Pohľadnica z Matejoviec nad Hornádom

V tejto pohľadnici by sme vás chceli zaviesť neďaleko metropoly spiša, do Matejoviec nad Hornádom. Okolie tejto malebnej dedinky sme vám už predstavili nielen v našich známych fototipoch ale aj prostredníctvom aktuálnej fotografie. Do tejto blízkej oblasti nás tentokrát zaviedol tip na Huga 350.004 a najnovšiu reklamnú mašinku 363.133. Keďže východné Slovensko zasiahli povodne a železničná osobná doprava bola značne ochromená a nákladná úplne zastavená, spočiatku nás premáhali negatívne pocity ostať v túto krásnu júnovú nedeľu doma. No nakoniec sme radi, že sme nelenili a vybrali sa k trati. Veď posúďte sami…

Obec Matejovce nad Hornádom leží na severnom úpätí Slovenského rudohoria v oblasti, ktorá sa vyznačovala intenzívnou banskou činnosťou. Rozkladá sa pozdĺž toku rieky Hornád a slovenských železníc.

Samotná obec vznikla koncom 13. storočia a pod svojím menom vystupuje do dejín až v 14. storočí. Začiatky dnešných Matejoviec siahajú do roku 1277. Dňa 23. marca 1277 vydal uhorský kráľ Ladislav IV. listinu, ktorou daroval Matúšovi les alebo zem zvanú Bela, ležiacu pri Hornáde. V lese teda Matúš založil obec, ktorá sa vtedy volala podľa pôvodného názvu lesa Belá. Pravdepodobne vznikla na dvoch miestach: na kopci, ktorý sa dnes volá Beľany a nižšie pri rieke Hornád. V roku 1326 sa totiž hovorí o vyšnej a nižnej dedine. V roku 1354 sa spomína istý Tomáš z Nižnej Belej, iným menom Matúšova Dedina.

A teraz sa presuňme na nedeľu 06. júna 2010.

Je pravé poludnie a ako zástupcovia portálu railpage.net vyrážame z našich domovov smerom Matejovce n/H. Vonku je asi 25 °C, obloha takmer jasná a slnko svieti naplno. Po zhruba 9 kilometrovom úseku plnom výtlkov a jám naplnených vodou sa dostávame do Markušoviec. Cesta je síce takmer rovnaká, no pri pohľade na zaplavené príbytky, autá a pozemky nám úsmev na tvári zamŕza. Prichádzame do cieľa našej cesty. Auto odstavujeme v dedine a peši si hľadáme vhodný fotoflek.

Kráčajúc popri cestičke, ktorá lemovala trať nás milo prekvapilo najnovšie reklamné eso 363.133. Autor: Ľuboš Dirga

Nákladná doprava sa konečne rozhýbala. Autor: Peťo Dirga

R 610 v „objatí“ prírody. Autor: Peťo Dirga

Po odfotografovaní 610-tky nastal čas presunúť sa do inej destinácie, keďže lúče slnka pomaly ale isto opúšťali bočnú časť skrine rušňa. Cieľ bol jasný, cvaknúť si Huga na moste ponad rieku Hornád. Naskytla sa nám otázka… po trati? alebo cez lúku po kopcoch? Už len pre vlastnú bezpečnosť sme zvolili druhú možnosť, keďže rozvodnený Hornád tečúci okolo trate znemožňoval bezpečné rozoznanie zvuku prichádzajúceho vlaku. S ľahkým krokom sme vykračovali po lúke plnej kvetov a letného hmyzu, keď tu zrazu sa nám obuv začala zabárať do bahna, ktoré ešte nestihlo celkom vyschnúť z dlhodobých dažďov. Domnievali sme sa, že táto „komfortne“ mäkká cesta nepotrvá dlho, no omyl bol pravdou. Matejovské bahno sme si doniesli až domov. No ani táto prekážka nás neodradila od zvečnenia si IC 500.

Radosť nám robí ďalší nákladný vlak, ktorý prechádza prírodou spamätávajúcou sa zo záplav. Autor: Peťo Dirga

Prechádzajúca dvojička s ucelenou súpravou „uhliakov“ naznačovala, že IC 500 s Hugom sa ešte chvíľu zdrží. Autor: Ľuboš Dirga

A konečne je to tu ! Cieľ našej dnešnej cesty prechádza už ponad skrotený Hornád. Autor: Peťo Dirga

Po prejdení Huga sledujeme, že tieň kopca, z ktorého fotíme, pomaly ale isto prechádza aj na trať. Zbalíme teda našu techniku a vydávame sa k miestu, kde máme zaparkované auto. Cesta späť trvá o niečo dlhšie ako tá, ktorú sme absolvovali za vidinou pekných záberov na toto miesto. Pri aute nás čakalo milé prekvapenie, ktoré nám hneď zmenilo unavený výraz tváre z namáhavého dňa. Malé hravé mačiatka sme si teda zaznamenali na pamäťové karty našich fotoaparátov a odišli sme domov.

Autori: Ľuboš Dirga a Peťo Dirga