Fenomén TEE Šiesta časť: ETR 300: Taliansky dizajnový vlak päťdesiatych rokov

História Reportáže Zahraničie 9.9.2018 19:44 davidsinger Zobrazené: 3352

V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa taliansky dizajn stal centrom svetovej pozornosti. Taliansko sa vysporiadalo s následkami vojny, vďaka Marshallovmu plánu v rekordnom čase prekonalo chudobu a zažilo bezprecedentný hospodársky rast. Krajina získala imidž modernej elegancie, v ktorej umenie a móda zasiahli aj do priemyslu. Settebello, elektrická súprava futuristického vzhľadu, sa stala ikonou talianskeho progresu. Harmonický mix vzhľadu a funkčnosti, technické inovácie, štýlový interiér a vysoká úroveň služieb na palube, boli odrazom optimizmu doby. Okázalý luxus tohto vlaku, hoci za vysokú cenu, prišiel s nádejou, že by sa raz mohol stať dostupným pre každého.

Vývoj
Vlak Settebello (v preklade Šťastná sedma) mal fixnú sedemdielnu kompozíciu s poháňaným riadiacim vozňom na každom konci. Jeho vývoj bol zahalený obchodným a priemyselným tajomstvom, čo bol dôvod, prečo získal krycie meno po karte z talianskej kartovej hry Scopa.

Súprava nadzviala na úspešný elektrický vlak ETR 200, ktorý v roku 1939 dosiahol svetový rýchlostný rekord 203 km/h. Výrobca Breda vyvinul ETR 300 v rokoch 1947 až 1952. Mal aerodynamický tvar, najvyššiu rýchlosť 160 km/h a kapacitu 160 (od roku 1959 – 190) cestujúcich. Pôvodne mali Talianske štátne železnice (FS) v pláne objednať desiatky týchto súprav, vzhľadom na enormne vysoké náklady ale ostalo pri realizácii len 3 vlakov. Napriek tomu sa Settebello stalo vlajkovou loďou Talianskych železníc na desiatky rokov.

Dodanie jednotiek:
ETR 301 (Breda) – November 1952
ETR 302 (Breda) – Marec 1953
ETR 303 (Breda) – Február 1959

Technika
Súprava bola vybavená tromi zberačmi typu 42 RL, umiestnenými na vozňoch číslo 2, 3 a 6, v praxi jazdila so zdvihnutými dvomi zberačmi na druhom a šiestom vozni, čo zabezpečovalo optimálnu distribúciu napätia do všetkých dvanástich trakčných motorov. Od roku 1958 bol tretí zberač z jednotiek postupne odstránený a zároveň prebiehali pri vyšších rýchlostiach skúšky s jazdou s jedným zberačom.

Pohľad na zadnú stenu riadiaceho vozňa a Jacobsov podvozok. Foto: Breda

Trakčné motory 62-RS-100 boli priamo odovdené od motorov z jednotiek ETR 200 spred druhej svetovej vojny. Motor 62-RS-100 bol schopný vyvinúť výkon 150 kW pri 900 otáčkach za minútu, hodinový výkon bol 190 kW pri 830 otáčkach. Hmotnosť každého trakčného motora bola 2400 kg. Celkovo dvanásť motorov bolo rozdelených do dvoch okruhov po šesť a ovládaných mnohočlenným riadením. Motory každého okruhu boli prevádzkované v nasledovných kombináciách:

– 6 motorov v sérii s napätím 500 V a piatimi šuntovacími stupňami
– sériovo-paralelné zapojenie dvoch vetiev s tromi motormi s napätím 1000 V a piatimi šuntovacími stupňami
– paralelné zapojenie troch vetiev s dvomi motormi s napätím 1500 V a štyrmi šuntovacími stupňami

Posledná spomenutá konfigurácia zabezpečovala najekonomickejšiu prevádzku.

Regulácia výkonu bola odporová, systém pozostával z 12 nikel-chromových odporníkov umiestnených v železných trubiciach pod podlahou. Izoláciu medzi odporníkom a trubicou zabezpečovala vrstva oxidu horečnatého. Tento typ konštrukcie vychádzal z tradičných nízkonákladových odporových systémov s minimálnymi priestorovými nárokmi a jednoduchou údržbou.

Prevádzka
Prvé Settebello začalo premávať medzi Milánom a Neapolom na konci roku 1952. Po dodaní druhej súpravy v roku 1953 bola trasa skrátená na Miláno – Rím. 632 km dlhá cesta trvala niečo vyše 6 hodín. Vlak zastavoval vo Florencii a Boloni a v severnom smere navyše v Piacenze. Celý vlak bol zložený výlučne z vozňov prvej triedy, bol povinne miestenkový s príplatkom vo výške skoro 100% bežného cestovného, čo predstavovalo službu na provni 5-hviezdičkového hotela. Vlak na palube ponúkal služby exkluzívnej kuchyne v reštauračnom vozni, bar, sekretariát, šatne, novinový stánok, poštu, rádio a verejný telefón. Celá súprava bola klimatizovaná britským systémom Stone-Carrier, použitým už v jednotkách ETR 200.

ETR 300 Settenello Rapido Rím – Miláno, rok 1965. Foto: Fondazione FS

Kompozícia jednotky
Interiér Settebella bol koncipovaný modulárne a už medzi jednotkami ETR 301 a 302 boli rozdiely v interiérovej kompozícii. Po dokončení jednotky ETR 303 v roku 1959 bol interiér všetkých jednotiek zladený do nasledovného usporiadania:

Vozeň č.1 – vyhliadková kupola a 4 oddiely
Vozeň č.2 – 4 oddiely, dve toalety (oddelené pre dámy a pánov)
Vozeň č.3 – 3 oddiely, batožinový oddiel, dámske toalety
Kuchynský vozeň – kuchyňa, komora na potraviny, služobný oddiel, novinový stánok/pošta, WC a sprcha pre personál
Reštauračný vozeň – jedálenský salón a bar
Vozeň č.4 – 4 oddiely, dve toalety (oddelené pre dámy a pánov)
Vozeň č.5 – vyhliadková kupola a 4 oddiely

Napriek niekoľkým odvážnejším farebným návrhom, Settebello nakoniec farebne korešpondovalo s ostatnými talianskymi elektrickými jednotkami svojej doby (ETR 220/230, ETR 250, ALe 601). Napriek tomu, že Talianske železnice rešpektovali jednotnú farebnú schému TEE – od prvých motorových jednotiek ALn 442/448 až po vozňové súpravy Gran Confort, vlak Settebello niesol pôvodný náter z výroby až do konca svojej prevádzky.

Kuchyňa a bar
Elektrická kuchyňa bola napájaná striedavým prúdom a mala celkový výkon 38,7 kW. Bola vybavená tromi varičmi, 3 rúrami na pečenie a ohrievačom vody. V prípade poruchy elektrického systému bolo vo vozni možné variť pomocou dvoch bômb so skvapalneným plynom.
Bar bol vybavený espresso kávovarom, strojom na výrobu zmrzliny, chladničkou s mrazničkou, zariadením na výrobu a drvenie ľadu, mixérom, odšťavovačom a umývačkou riadu.

Kompozitná elektrická kuchynská jednotka. Foto: Breda

Reštauračné služby zabezpečovala, podobne ako vo vlakoch TEE v susedných krajinách, spoločnosť CIWL. Zamestnancom bola v kuchynskom vozni okrem služobného priestoru k dispozícii sprcha. Reštauračné služby zabezpečovala, podobne ako vo vlakoch TEE v susedných krajinách, spoločnosť CIWL. Zamestnancom bola v kuchynskom vozni okrem služobného priestoru k dispozícii sprcha.

InteriérSettebello nemalo len aerodynamický dizajn a nápadnú farebnú schému, ale aj nesmierne štýlový interiér, oslavovaný ako stelesnenie moderného komfortného života. Návrh z roku 1949 pochádzal od talianskeho architekta Giulia Minolettiho, ktorý premostil medzivojnovú modernu a taliansky povojnový štýl. Špecialitami interiéru vlaku boli:

• Vyhliadkové kupoly an čelách súpravy

• Kompozícia desaťmiestnych oddielov so štyrmi voľne umiestnenými dizajnovými kreslami v strede a plne presklenými vnútornými stenami

• Jedinečný systém úložných priestorov nad krajnými pohovkami v oddieloch s hydraulickým systémom otvárania a originálnymi čiernobielymi maľbami na dvierkach

• Stena za barovým pultom a deliace priečky medzi barovou a jedálenskou časťou reštauračného vozňa tvorili jedinečnú umeleckú plochu s originálnymi maľbami – každá jednotka bola v tomto smere tematicky jedinečná• Všetok nábytok v interiéri Settebella bol individuálne navrhnutý výlučne pre tento vlak

Pohľad do desaťmiestneho oddielu. Foto: Breda

Úložný priestor s originálnymi maľbami na dvierkach. Foto: Breda

Stena za barom v ETR 301 s nautickými motívmi. Foto: Breda

Stena za barom v ETR 302 s antickými motívmi. Foto: Breda

„Carozza belvedere“
Najtypickejším znakom boli vyhliadkové kupoly na čelách riadiacich vozňov. Rušňovodič sedel vo vyvýšenej kabíne, posunutej v riadiacom vozni mierne dozadu. Panoramatické čelné okná umožňovali cestujúcim vychutnať si neobmedzený výhľad. 11 luxusných miest v kupole nebolo narozdiel od zvyšku vlaku rezervovateľných, čím boli alternatívne dostupné pre všetkých cestujúcich na palube. Nápoje do kupoly boli podávané z barového vozňa.

Vyhliadková kupola s pôvodným dizajnom. Foto: Breda

Vyhliadková kupola neskôr vybavená čiastočným zatienením. Foto: Breda

Audiosystém
Palubný audiosystém plnil informačnú a rekreačnú úlohu. Vlakový personál ho využíval na poskytovanie informácií všeobecného charakteru ako čas odchodu vlaku, nasledovné stanice, starostlivosť o batožinu, čas podávania jedla v reštaurácii a zároveň slúžil cestujúcim pre zábavu hudobným programom. Vo vlaku bol tiež zabudovaný interkom, slúžiaci na komunikáciu vlakového personálu.

Rádio a kazetový audiosystém. Foto: Breda

Vlak viezol na palube aj vlakový sekretariát, kde mali obchodní cestujúci možnosť vlakovej sekretárke diktovať text a rádiotelefón, čo bola služba, ktorá ešte začiatkom šesťdesiatych rokov vyzerala ako výlet do budúcnosti.

Služby vlakového sekretariátu. Foto: Fondazione FS

Sedem krások
Tretia súprava ETR 303 bola dodaná až v roku 1959. V tomto roku bol na boky riadiacich vozňov umiestnený nápis „Il Settebello“, spolu s obrázkom kartovej hry. Pri inaugurácii jednotky ETR 303 sa priamo v súprave uskutočnila módna prehliadka siedmych modeliek (sette bello je zároveň možné preložiť aj ako sedem krásiek). Reštauračný a barový vozeň slúžili ako predvádzacie mólo.

Módna prehliadka v roku 1959

Sedem krások – Módna prehliadka 1959

Módna prehliadka v interiéri vyhliadkovej kupoly, rok 1959

Cestná konkurencia
Settebello sa stalo ikonou talianskeho dizajnu, čo platilo aj pre automobily Fiat 500 a Alfa Romeo Guilietta. Z tohto dôvodu boli často fotografované spoločne. Časopis Quattroruote v roku 1961 zorganizoval pretek medzi Settebellom a automobilom Alfa Romeo Giulietta Spider. Napriek tomu, že auto dostalo cestou defekt, podarilo sa mu prejsť cestu z Milána do Ríma za 5 hodín a 59 minút, pričom dorazilo o 38 minút skôr než vlak.

Súťaž vlaku s automobilom, rok 1961

„Un Americano sul Settebello“
Settebello pochpitelne priťahovalo pozornosť aj v zahraničí, dokonca aj v Spojených štátoch. V roku 1964 noviny The New Yorker uverejnili cestopis, ktorý prezradil niektoré zaujímavé fakty, ako napríklad cenu jednosmerného lístka 14.000 lír (v prepočte na dnešnú menu cca. 196 EUR). Skoro všetky miesta vo vlaku boli obsadené. Cestujúci boli predovšetkým obchodníci, predstavitelia cirkvi a americkí turisti. Na vyvýšenom stanovišti strojvodca informoval reportéra, že vlak premáva maximálnou rýchlosťou 150 km/h, s bezpečnostnou rezervou 10 km/h, medzi Rímom a Florenciou bola ale rýchlosť, s ohľadom na množstvo oblúkov, výrazne nižšia. Magazín Talianskych železníc s pýchou uverejnil preklad tohto článku.

„Keď sme smerovali do nášho kupé, všimli sme si, že interiér vlaku v dizajne nezaostáva za exteriérom v čistých, aeronautických líniách. Vnútorné dvere a steny, rozdelujúce oddiely, sú celé presklené, čo umožňuje cestujúcim výhľad z vlaku na obe strany. Oddiely majú modré steny a nábytok, sivé koberce, žiarivkové osvetlenie a rozmerné úložné priestory. Každý oddiel ponúka miesto pre desať cestujúcich – traja nájdu miesto na pohovkách na oboch protiľahlých stranách kupé a ďalší štyria na individuálnych kreslách v strede oddielu. Reštauračný vozeň má svetložlté steny, biely strop a pevné sedadlá s protišmykovou úpravou nožičiek. Pojme 52 pasažierov, ktorých obsluhujú traja čašníci, ktorí si navzájom asistujú a ich koordinovaný výkon je kombináciou rýchlosti, šarmu a agilnosti. Ako obed počas našej cesty nám šéfkuchár, ktorého meno Vitobelli je vytlačené na záhlaví jedálneho lístku, odporučil prosciutto, šalát capriccio, teľacie na bielom víne s ryžou na hríboch, cuketou a ako dezert – výber z talianskych syrov, čerstvé ovocie a espresso. Nechýbalo talianske červené víno, ročník 1959, ktoré sa ukázalo ako veľmi príjemné.“

The New Yorker, 18. apríl 1964

Pohľad do jedálenského salónu. Foto: Fondazione FS

TEE Settebello
V roku 1970 bolo v jednotkách trakčné ústrojenstvo nahradené výkonnejšou technikou a maximálna rýchlosť bola zo 160 km/h zvýšená na 200 km/h, hoci na niektorých úsekoch trate mohol vlak naďalej premávať maximálne 110 km/h. 26. mája 1974 bolo Settebelo klasifikované ako vnútroštátne TEE. Po sprevádzkovaní vysokorýchlostnej trate medzi Rímom a Florenciou v roku 1977 bol cestovný čas Rím – Miláno skrátený na 5 hodín a 20 minút.

Výber z menu v reštauračnom vozni. Foto: Fondazione FS

Záver kariéry
V roku 1984 bolo Settebello nahradené vlakom „TEE Colosseo“ s klasickou súpravou (Lokomotíva E 444 so súpravou vozňov Gran Confort). Súpravy ETR 300 boli do roku 1992 príležitostne nasadzované na bežné rýchliky na rôznych talianskych tratiach, čo vytvorilo krátke, mnohokrát jedinečné príležitosti pre vznik fotografií mimo ich domácu trať Miláno – Rím, napríklad v Janove, Benátkach alebo na pobreží Adrie. Jednotky ETR 300 boli počas celej svojej prevádzky deponované v Miláne.

Novým symbolom talianskych vysokorýchlstných železníc bolo v tom čase už naklápacie Pendolino s najvyššou rýchlosťou 250 km/h. V roku 1998 boli dve z troch jednotiek Settebello zošrotované. Jeden riadiaci vozeň ostal zachovaný a bol v roku 2005 vystavený pred milánskou katedrálou ako ikona talianskeho dizajnu.

Riadiaci vozeň vystavený na Piazza del Duomo v Miláne v roku 2005

Napriek tomu, že v prevádzke boli za celú éru len 3 jednotky ETR 300, je potešujúce, že sa za desiatky rokov svojej existencie na tratiach FS ani jedna nestala obeťou závažnejšej nehody.

Zostávajúcou jednotkou je ETR 302, ktorá už bohužiaľ dnes nie je v prevádzkyschopnom stave. Začiatkom deväťdesiatych rokov bola ešte zrekonštruovaná a nasadzovaná na špeciálne vlaky. V roku 2007 z nej bola vybratá trakčná technika, následne použitá v príbuznej štvordielnej jednotke ETR 250 Arlecchino. Deponovaná je v talianskej Ascone. Archlecchino, ktoré má podobne koncipovaný vyhliadkový riadiaci vozeň síce poskytuje predstavu o jednotke Settebello, je ale veľká škoda, že originál je dnes už navždy stratený.

Replika
Modely Settebello vyrábalo množstvo výrobcov modelovej železnice v rôznych mierkach celé desiatky rokov. O kvalitnej replike ale môže byť reč až v prípade modelu talianskeho výrobcu ACME z roku 2009.

Model Settebello v mierke H0. Foto: Reisezugwagen.eu