Záverečný prehľad Igora Bukovinského

Tak ako je na stránkach Railpage.net zvykom, aj v týchto dňoch  redakcia uverejňuje zbierku toho najlepšieho, čo sa podarilo autorom pri koľajach za posledný rok zachytiť. Ja si podobné výberovky veľmi rád prezriem a tiež prečítam text, ktorý ich sprevádza. Nepatrím medzi typických železničných nadšencov a už vôbec nie medzi ich fotografov. Železnica ma celý život sprevádza viac-menej nepriamo a tvorí iba kulisu na cestách za profesionálnymi povinnosťami alebo osobnými záujmami, ktoré s ňou absolútne nesúvisia. Vzhľadom na to, že žijem striedavo na Slovensku a v Škótsku, s prevahou postupne sa preklápajúcou ku druhému, aj ja by som rád prispel svojou troškou. Zopár záberov sa za posledný rok nazberalo a ponúkam v nich pohľad na trochu inú železnicu, ako je doma na Slovensku. Musím ale podotknúť, že tieto snímky neboli mojim primárnym cieľom a ani jeden záber nevznikol cielene. Všetky sa nazberali iba pomocou náhod v danom čase a na danom mieste.

Žijem v blízkosti hlavnej centrálnej trate na sever Škótska v strednej časti Škótskej Vysočiny. Táto trať bola cez pohorie Cairngorm kompletne dokončená v roku 1863 a spojila Perth s Inverness. Na juhu v Perthe trať ďalej pokračuje na juh do Edinburghu a na juhozápad do Glasgow. Na severe z Inverness pokračuje tromi smermi. Prvým je spojnica Inverness – Aberdeen. Druhá porcia vedie na sever a v meste Dingwall sa rozdeľuje na železnicu ďalekého severu, až do miest Thurso a Wick a na trať do Kyle of Lochalsh, ktorá je na dohľad ostrova Skye. Všetky zábery sú z týchto tratí, okrem posledne menovanej. Až na krátke úseky sú to všetko jednokoľajky. Osídlenie severu Škótska nie je veľké a kapacitne železnica zatiaľ stíha. Paradoxne, mnohé úseky sa zjednokoľajnili po Beechingovej reforme v šesťdesiatych rokoch a už nikdy nenadobudli rozmery svojej bývalej slávy z času najväčšieho rozmachu železníc zo začiatku 20. storočia. To boli ešte tie šťastnejšie úseky, lebo veľa tratí bolo nenávratne znesených z povrchu zemského. Stav koľajovej infraštruktúry je miestami úplne zúfalý a pomaly v každej stanici je vidieť stopy lepšej minulosti zarastené v tráve.

Na druhej strane funguje to podstatné, čo má fungovať. Vlaky sú na väčšine tretí veľmi rýchle a jazdia presne, doprava je takmer bez výnimky realizovaná pohodlnými motorovými súpravami. Severná časť Škótska nemá elektrifikovanú žiadnu trať. Samozrejme sa vyskytujú aj mimoriadnosti, ale bývajú spôsobené skôr prírodnými okolnosťami a ľudským faktorom, než technickými závadami na vlakoch alebo tratiach. Prírodné okolnosti sú asi každému jasné, kto aspoň raz navštívil túto časť sveta. Ľudský faktor býva príčinou aj tu. Stáva sa, že nenastúpi posádka vlaku na službu, ScotRail práve nemá náhradu, tak vlak jednoducho nevypraví. Neuveriteľné, ale už sa stalo. V čase písania bola hlavná trať na sever na týždeň úplne odstavená, lebo povodne, o ktoré toho roku nie je núdza, doslova zmyli zvršok neďaleko stanice Dunkeld. Poďme sa ale pozrieť na hlavný cieľ a tým sú fotky.

Prvý záber vznikol na začiatku leta v júli v Dalwhinnie. Je na ňom ucelený vlak Eddieho Stobarta, ktorý takto zásobuje Tesco po železnici. Na čele sa ukázala trieda 68. Inokedy bežný zjav, ale zrazu sa z týchto uceleniek vytratila. Počasie bolo na chvíľu šokujúco dobré, lebo leto toho roku nestálo vôbec za nič, dokonca ani na miestne pomery.

O niekoľko dní neskôr, rovnaké miesto. Úplne prvá dodaná lokomotíva triedy 68 s poradovým číslom 001. Tieto stroje sa testovali aj na okruhu v Čechách, výnimočne ťahajú aj osobné vlaky na juhu v okrese FIFE neďaleko Edinburghu. Ucelenky pre Tesco jazdia na sever okolo ôsmej ráno.

Opať Dalwhinnie a rovnaká ucelenka, tento krát na čele s triedou 66. Na tomto mieste sa končí dvojkoľajový úsek z Blair Atholl na juhu, v dĺžke niekoľkých desiatok míľ. Trieda 66 sa od tohto času objavovala v rôznych náteroch a od rôznych dopravcov so železnou pravidelnosťou. Dramatická obloha dotvára atmosféru a za zmienku stojí dočervena prirodzene sfarbený štrk, ktorý tu je na tratiach bežný. Ucelenky Eddieho Stobarta v Dalwhinnie čakajú na križovanie s expresom do Londýna, pokiaľ nevystihnú ranný slot.

Tento obrázok je fotený v auguste z Aviemore, čo je dovolenkový rezort v národnom parku Cairngorms. Začína tu výletnícka železnica s názvom Strastspey Railway, ktorá vedie do Boat of Garten. Tadiaľto viedla pôvodná trať z Perthu do Inverness a v súčasnosti z nej existuje iba jej krátke torzo, ktoré prevádzkuje miestna organizácia a dobrovoľníci. Pohľad je z diaľky do depa. Na trati niekoľkoktát denne premáva parný vlak a to celoročne.

Späť v Dalwhinnie, začínajúca jeseň. V čele sú dve lokomotívy triedy 37, známe traktory. Viezli špeciál do Carlise na juhu. Medzi miestnymi nadšencami patria medzi najikonickejšie stroje a doslova sa na ne poriada lov. Napriek veku je ešte niekoľko kusov stále v službe.

Dalwhinnie, okolo 9 hodín ráno. Cez stanicu sa rúti HST125, Highland Chieftain spoločnosti Virgin do Londýna. Konečnú má na stanici Kingscross. Donedávna bol v sivej farbe, tento rok súpravy prešli na „marshmallows“ náter.

Prechádzame na severovýchod na trať z Inverness – Aberdeen, jeseň. Súprava triedy 170 spoločnosti ScotRail dostala príkaz „voľno“ na mechanike vo Forres. Najbližšou stanicou je následne Elgin a strojvodca ešte predtým cez okno podal signalistovi v hradle „token“. Netuším, aký je slovenský preklad – žezlo? Keď som bol toho svedkom, skoro som spadol zo stoličky, lebo som myslel, že podobný systém zostal v 19. storočí. Podobných bodov existuje na škótskych tratiach stále niekoľko a dokonca celé trate sú riadené tokenmi, napr. na Vzdialený Sever. Tam ale výmena prebieha elektronicky rádioreléovo a vzduchom. Návestidlo napravo dnes už neukazuje nikam.

Dalwhinnie. Násvit sa zmenil na večerný a traťou prechádza pracovný vlak, vedený triedou 66 v pôvodnej farebnej schéme. Veľa z týchto strojov prevádzkuje DB Schenker. Lokomotíva je to zaujímavá, lebo má všetko štýlom „na podvozok“.

V novembri nesmelo zasvietilo slnko na súpravu triedy 170, ktorá vchádza do stanice Carrbridge na hlavnej severnej strati. Tu čakala na križovanie s ďalším vlakom do Inverness. Veľa staníc je bez personálu, podobne ako táto.

Rovnaké obdobie. Kúsok od Carrbridge sa nachádza osada Tomatin, ktorá o svoju stanicu dávno prišla. Zaujímavosťou je Findhorn Viaduct, klenúci sa ponad rovnomennú rieku. Práve po ňom prechádza ďalšia stosedemdesiatka, smerom doprava, na juh. V pozadí je vidieť viadukt autostrády A9 do Inverness.

Pohľad na hradlo – „Signalbox“ na trati Inverness – Aberdeen, trvá jeseň. Signalisti stále riadia dopravu takýmto spôsobom, obsluhujú mechaniky a na tomto mieste aj preberajú tokeny od strojvodcov. Schodíky je vidieť na fotke vľavo od budovy. Obrázok je z mesta Elgin.

Kto má rád mechaniky, tu si naozaj príde na svoje. Na obrázku je starý známy kontajnerový vlak do Inverness , v popredí protizávažia mechaniky v Dalwhinnie. Telefón napravo slúži vodičom na priecestí, ktorí chcú prekročiť priecestie. Najskôr si otvoria brány, potom musia zavolať signalistovi a žiadať povolenie. Keď bezpečne prejdú s vozidlom, ich povinnosťou je za sebou všetko pozatvárať. Áut tu prejde za rok úplné minimum.

Končí november a do Dalwhinnie sa rúti Caledonian Sleeper. Vlak zložený z lôžkových vozňov, ktorý každý deň okrem soboty jazdí medzi stanicami Inverness a London Euston. Je to chronicky zmeškaný vlak, ktorý býva ťahaný triedou 60. Dlho jazdil s dvojhlavým vedením, no na tejto fotke je lokomotíva sólo. Technicky je príbuzná s triedou 66, ale je vyrobená systémom „všetko na rám“. Je to posledný vlak, zložený z klasických vozňov na tejto trati, aj keď spacích, ak nerátame špeciál Royal Scotsman. Na neho som ale v predošlom roku nemal šťastie alebo fotoaparát práve pri sebe.

Začal december a napadlo trochu snehu. V jednu decembrovú nedeľu sa na juh rúti HST125 do Londýna. Kúsok za týmto záberom vlak vstupuje do priesmyku Drummochter, ktorý je najvyšším bodom na hlavnej trati na sever. Na rozdiel od pracovných dní, Highland Chieftain jazdí cez Dalwhinnie okolo jedenástej. Slnko je aj v lete veľmi nízko a v zime je dobrý násvit často utópia.

Súprava 170 práve smeruje k priehrade jazera Loch Ericht a naberá rýchlosť do Perthu.

Traktor triedy 37 spoločnosti West Coast mimo svojho zvyčajného teritória v Dalwhinnie. Obyčajne sa dajú zastihnúť na západnej trati na Vysočinu v okolí Fort William. Začiatkom decembra bolo zopár dní na cestách kalamitných, ale namotávali človeka na vianočnú atmosféru.

Traktor si odfúkol, počkal na signál, aby mohol prejsť na druhú koľaj…

… a pobral sa späť na juh, smerom na Perth. Rýchlosť je pochopiteľne udávaná v míľach.

Aj HST 125 sa musel miestami v Dalwhinnie prebíjať cez snehovú nádielku.

A sme späť v Aviemore v predvianočnom čase. Na Strathspey Railway sa chystá na odchod špeciál s …ehm Mikulášom. Na obrázku je posunovacia lokomotíva, ktorá bola v Británii vyrábaná vo veľkých počtoch. Nie som si úplne istý, ale malo by ísť o triedu 08 alebo jej derivát.

A tu je spomenutý parný špeciál. Počasie bolo proti, preto dodatočne muselo pomôcť toto pseudo-HDR. V celom vlaku sa kúri parou a radený je aj reštauračný vozeň.

Ako z iného sveta pôsobí fotka triedy 158 z polovice decembra. Súprava je na odchode do mesta Wick na ďalekom severe a aj toto už naozaj je ďaleký sever – mesto Brora. Je približne v polovici trate, ktorá vedie na ďaleký sever. Celá cesta z Inverenss do Wick trvá viac než 4 aj pol hodiny s minimom prestojov a križovaní.

Ďalej na sever to v Škótsku už nejde. Obrázok je z mesta Wick, ktoré je posledným veľkým mestom na ďalekom severe, spolu s mestom Thurso. To je síce ešte o niečo severnejšie spolu so svojou traťou, ale ide iba o odbočku z hlavnej trate, ktorú na svojej ceste na sever obsluhuje táto súprava triedy 158. Do Thurso ide vlak cez úvrať z križovatky Georgemas Junction a strojvodca alebo strojvedúca musí dva krát zmeniť koniec vlaku.

V takomto prehľade nie je možné zachytiť všetko, čo sa na železnici dialo, ani bližšie popísať, ako to tu funguje. Aj tak ale dúfam, že som priniesol aspoň trochu zaujímavé čítanie a iné pohľady na železnicu pre domáceho fanúšika vlakov.

Autor: Igor Bukovinský, Dr.Skipper