Clachnaharry

V dnešnom príspevku by som rád čitateľom predstavil technickú zaujímavosť na okraji rozrastajúceho sa Inverness – otočný železničný most cez Kaledónsky kanál. Z kopcov a skál Vysočiny pri ňom presunieme na pobrežie Severného mora.

Fotky vznikli počas dvoch návštev na konci zimy.

Železnica si našla cestu na sever od Inverness v druhej polovici devätnásteho storočia ako Inverness and Ross-shire Railway, keď spojila Inverness, Dingwall a Invergordon. Písal sa rok 1862, keď začala slúžiť verejnosti prvá časť do Dingwallu. Krátko po dokončení trať dlhú niekoľko desiatok míľ pohltila Inverness & Aberdeen Junction Railway. Železnica sa na severe ďalej rozrastala pod taktovkou Highland Railway, až dosiahla dĺžku 231 míľ. Z pomerne dlhej siete nenávratne zmizli odbočky do Strathpefferu, Dornochu, Lybsteru a na polostrov Black Isle.

Trať na sever najskôr prekračuje rieku Ness 400 stôp dlhým viaduktom.

Pôvodný viadukt navrhol Joseph Mitchell. Bola to klasická kamenná stavba s oblúkovými klenbami a v tej dobe sa zdalo, že bude stáť naveky. Vo februári 1989 strednú časť kompletne zmietla povodeň. Doprava bola zastavená a sever Škótska zostal po koľajach odrezaný od Inverness. Scotrail narýchlo postavil dočasné depo v Muir of Ord, južne od Dingwallu. Vlaky po izolovanej sieti premávali do času, kým železnice nedokončili nový most v máji 1990. Medzi stanicami Muir of Ord a Inverness zatiaľ jazdili autobusy.

Nový most tvoria oceľové nosíky na betónových pilieroch a architektonicky to nie je žiadna sláva. Staviteľom to nemôžeme zazlievať, lebo hrali o čas. Na koncoch sa zachovali kamenné predmostia a nová štruktúra je osadená medzi nimi.

V čase prvého fotenia bol príliv a Ness bola vysoko. Na obrázku je pohľad na južné predmostie a modernú rezidenčnú zástavbu Inverness. Mieril som k pobrežiu, k ústiu Kaledónskeho kanálu.

Železnica po opustení viaduktu míňa priemyselnú zástavbu, South Kessock, Merkinch a vedie k južnému okraju Beauly Firth. Rozhranie medzi zátokami Moray a Beauly tvorí Kessock Bridge, ktorý motoristom skrátil cestu na poloostrov Black Isle a ďalej na sever. Pred jeho postavením autá obchádzali celú zátoku Beauly. Železnica za Inverness kopíruje južný breh a na konci Beauly Firth pokračuje na sever. Stavitelia trate rezignovali na drahé mosty cez zátoky, aj terénne komplikácie na severe, vďaka čomu dnes železničné spojenie sotva konkuruje podstatne rýchlejšej ceste A9.

Trať kopíruje pobrežie a blíži sa k Clachnaharry. Britskí projektanti železníc sa morí nikdy nebáli a vlak sa rúti skoro po pláži. V zátoke nie je zriedkavosťou zazrieť tulene a delfíny, ktoré počas oboch dní objektív telefónu vytrvalo ignorovali.

Clachnaharry bola kedysi rybárskou dedinou, ktorá mala vlastnú zastávku. Jej význam bol okrajový, zanikla a Clachnaharry pohltilo rozrastajúce sa Inverness. V Clachnaharry ústi Kaledónsky kanál, ktorý spája Atlantik so Severným morom, západné pobrežie s východným. Kanál postavil Thomas Telford na začiatku devätnásteho storočia, aj keď myšlienka na podobnú cestu existovala dávno predtým. Chránená trasa mala poskytnúť bezpečnú plavbu lodiam v časoch vojen a lode sa tiež mohli vyhnúť búrlivému prieplavu Pentland Firth medzi severnou pevninou a Orknejami. Kanál svoj potenciál nikdy ani zďaleka nenaplnil a našťastie ustál svoju existenciu. Dnes tvorí turistickú atrakciu prvej triedy. Kanál kopíruje tektonický zlom, v ktorom prirodzeným zaplavením vnikli jazerá Loch Ness, Loch Oich a Loch Lochy. Jazerá sú v jednej línii a Telford ich šikovne prepojil a konce spojil s vlnami morí. Výškové rozdiely lode prekonávajú cez sústavu plavebných komôr (v origináli „Locks“).

Železnica prekračuje kanál na okraji Clachnaharry.

V diaľke je predzvesť pred Inverness. Až som podskočil, keď sa v diaľke ozvalo trúbenie vlaku a pratal som sa bližšie cez bránku. Prvá návšteva.

Na konečnú v Inverness mierila 158čka z Wicku. Express Sprinter 158 prebral úlohu hlavnej vozby na trati do Kyle a severe po Super Sprinteroch 156. Stopäťdesiatšestky dodnes brúsia koľajnice na trati West Highland Line z Glasgowa do Fort Williamu.

Obzretie za vlakom a rýchly skok na druhú stranu.

Železničná trať ďalej vedie po násype, ktorý oddeľuje menšiu mokraď a Severné more. Toto miesto obľubuje vodné vtáctvo a čase prvej návštevy v trstine postávala skupina asi tridsiatich volaviek. Pokojná vodná plocha je spojená s morom priepusťou popod násyp. Hlavný prístav v Inverness je pri moste Kessock bridge a na Kaledónskom kanáli je marína Muirtown Basin. Kotvia tu jachty, aj väčšie lode. Pred posledným úsekom vodnej cesty je niekoľko vzdúvadiel a železničný most.

Takto vyzerajú vráta komory. Kedysi boli všetky obsluhované ručne. Cez vráta vedie chodník a kanál sa dá komfortne prejsť. Na druhej strane je stanovište obsluhy a smerom doprava sú ďalšie vráta a  železničný most, ktorý na tejto fotke nie je vidieť.

Druhá návšteva, pohľad od Muirtown Basin.

Za prvými vrátami, pohľad späť a jasne viditeľný rozdiel hladín.

No a tu je náš železničný most. Tvorí ho oceľová konštrukcia, ktorá sa otáča na pivote v pravej časti obrázku. V pokoji je most v zobrazenej polohe a otáča sa pri príchode lode. Drevený plot vymedzuje pohyb mostovky. V diaľke je vidieť koniec kanálu a Severné more. Červená značka je pre most charakteristická a pripomína japonskú zástavu, s ktorou samozrejme nemá nič spoločné.

Načarbaná mapka. S presnosťou, detailmi, ani mierkou som sa neunúval, preto ju berte orientačne. Hore je západ.

Nemal som šťastie na prechádzajúcu loď, lebo premávka je silná až počas leta. Ako otáčanie mosta vyzerá, vidíme na nasledujúcom obrázku. Fotku som spravil v lete pred rokmi. Most na obrázku slúži autám a je na okraji Muirtown Basinu. Na fotke pozerám od kaskády vzdúvadiel smerom k moru.

Späť k železnici. Prevádzku mosta kontroluje signalbox.

Rýchlosť je obmedzená na 10 míľ za hodinu, v praxi vlaky prechádzajú krokom.

Na tomto mieste bol dakedy ručný mechanizmus, dnes motor s búdkou.

Pôvodný otáčací mechanizmus obsluhovali súčasne dvaja muži a tvorila ho dvojica kolies na spoločnom hriadeli. Na oboch kolesách boli rúčky a tieto boli na kolesách navzájom oproti sebe pootočené o 180 stupňov. Tým bol mechanizmus pri pohone stále v zábere. V podstate rumpál. Hriadeľ prenášal pohyb na most pomocou ozubených kolies. Podotýkam, že pivot nie je v strede mosta, ale to je vidieť aj z obrázkov. Prvý most vznikol s traťou do Dingwallu v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia. Nahradili ho v roku 1909 v zásade podobnou štruktúrou, už v réžii Highland Railway. Most má 126 stôp, čo je vyše 37 metrov. Biela farba bojuje so slnkom.

Pohľad zo severnej strany, prvá návšteva. Kanál sa k moru rozširuje.

Signalbox.

V čase druhej návštevy pred signalboxom prebiehala čulá konverzácia. Čakali sme na príchod vlaku 0859 do Kyle of Lochalsh.

Vlak z mesta pomaly mieril k mostu.

Druhá návšteva a odliv.

Takmer na moste, detail priecestia.

Pozdrav k signalboxu…

…a vlak je fuč.

Vráta posledného vzdúvadla pred zaústením vodnej cesty do Severného mora. V čase prvej návštevy  bol príliv a do vrát udierali nepokojné vlny Severného mora. V pozadí je poloostrov Black Isle a Kessock Bridge.

Počkal som si na príchod vlaku 1313 z Dingwallu a presunul sa na lávku ponad trať. V týchto miestach kedysi stála stanica.

Pohľad na západ. Prvá návšteva, čakanie na vlaku 1313 z Dingwallu.

Takmer o štvrť na dve sa zjavila 158čka.

Detaily na prichádzajúci motorák.

Pohľad na východ, smerom ku Kessock Bridge.

Na ďalší vlak sa mi počas prvej návštevy nechcelo čakať a lodiam sa tiež nechcelo, tak som zamieril naspäť do mesta a poriadne zmokol, čo je tu štandardom. Po ceste som ešte stihol odfotiť ďalšiu 158ku do Kyle of Lochalsh, ktorá mala plánovaný prechod cez kanál 1339.

V popredí je starý cestný most cez Ness.

V lete sa snáď do Clachnaharry vrátim, aby som zvečnil niekoľko lodí, prechádzajúcich komorami a tiež zopár ďalších vlakov. Bohužiaľ – naraziť na čokoľvek iné, okrem 158 sa rovná zázraku.

Na záver by som sa rád poďakoval redakcii railpage.net za zverejnenie príspevku.

Igor Bukovinsky