Človek, pre ktorého bola železnica životným štýlom a druhou láskou.

Železnica – pojem, ktorý myslím si, netreba nám čitateľom železničných fanúšikovských stránok nejako bližšie predstavovať. Toto slovíčko však každý z nás spája pri inej príležitosti. Pre niektorých bola železnica detským snom, pre veľa čitateľov železničných stránok je železnica záľubou – či už fotografovanie alebo len vozenie sa v historickej súprave po „zabudnutých“ tratiach. Pre ďalších sa toto slovíčko spája so zamestnaním a zarábaním si na živobytie, ale len pre málo ľudí sa stala železnica naozaj životným štýlom a zároveň i druhou životnou láskou.

Dnes, by som vám chcel predstaviť jedného človeka, pre ktorého bola železnica všetkým tým, čo som tu už napísal – v detstve ho očarili parné mašinky a snom nejedného malého chlapca bolo vtedy stať sa rušňovodičom. Tento sen sa mu neskôr splnil a nastúpil v RD Spišská Nová Ves ako rušňovodič. To, čo je v dnešnej dobe bežným javom, že pre mnohých sa stáva práca povinnosťou a len a len zdrojom živobytia, však neplatilo pre Milana Luňáka. Pre neho bola práca na železnici hobby a vychutnával si ju plnými dúškami, časom sa pre neho stala železnica i druhou láskou a dokázal o nej rozprávať mnohé vtipné, ale i smutné zážitky.

So svojou 49-tkou v Kraľovanoch….

Pre Milana sa stala železnica životným štýlom, pri ktorej si našiel mnoho známych a priateľov, s ktorými rád trávil pri malom plzenskom pivečku čas a s ktorými dokázal debatovať o železnici vášnivo a zaujato.
Milan, bol chodiacou encyklopédiou rušňov, prevádzkových zážitkov, nehôd a mimoriadnosti, s perfektnou pamäťou na čísla a dátumy, ktoré využil ako spolupracovník pri mnohých českých a slovenských publikáciách, prispieval do železničných časopisov, spolupracoval predovšetkým s pánom Kukučíkom a výrazne prispel k prednáške a článkami k 20. výročiu HDV radu 131 v RD Spišská Nová Ves. Do jeho fiktívnej kroniky rušňov, dnes už bohužiaľ vpísaná perom iných, pribudla mašinka a udalosť posledná.

Milana pri svojom povolaní zachytáva aj táto snímka vytvorená pri Matejovciach nad Hornádom.

S kolegom …

Posledným listom jeho celoživotnú kroniku uzavrela dvojička 131.025/26, ktorá mu dňa 13.4.2011 o 13.45 hod. na levočskej koľaji dala za všetky mašiny, ktoré mal tak rád, posledné zbohom prostredníctvom píšťaly a húkačky, pri poslednej rozlúčke na mestskom cintoríne v Spišskej Novej Vsi.

I preto dovoľte vážení čitatelia tohto článku, aby som sa v deň Milanových nedožitých 67 narodenín s ním za všetkých jeho priateľov a známych ešte raz rozlúčil a dúfam, že každé naše zatrúbenie, keď prechádzame s mašinkami okolo mestského cintorína v Spišskej Novej Vsi, je počuť i tam hore v železničiarskom nebi.

Autori fotografií: © Pavol Kukučík, Tomáš Chovanec