom kolies, druhý pokus štokra o prekĺznutie zlikvidoval rušňovodič hneď v zárodku. Následne sa súprava pomaly posúvala k vchodovému návestidlu, vlastne tzv. trpaslíkovi.

Nečakáme na prejazd požiarneho vlaku a presúvame sa o cca 200 metrov bližšie k Modrému mostu, aby sme lepšie zachytili celú súpravu ešte pred prejazdom z prvej traťovej koľaje na druhú. Vychutnávame si aj výfuky mazutky, a po prejdení súpravy tiež štokra, ktorý pomáhal mazutke.

Rovnakú trasu od druhého nástupište v Rači absolvoval i požiarny vlak s pomarančom a ťapkou.

Po odchode oboch vlakov začíname uvažovať nad ďalšími možnosťami fotenia vlaku. Z viacerých variantov nám vychádza ako najlepšia možnosť vjazd do ÚNS. Pred príchodom páry prejde niekoľko nákladných vlakov.


Jedným je aj nákladný vlak v čele s modernizovaným esom 363.089, ktorý z ÚNS odchádza po prvej traťovej koľaji.

Ale po asi dvadsiati minútach odchádza smerom do stanice Nové Mesto rušňovlak v podobe laminátky ZSCS 240.061 po druhej traťovej koľaji a to asi 10 minút pred plánovaným odchodom parného vlaku z Nového Mesta.

Náš predpoklad, že zrejme parný vlak pôjde po nesprávnej koľaji, potvrdzuje ďalší nákladný vlak, tentoraz v réžii vectrona 383.211 a nečinného 383.215 spoločnosti Budamar Group, ktorý tiež mieri na druhú koľaj. Elektrické lokomotívy so stiahnutým zberačom v jazde obvykle nefotím, ale prejazd z cez rozhranie párnych a nepárnych koľají a pri sťahovačke sú výnimkou.

Pred príchodom vlaku zaregistrujeme, že výhybka z prvej koľaje je prehodená do „správneho“ smeru, ale zatiaľ nevieme prečo. Predpokladali sme, že vlak bude pokračovať do Petržalky takto bez prechádzania k druhému nástupišti.

Po cca 5 minútach prichádza požiarny vlak v čele s ťapkou a keď prešiel na druhú koľaj , vidíme dôvod zmeny koľaje, ktorý sme v proti svetle nezaregistrovali.

Tým dôvodom bol kontajnerový vlak, ktorý viezol rakúsky vectron 1293.193.

Pri spiatočnej ceste si naň počkali pri vjazde do stanice Nové Mesto. Až pri podrobnejšom prezeraní fotografií zisťujem, že oba parné rušne sa mi podarilo zachytiť v tzv. predpisovej polohe s ojnicou šikmo dole.

Ešte chvíľu počkáme na odchádzajúcu dvojicu delfínov na vlaku 4339 do Dunajskej Stredy a tým naše sobotňajšie fotografovanie v horúcom dni s teplotou mierne nad 30 stupňov, ukončujeme a odchádzame domov.

 

Nedeľa, 27. jún

Na nedeľu mám už len krátky program. Chcem sa previesť renovovaným Sanosom, lebo som to nestihol v sobotu, ale ani v sobotu 27. augusta 2020, kedy boli historické vozidla v prevádzke pri príležitosti 125. výročia zahájenia mestskej dopravy v Bratislave. Premávka vtedy bola plánovaná tiež na dva dni, ale jazdy v druhý deň bol zrušené. A pokiaľ vyjde čas, pokúsiť sa vyfotografovať aj historické autobusy s tým, že nedeľňajšia akcia skončí ešte pred obedom.


Sanosom sa veziem takmer celú trasu linky 207, po ktorej historické trolejbusy jazdili, pripomínam si aj svoje brigádnické jazdenie so Sanosmi od roku 1991, kedy som získal oprávnenie s kĺbákmi jazdiť, až do poloviny roku 1998, kedy boli Sanosy po nečakanej poruche jedného vozu odstavené z prevádzky. Pridávam fotku Sanosa nasvieteného z tejto strany aj ako spomienku na fakt, že keď som jazdil, tak takúto fotku som nemal možnosť si urobiť, lebo som jazdil až v poobedňajších hodinách do noci, kedy slnko svietilo z náprotivnej strany, v sobotu či nedeľu som sadal za volant len vo výnimočných prípadoch.

Aby spomienky boli úplné, nesmie chýbať fotografia za volantom trolejbusu.

Autobusy mali odchody z konečnej zastávky Malá scéna. Najrýchlejšie spojenie z Hodžova námestia bola pešo cez Kamenné námestie, kde som neplánovane stretol a vyfotografoval obe historické električky čísiel 317 a 38 s vlekom 135.

Autobus Karosa ŠM11, ktorý bol zrekonštruovaný z výcvikového vozidla, sa mi podarilo odfotografovať po odchode z konečnej stanice pred vjazdom na Šafárikovo námestie. Nová moderná výstavba v pozadí sú nedávno postavené vežiaky v mieste, kde pred rokmi bola továreň Káblo.

Ikonický autobus Škoda 706 RTO je tiež rekonštruovaný výcvikový autobus rovnakého čísla, som zachytil pri prestávke vedľa obchodného centra Eurovea.

Poslednú fotku som urobil o pár metrov ďalej, na výstupišti autobusov premávajúcich do oblasti Nového SND, a to zatiaľ posledného prírastku do kolekcie historických autobusov, a síce autobusu TAM 272 A 180 M. Na výrobe časti autobusov sa podieľali TAM BUS Maribor, Dopravný podnik Bratislava a mesto Bratislava, časť bola vyrobená priamo v Mariboru.

Text k titulke

Spomienkový retro vlak u prvého nástupište bratislavskej hlavnej stanice nedlho pred odchodom na spomienkovú jazdu po trase do Galanty, Trnavy a Leopoldova.

 

Text a foto ©J. Horník

Pridajte sa do diskusie!

1 komentár k: Fotografovanie v posledný júnový víkend, alebo Spomienkový retro parný vlak k ukončeniu parnej prevádzky a Dni Bratislavy

Altsohler zo dňa 18.7.2021 9:11

Spolupracovník

Nádherné fotografie aj zasvätený text. Vidno že autor má zrejme svoje fotofleky… Fotografia trolejbusu na Americkom námestí mi pripomenula časy, keď ešte spred Avionu odchádzali diaľkové autobusy. Ktovie prečo práve odtiaľ, zrejme že tam boli tie verejné WC. Ale ten modrý nápis Avion si vtedy nepamätám – možno tam bol, ale zatretý. K foto retro „lítačky“: Občas som ju slúžil, zaujímavosťou bolo, že pri kontrole nádražia sme nesmeli chodiť na perón. Údajne aby nejaký vojak nespanikáril a nevbehol pri úniku pod vlak. Či to bol predpis alebo len rozkaz veliteľ útvaru, neviem. Možno mi niekto osvieži pamäť a upresní…

Reagovať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Zadajte správnu hodnotu *