Výlet na trať Bern – Lӧtschberg – Simplon (BLS)

Švajčiarske lokomotívy sa mi vždy páčili. Prvý raz som sa s nimi stretol v železničnej stanici Lindau, ktorá bola v minulosti východiskovým bodom pre moje viaceré výlety za nemeckými dieselhydraulickými lokomotívami rady 218. Plán návštevy Švajčiarska nadobudol konečnú podobu koncom zimy roku 2014, keď som sa rozhodol, že  navštívim trať spoločnosti BSL a pokúsim sa počas niekoľkých dní fotograficky zdokumentovať prevádzku medzi železničnými stanicami Spiez a Brig. Inšpiráciou mi bol nemecký časopis s pútavými fotografiami, ale hlavne cennou informáciou, že súbežne s traťou vedie turistický náučný chodník s neopakovateľnými výhľadmi na horskú trať a jej okolie. Na cestu som sa tentokrát pripravil dôslednejšie: rezervoval som si nocľah v hoteli, zakúpil miestenky a niekoľko užitočných informácií na cestu poskytli internetové stránky.

Plný elánu som 24. februára 2014 nastúpil do vlaku a vydal sa v ústrety novým zážitkom. Prvé fotografické potešenie okolo mňa nečakane prechádzalo už počas prestupu v Bratislave a nebol som sám, kto namieril objektív kamery na odchádzajúci konvoj lokomotív. Výlet začal nečakane dobre.

Zánovné lokomotívy ČD 380 012, 013 a 018, sprevádzané strojom 242 287 PSŽ, smerovali 24. februára 2014 do maďarského Komáromu na vykonanie TBZ.

Jazda z Bratislavy do Viedne bola bezproblémová, rovnako hladko prebehol aj presun medzi stanicami Hauptbahnhof a West vo Viedni. Zostávajúci čas do pristavenia vlaku EN 466 som využil na prehliadku zrekonštruovanej staničnej budovy, pozorovaním rušnej premávky v koľajisku, „občumovaním“ lokomotív a vozňov (hlavne lôžkových) a tiež na ľahkú večeru.  Po odchode EN z Viedne som mal možnosť vychutnať si svižnú jazdu po novej trati, no únava ma premohla a keďže v kupé okrem mňa nebol nikto, natiahol som sa a zaspal. Prebral som sa na úsvite na opačnej strane Rakúska za stanicou Bludenz. Práve včas, pretože ďalšia zastávka – posledná na rakúskom území – nasledovala v stanici Feldkirch a všetko, čo nasledovalo ďalej, bolo pre mňa nové.  Vždy, keď som prechádzal touto stanicou, som rozmýšľal, ako a kadiaľ vlastne odchádzajú vlaky z hlavnej trate v Feldkirchu do Švajčiarska, keďže žiadnu odbočku z vlaku idúceho do Bludenzu nebolo vidieť. Až teraz som mal možnosť pozorovať jej trasovanie zo stanice vo vlaku idúcom poza dopravné a manipulačné koľaje stanice obsadené nákladnými vozňami. Trať ľavotočivým oblúkom obchádza mestečko a niekoľko kilometrov sa kľukatí v malebnom údolí medzi kopcami a riečkou do stanice Busch. Pre rušeň (Taurus) vedúci EN 466 z Viedne bola stanicou konečnou a keďže tu vlak robí úvrať, na opačný koniec súpravy zašla už švajčiarska mašinka, aby dopravila cestujúcich do Zürichu. Prekvapilo ma, aký veľký bol počet cestujúcich na jednotlivých nástupištiach, ale napriek tomu nik do nikoho nevrážal a každý sa plynulo dostal tam, kam potreboval. Z prichádzajúcich vlakov sa v krátkych časových intervaloch valili prúdy ľudí a tak nápad vyfotografovať rušeň po príchode s vlakom ku koncu koľaje nebol práve najlepší. Nakoniec sa predsa len „skulinka“ medzi cestujúcimi našla a jeden záber v peróne vyšiel. Až doma som zistil, že túto loko mám už dávnejšie vyfotografovanú v spomínanej stanici  Lindau.

421 392 krátko po zastavení v železničnej stanici Zürich, 25.2.2014

Vďaka dobrému informačnému systému a obrovskej tabuli s odchodmi vlakov som sa rýchlo zorientoval a našiel nástupište, odkiaľ odchádzal vlak do Spiezu. Tlačená súprava mala deväť dvojpodlažných vozňov, z ktorých prvý bol samozrejme riadiaci a trakciu na konci vlaku obstarávala loko rady 460. Niekoľko minút pred odchodom nebola šanca nájsť voľné sedadlo, takže úsek po železničnú stanicu Bern som prestál pri okne nástupných dvier a pozoroval ubiehajúcu krajinu: polia, lúky, lesy, cesty, diaľnice, križujúce sa trate, stanice, obce… Vjazd do Bernu bol silný zážitok – neuveriteľné množstvo koľají s nástupišťami zaplnenými cestujúcimi, so súbežne idúcimi alebo križujúcimi sa vlakmi na mostoch, násypoch a v zárezoch šikovne zakomponovaných v členitom teréne pekného mesta. Po krátkom pobyte sa už menej obsadený vlak dal opäť do pohybu, ale úvraťou. Znova som si prezrel mesto, tento raz z okna na hornom podlaží vozňa a keďže sa úvraťou  z riadiaceho vozňa stal vozeň na konci súpravy, pozoroval som zároveň prednú časť vlaku, ako sa kľukatí v oblúkoch. Netrvalo dlho a vlak zastavil v železničnej stanici Thun s úžasným výhľadom na jazero Thunersse, okolo ktorého vedie trať až do Spiezu. Tu som vystúpil a pred pokračovaním v ceste do Frutigenu zhotovil niekoľko staničných záberov prechádzajúcich vlakov  a odstavených lokomotív či jednotiek. Potešila ma skladba typov prechádzajúcich rušňov, ale najväčší dojem na mňa urobila výhybková zostava na zhlaví pri depe.

Spiez, 25.februára 2014. Vľavo na strmom stúpaní vchádzala elektrická jednotka RBDe 565 zo smeru Interlaken, v pravej časti snímky je časť jednotky RABe 535 prichádzajúcej z Brigu a v pozadí postávala ďalšia elektrická jednotka rady RABe 535.

snímky je časť jednotky RABe 535 prichádzajúcej z Brigu a v pozadí postávala ďalšia  elektrická jednotka rady RABe 535.
Po viac ako dvadsaťštyri hodinovom cestovaní som konečne dorazil do prvého cieľa výletu – železničnej stanice Frutigen ležiacej v nadmorskej výške 780 m. V jej blízkosti pod hradom Tellenburg stál hlavný objekt môjho záujmu  a tým bol most Kanderviadukt. Ale bolo tu ešte čosi, čo stálo za pozornosť – portál Lӧtschberg Basis-tunela. Na južnom zhlaví stanice sa totiž trať rozdeľuje na dva smery. Pôvodná trať z Frutigenu sa kľukatí pod hradom a po Kanderviadukte pokračuje ďalej ako náročná horská trať so sklonom až 27 ‰ cez vrcholový Lӧtschbergtunel do stanice Brig. Novú časť trate tvorí  Lӧtschberg-Basis tunel, ktorého severný portál je situovaný tak, že tunelové rúry podchádzajú starú trať. Južný portál (každý tunel má samostatnú rúru) bol vybudovaný pri obci Raron, kde sa obe koľaje v blízkosti stanice Visp cez dva samostatné mosty ponad rieku Rotten pripájajú na hlavnú trať SBB  Genéve – Laussane – Brig – Milano.

Pohľad od portálu Lӧtschberg Basis-tunela smerom k železničnej stanici Frutigen 25. februára 2014. Pri portáli tunela som prestál skoro hodinu, ale idúceho vlaku som sa nedočkal.

Informačné kiosky sú rozmiestnené na všetkých významnejších miestach náučného chodníka. Super vec! Lӧtschberg Basis-tunel je zvýraznený oranžovou farbou v ľavej časti mapy, vpravo je zvýraznený dnes už hotový Gotthard Basis-tunel.

Stavba tunela si vyžiadala aj obete na ľudských životoch. Pamätná tabuľa je umiestnená na múre portálu. Česť ich pamiatke!

Keďže nákladné vlaky akosi stále nejazdili, presunul som sa kľudným tempom k zrúcanine hradu a vyhliadol miesto na fotografovanie. Panoráma s mostom bola nádherná a neostávalo nič iné, len čakať. Po prechode zdvojených elektrických jednotiek rady 535 obomi smermi sa ľady predsa len pohli. Najprv prešiel rušňový vlak elektrických lokomotív BLS v zostave 485 012 a 014 smerom do Brigu, krátko na to opačným smerom do Spiezu klesal kontajnerový vlak s dvojicou lokomotív Re4/4 165 + 167 a po ďalšej dvojici regionálnych vlakov prešiel po moste smerom k vrcholovému tunelu pracovný vlak.

Za pôvodným kamenným Kanderviaduktom bol pre druhú koľaj postavený nový most. A ako všetky nové stavby počas zdvojkoľajňovania trate už z betónu. V pozadí sa vypína 2742 metrov vysoký štít Ärmighorn.

Keďže vo Švajčiarsku je na dvojkoľajných tratiach zavedená ľavostranná prevádzka, bol pracovný vlak s rušňom Am 843 502 zachytený 25. februára 2014 na Kanderviadukte počas jazdy proti správnemu smeru.

Pred návratom na stanicu neostalo bez povšimnutia ani fotogenické okolie hradu  Tellenburg. Niekoľko krajinárskych záberov nečakane doplnil i portrét statného jazveca, ktorý nehybne sedel podozrivo blízko chodníka. Určite ma zbadal skôr, ako ja jeho a keďže srsť naznačovala, že nie je práve dvakrát fit, radšej som po expozícii čo najrýchlejšie odkráčal zo zorného poľa tohto nočného lovca. Počas návratu na železničnú stanicu som sa pri portáli tunela  čakaním na vlaky pre krátkosť času už nezdržiaval, zato som si prišiel na svoje priamo na stanici, kde sa mi pred odchodom podarilo zhotoviť niekoľko slušných záberov lokomotív. Keď sa na výhybkách objavila prichádzajúca elektrická jednotka, rozlúčil som sa pohľadom s okolitými velikánmi, nastúpil do vlaku a tešil sa na ďalšie kilometre.

Živého jazveca som videl po prvý raz, no dojem z jeho srsti na chvoste som dobrý nemal. Buď bol chorý alebo niekde schytal poriadny výprask.

Keď som videl, že do Frutigenu vošiel vlak s lokomotívami Re4/4 187 + 191 a 465 007, potešil som sa. Jeho odchodu som sa však nedočkal, takže nakoniec som bol rád, že som si zhotovil niekoľko záberov z rôznych uhlov pohľadu v stanici s fantastickým pozadím.

nedočkal, takže nakoniec som bol rád, že som si zhotovil niekoľko záberov z rôznych uhlov pohľadu v stanici s fantastickým pozadím.
Ďalšie kilometre v tomto prípade znamenali zhruba polhodinku jazdy po neznámej trati regionálnym vlakom do obce Eggerberg, aby som ešte pred zotmením našiel hotel, kde som mal stráviť nasledujúce dve noci.  Sadol som si vpravo v smere jazdy a sledoval som, ako vlak stúpa čoraz vyššie nad údolie. Pri obci Mitholz medzi Frutigenom a Kanderstegom sa stavitelia trate dostali do tesnej blízkosti skál a aby prekonali výškový rozdiel v rozumných medziach, pomohli si ôsmymi tunelmi, viacerými mostami a priepustami, ale hlavne dvomi protismernými oblúkmi, ktorých uhol odbočenia je o dosť viac ako 180 stupňov. Bolo ťažké vidieť toľko prírodných krás a zároveň zostať sedieť iba na jednej strane a tak som využíval okná a sedačky na oboch stranách takmer prázdneho vozňa. Pohľady do dolín a na vrcholky zasnežených štítov boli jedinečné!

Kontajnerový vlak s lokomotívou 465 015 prechádza popoludní 25. februára 2014 železničnou zastávkou Eggerberg.

Zastávka Eggerberg so zastavujúcou elektrickou jednotkou rady 535.

Keďže hotel bol situovaný v blízkosti železničnej zastávky a nebolo teda čo hľadať, využil som čas do zotmenia a prešiel som sa po turistickom chodníku do nasledujúcej staničky alebo skôr výhybne Lalden od Eggebergu vzdialenej necelé tri kilometre. Trasovanie klesajúceho chodníka členitým terénom niekedy aj cez miestne vinice či dvory domčekov vinohradníkov na mňa veľmi zapôsobilo. Bola to príjemná rozcvička z nadmorskej výšky 852 na 801 metrov  a čoraz viacej som sa tešil na nasledujúci deň. Najbližší vlak späť do Eggerbergu Laldenom ale prefrčal dovolenou osemdesiatkou a tak som v úžase začal zisťovať dôvod. Bol však veľmi jednoduchý: jednalo sa o stanicu so zastavovaním na znamenie, ktoré sa dáva rušňovodičovi tlačidlom žiadaného smeru umiestneným na budove alebo prístrešku príslušnej dopravne. Takže som ho s láskou a hlavne s dostatočnou časovou rezervou obslúžil a na vhodnom mieste očakával, či do príchodu mojej súpravy náhodou nepôjde nákladný vlak. Prišiel excelentný a potešil.

Rušne 185 579 + 185 592 prechádzajú dopravňou Lalden a smerujú do železničnej stanice Brig.

Ovládací panel v zastávke na znamenie. Jednoduché a jasné ako pre cestujúcich, tak pre rušňovodiča, ktorému je na riadiacom pulte signalizovaná požiadavka na zastavenie.

Nasledujúci deň som sa po skorých raňajkách vydal na túru z Hohtennu do obce Ausserberg, čo predstavovalo prejsť pešo rôzne náročným horským terénom približne desať a pol kilometra. Ranná hmla pozvoľna stúpala z údolia a zatiaľ iba riedke slnečné lúče pohládzali okolitú krajinu. Čakajúc na vlak, ktorý ma mal dopraviť z Egerrbergu do východiskového bodu výletu, som sa prechádzal po nástupišti a obdivoval miestnu architektúru, ktorá bola na mnohých miestach postavená v strmom svahu, ale citlivo zakomponovaná do okolitej prírody. Mimoriadne pôsobili strechy niektorých hospodárskych stavieb, ale ako som neskôr cestou videl, použité boli aj obytných budovách.

Dve spojené elektrické jednotky rady 535 spoľahlivo zvládli stúpanie trati do stanice Hohtenn v nadmorskej výške 1077 metrov. Počasie od 16 kilometrov vzdialeného a 226 metrov nižšie položeného Eggerbergu sa dosť líšilo, bolo oblačno a vial nepríjemný vietor. Pevne odhodlaný vyfotografovať si technické skvosty na uvedenom úseku som začal zdolávať prvé metre trasy, ktorá v tomto momente viedla po prístupovej ceste k stanici a nasmerovala ma k prvému lákadlu dňa, kamennému mostu Luogelkin – Viadukt. Počas fotografovania mosta vietor pozvoľna utíchal a o svahy sa opreli prvé nesmelé slnečné paprsky. Chýbal už len vlak na viadukte, ktorý za istú dobu prišiel podľa cestovného poriadku a ak by som bol trocha trpezlivejší, mohol som o niekoľko ďalších minút neskôr zdokumentovať i prejazd nákladného vlaku v tandeme dvoch modrých lokomotív rady 465.

Luogelkin–Viadukt pri Hohtenne 26. februára 2014.

Veľmi sa mi z tohoto krásneho miesta nechcelo odísť a najradšej by som počkal na ďalší nákladný vlak (to vlastne všade, kde som sa pri trati zastavil), ale čas a  ešte deväť kilometrov neznámeho chodníka do cieľa dnešného výletu ma poháňal ďalej. Keďže vietor celkom utíchol a slnko hrialo, kráčalo sa mi veľmi dobre. A fotoaparát sa veru nenudil!

Križovatka turistických chodníkov.

Trať pod štítmi medzi tunelmi pri obci Rarnerkumma.

Elektrické jednotky rady 535 nad obcou Rarnerkumma.

Elektrické jednotky rady 535 nad obcou Rarnerkumma opustili ochrannú galériu a popod mohutné zábrany umiestnené v niekoľkých radoch na svahu smerujú k vrcholovému tunelu. Galéria a zábrany chránia trať pred uvoľnenými padajúcimi kameňmi a malými lavínami.

Milé stretnutie s miestnou rodinkou, ktorá sa nechala vyfotografovať až po úniku do bezpečnej vzdialenosti.

Pomaly som sa blížil k ďalšej technickej lahôdke, ktorú predstavoval oceľový most Bietschtal-Brücke, ukrytý medzi skalnými stenami. Prístup k nemu je po úzkej komunikácii, ktorá v minulosti podľa mojej mienky slúžila ako technologická počas výstavby mosta a vedie cez viacero malých tunelov vyrúbaných do skalných výčnelkov. Pohľad na kompozíciu mosta v krajine a jeho technické prevedenie je skutočne impozantné, najmä ak po moste prechádza vlak. Najkrajšia je ale skutočnosť, že konštruktéri mysleli aj na ľudí a časť mosta slúži na prechod turistov z jednej strany údolia na protiľahlú stranu, pokiaľ sa nerozhodnú predĺžiť si výlet o trasu vedenú popod most a obzrieť si ho tiež z opačnej strany. Túto variantu som však nepoužil. Ostal som na prístupových cestách a trpezlivo čakal na možnosť vyfotografovať si vlak na tomto jedinečnom moste.

Pohľad na údolie s mostom Bietschtal-brücke.

Nákladný vlak s lokomotívami Re4/4 smeruje do stanice Brig.

Prístupová cesta k mostu.

Nákladný vlak dopravovaný rušňami 185 592 a 579 stúpa k vrcholovému tunelu.

Na zábere s elektrickou jednotkou rady 535 vchádzajúcej do tunela sú tiež zachytené prístupové cesty, schody a trasa pre peších na moste.

Informačný kiosk pri moste Bietschtal-Brücke. Na snímke vpravo je vidieť poničené zábradlie spadnutou lavínou z vysokého skalného previsu.

Pohľad na napojenie koľají vychádzajúcich z južného portálu Lӧtschberg Basis-tunela na trať Genéve – Laussane – Brig – Milano. V pozadí je mesto Visp.

Počasie sa v popoludňajších hodinách rýchlo zhoršilo a keďže s „ulovenými“ zábermi som bol spokojný, pobral som sa na záverečnú časť výletu. V istej časti chodníka som natrafil na úsek, kde sneh ešte nebol roztopený. Pod snehom bol ukrytý topiaci sa ľad, vľavo sa týčila skalná stena, vpravo bol hlboký zráz a zábradlie zabezpečujúce túto časť chodníka nenávratne zmizlo po páde lavíny v hlbokej rokline. Nezostávalo mi nič iné, len mokrú prekážku pomaly a opatrne prekonať. Ďalší pochod už bol bez problémov. V členitom teréne sa striedali tiahle klesania s občasnými krátkymi, niekedy až strmými stúpaniami chodníka, ktorý sa s približujúcou obcou Ausserberg čoraz častejšie ukrýval v spiacej vegetácii. Odkryté planiny aj napriek nepriazni počasia poskytovali výhľady na okolité štíty a tiež do doliny, kde na železničnej dvojkoľajnej trati a hlavnej ceste pulzoval čulý dopravný ruch. Z jedného miesta bolo možné vidieť vysoko v skalách zamurovaný portál železničného tunela, ku ktorému neviedli a ani nemali po čom viesť koľaje. Nezistil som, prečo je to tak, ale od kedy som tento tunel zbadal, mal som pocit, že tesne pred tunelom už dávnejšie došlo k zosuvu hornín. O niekoľko stoviek metrov ďalej je jedinečný pohľad na mesto Visp a obec Raron, pri ktorej sú situované južné portály nového Lӧtschberg-Basis tunela. Ďalej sa chodník od trate BLS trocha odkláňa a kľukatí pomedzi oplotené pastviny miestnych farmárov. Na začiatku obce už ako miestna, ale vyasfaltovaná cesta, vlastne už ulica pretína ich obydlia. Prechádzal som tak po dvoroch, kde na jednej strane stál obytný dom, na druhej hospodárske budovy, pri ktorých boli zaparkované poľnohospodárske stroje alebo odložené väčšie  náradie. A na počudovanie žiadne ploty! Na stanici v Ausserbegru som počas čakania na vlak idúci do Brigu zhotovil niekoľko záberov.

V priestore pred staničnou budovou je umiestnená veľká prehľadná mapa Lӧtschberger-Südrampe. V papierovej podobe ju získate bezplatne v každej stanici.

Dvojica lokomotív 465 011 + 465 016 prechádza železničnou stanicou Ausserberg popoludní 26.februára 2014a smeruje k vrcholovému tunelu.

Odstavený pracovný vlak s dvojnápravovým dieselelektrickým rušňom Tm 235 100 upúta pozornosť našinca tým, že je zostavený ako vratná súprava s riadiacim vozňom. Búdka na konci druhého plošinového vozňa je kabína rušňovodiča.

Elektrické rušne SBB Re4/4 11359 + 11313 vchádzajú okolo budovy depa spoločnosti BLS do stanice Brig .

Lokomotíva Re4/4II 11136 s vratnou súpravou vyčkáva na čas odchodu vlaku do talianskej Domodosoly.

Večerný pohľad zo zastávky Eggeberg na panorámu mesta Visp. V popredí sú objekty chemickej továrne Lonza, ktorá zamestnáva 3000 ľudí.

Ráno 27. februára 2014 bolo pochmúrne. Po niekoľkohodinovom nočnom daždi nebolo vidieť na protiľahlej strane hotela končiare ukryté v oblačnosti, v doline panovala riedka hmla a bolo jasné, že vo vyšších polohách to bude ešte horšie, teda nebolo kam sa ponáhľať. Po raňajkách nasledovala rozlúčka s milou recepčnou a majiteľkou hotelíka zároveň a na zastávke som vyčkal príchod elektrickej jednotky smerujúcej do Brigu. Preskúmal som interiér stanice, predstaničné priestory, nakúpil potraviny na celý deň a nakoniec ostalo ešte trocha času na postávanie na peróne a pozorovanie prevádzky v koľajisku, niekoľkokrát aj cez hľadáčik objektívu.

Koľajisko pred halou v depe na rozdiel od predchádzajúceho dňa bolo zaplnené odstavenými lokomotívami a požiarnym vlakom (na snímke úplne vpravo).

Trojica rušňov (2x Re4/4 + 465) spojených do mnohočlenného riadenia rozbiehajúc kontajnerový vlak, ktorého trasa povedie cez vrcholový tunel, opúšťa stanicu Brig.

Nastúpil som do vlaku tvoreného dvomi elektrickými jednotkami rady 535 a vychutnával  jazdu teraz už čiastočne známou krajinou. Po prekonaní vrcholového bodu trate, ktorý je v Lӧtschbergtuneli, ma čakalo prekvapenie v podobe bohatej nádielky čerstvého mokrého snehu. Lӧtschbergtunel má dĺžku 14 612 metrov a trať v ňom dosahuje najvyššiu nadmorskú výšku 1240 metrov. Pred severným portálom je situovaná stanica Kandersteg s nadmorskou výškou 1176 m. Pri južnom portáli vrcholového tunela leží v nadmorskej výške 1216 metrov stanica Goppenstein a trať ďalej pokračuje po južnej rampe do stanice Brig (678 mnm). Medzi stanicami Kandersteg a Goppenstein premávajú autovlaky, ktoré tunelom prevážajú množstvo osobných áut, ktoré by inak museli absolvovať náročnú trasu cez hory. Zvedavosť zvíťazila, vystúpil som a sledoval, ako to celé vlastne funguje.

Zatiaľ čo na južnej rampe panovalo nevľúdne, ale skoro jarné počasie, v Kanderstegu zatiaľ ešte vládla zima.

Interiér pre cestujúcich v elektrickej jednotke rady 535.

Posledné auto práve vchádza na vozeň a pracovník dozerajúci na chod nakládky a vykládky ide zdvihnúť bočnicu plošinového vozňa a pripraviť tak vlak na odchod. Samozrejme, že aj táto činnosť je mechanizovaná, pohon bočníc je ovládaný z vozňa.

: Posunujúca loko Eea3/3 402 v Kanderstegu počas pracovnej prestávky. Za pozornosť celkom isto stojí kôpka snehu na streche kabíny, ktorý sa nalepil na trolej a počas jazdy rušňa bol zberačom z trolejového vodiča zotretý.

Autovlak s rušňom Re4/4 193 pomaly vchádza k nákladisku áut. Rušňovodiči s vlakom zachádzajú priamo z trate až k zarážadlu slepej koľaje na dotyk nárazníkov lokomotívy s nárazníkmi zarážadla, nad ktorými je umiestnené návestidlo s návesťou „stoj“. U nás vec nemysliteľná!

Prakticky ihneď po zastavení prebieha vykládka vozidiel, ktorých posádky boli celú cestu vo svojich autách.

Jeden z riadiacich vozňov používaných na autovlakoch, ktoré sú prevádzkované v režime vratných súprav.

Scenérie pri obci Mitholz. Železničná zastávka zachytená na snímke je zrušená, verejnú dopravu v úseku Frutigen – Mitholz zabezpečujú autobusy. Škoda.

Alpský velikán …

Za hodinu, ktorú som strávil v Kanderstegu stihli prísť a odísť dve súpravy autovlakov plus tá, ktorá odišla po mojom príchode. Zvyšok dňa zabralo fotografovanie hustej prevádzky na trati a tiež určitú dobu zabralo premiestňovanie sa vlakom do rôznych staníc. Pobudol som hodinku v zastávke Mülenen, potom som si prezrel širšie okolie stanice a depa v meste Spiez a popoludní nasledovala jazda rýchlovlakom cez Lӧtschberg-Basis tunel do Brigu.

Niekoľko minút po príchode do zastávky Mülenen som mal možnosť už po tretí raz vyfotografovať dvojicu lokomotív 185 592 a 579.

Trojica lokomotív rady 485 BLS s vedúcim strojom 485 006 prechádza počas jazdy proti správnemu smeru zastávkou Mülenen smerom do Frutigenu.

Jeden z mnohých „poschodových“ IC vlakov SBB, v tomto prípade dopravovaných rušňom 460 055, prechodí zastávkou Mülenen.

Pohľad na časť hlavného depa BLS v stanici Spiez so strojmi 465 016 a Tea 245 022.

Posunovacia loko Tea 245 022 prestavuje rušeň 465 017 po servisnom zásahu na koľaj s trolejovým vedením.

Pohľad na koncový hnací modul súpravy ICE DB vchádzajúcej do stanice Spiez.

Okolo depa spoločnosti BLS prechádza manipulačný vlak s vedúcou lokomotívou rady Re6/6.

Na opačnom konci stanice Spiez odpočíval dieselhydraulický rušeň 843 504.

Rušeň 460 026 sunie IC vlak do stanice Spiez.

Re4/4 174 BLS pred odchodom zo železničnej stanice Spiez.

Pohľad na odchádzajúci vlak s loko Re4/4 174 BLS.

Nákladný vlak spoločnosti CROSSRAIL s lokomotívami rady 436 v žst. Spiez.

Ucelený nákladný vlak s rušňom 420 276 vchádza do železničnej stanice Brig. Na moste správnej koľaje práve prebiehala výluka a preto vlak išiel proti správnemu smeru.

Vratná súprava s poschodovými vozňami v popoludňajšej špičke doplnená o posilové vozne odchádza zo stanice Brig.

Trojpodvozková elektrická lokomotíva Re6/6 11626 s nákladným vlakom opúšťa Brig.

RoLa vlaky, teda vlaky dopravujúce kamióny a návesy, sa na tomto mieste dajú fotografovať často. Jeden takýto vlak je zachytený na vchode od stanice Visp.

Vysokorýchlostná jednotka Cisalpino a rušeň 460 080 v stanici Brig 27. februára 2014. Na 460-ke sú v činnosti ostrekovače čelných okien, aby …

…aby si mohol fíra podľa potreby umyť okná a dokonale videl na trať. Ostatné potrebné (vedro, kefa s dlhou násadou, voda, saponát atď.) býva pripravené na staniciach tam, kde obvykle stoja hnacie vozidlá alebo riadiace vozy (vo Švajčiarsku, v Nemecku, v Rakúsku). Na predchádzajúcom zábere sú tieto veci odložené pri trakčnej podpere.

Ďalšia trojica lokomotív rady Re 4/4 BLS tento raz s ťažkým cisternovým vlakom vyráža „na kopec“, pretože cisterny z do nového tunela nesmú.

Re4/4 11332 prechádza pred staničnou budovou v Brig.

Za cisternovým vlakom zobrazeným vyššie rozbiehajú rušne 485 010 a 011 taktiež „na kopec“ RoLa vlak úctyhodnej dĺžky.

Reklamná loko 460 087 so svojím vlakom.

Štvorsystémová ES 64 F4-113, resp. 189 113 odchádza s nákladným vlakom zo železničnej stanice Brig smerom na Visp.

Zábery so 113-kou boli posledné, ktoré som na železničnej stanici v meste Brig zhotovil. Vplyvom oblačnosti začínalo akosi rýchlejšie ubúdať svetla a naviac aj slabo mrholiť, tak som nastúpil do pristaveného IC-čka a presunul som sa bližšie k domovu – do Zürichu. Niekoľkohodinové čakanie na vlak do Viedne som využil na sledovanie jázd vlakov a dôkladnú prehliadku stanice. Nakoniec sa o slovo prihlásil žalúdok a dobrá večera bola bodkou za vydareným výletom.

U jedného z mnohých nástupíšť práve zastavila lokomotíva 460 105 v nápaditom reklamnom nátere. Zürich, 27.2.2014

Posunovací elektrický rušeň Ee 922 001 okrem samozrejmého pozičného osvetlenia má v oblasti pod číslom rušňa pre zvýšenie bezpečnosti posunovača ešte osvetlenie priestoru ťažného háka a spojkových hadíc medzi nárazníkmi.

Text a foto: Pavel Chomjak