Main Highland Line a okolie – Škótsko roku v 2017

Rok sa minul s rokom a je tu zasa čas roztriediť, čo sa na kartách, mobiloch a disku nazbieralo… Dnes by som preto rád prispel niekoľkými zábermi z Dalwhinnie, zo Škótskej žulovej pustatiny, uprostred Národného parku Cairngorms. Železnica cez oblasť Badenoch and Stratspey vedie od šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia. Podobne ako v našej domovine, ani tu mnohé trate neustáli racionalizáciu a boli zrušené, vytrhané a zabudnuté. Väčšina v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, presne sto rokov od prechodu prvého vlaku z Perthu do Inverness. Väčšina zrušených tratí viedla cez oblasť rieky Spey, ktorá je podľa mnohých najkrajšou horskou časťou severovýchodnej časti Councilov Highlands a Moray.

Všetky zábery sa objavili na karte mimochodom, pri cestách absolútne nesúvisiacich so železnicou. Ako by som povedal – vedľajší produkt. Fotil som tým, čo som mal práve po ruke – mobilmi a starými digitálmi s tromi megapixelmi  z doby kamennej. Iba zahanbene sa môžem pozerať na technicky premakané obrázky iných autorov. Nenazval by som preto zábery výberovkou roka  – je to len malá spomienka na realitu uplynulého času.

Čo teda uplynulý rok ponúkol? Úprimne, nejakú rozmanitosť čakať nemožno, opakujú sa tri – štyri súpravy stála dookola, len krajina je trochu iná.

Začal by som Caledonianom. Vlak voziaci najmä lôžka z Londýna Eustonu do Inverness (zvyšné časti do Aberdeenu a Fort William) sa stále potáca na hranici rentability. Po tom, ako sa ho vzdal Scotrail, prešiel do vlastníctva iného súkromníka. Vlak do Inverness prechádza Dalwhinnie o siedmej ráno a späť sa vracia o desiatej. Najčastejšie ho ťahá jedna 67čka, prípadne je v dvojzáprahu. Lokomotívy iných tried sa na čele objavujú zriedkavo. Triedu 67 prevádzkuje DB Schenker a má buď korporátny náter, originálny červený a občas sa objaví aj verzia v zelenom Caledoniane – respektíve v tom, čo z neho zostalo.

 

 

 

Júlové ráno a Spáč ide načas. Ťahá ho Schenker verzia 67čky. Tento pohľad je na západ, od cesty A9, dve míle na juh od Dalwhinnie.

 

A takto sa približoval. Z obrázku si asi každý spraví mierku priestoru a opustenosti v strede ničoho.

 

Iné dni, rovnaký vlak. Caledonian sa približuje sa k vchodovej mechanike Dalwhinnie, ktorá sa  nedostala do záberu.

Červeno-žltá verzia 67ky. V pozadí je Sow of Atholl a Boar of Badenoch.

Rovnaké miesto, iný uhol a nemilosrdné ranné svetlo. V popredí rieka Truim. Stále vládne studené leto. V týchto miestach je svetelná dvojstavová predzvesť (oranžová – zelená) vchodovej mechaniky.

Tu čaká 67čka na odtiahnutie súpravy v Inverness. Následne ju lokomotíva obehne a vlastnou silou dotlačí späť na stanicu. Inverness je v podstate úvrať. Vlaky tu končia a začínajú, tak to ničomu nevadí. Okrem Caledonianu jazdia takmer výlučne motorové jednotky, ktoré nepotrebujú obiehať. Vlaky, najmä nákladné, ktoré mieria na ďaleký sever, idú ďalej priamo cez spojku popri depe.

 

Stále vládne leto. Caledonian míňa Dalwhinnie Distillery. V pozadí je The Fara (911 m). Hlavná trať je z väčšej časti jednokoľajná. Žiadne super zabezpečovacie systémy tu nečakajte, iba klasické signalboxy, niekde tokeny a rádio. Neviem ekvivalenty v slovenčine.

 

Skok do novembra. Jedno ráno bol Spáč dve hodiny zmeškaný. O siedmej ráno by som vlak takto nemal šancu v tme odfotiť. Prekvapil ma náter vo vzore Caledonianu, ktorému zobrali logo a iné detaily. Zostala ba modrá farba. Vlak mal problémy celú cestu. Potom, ako opustil Dalwhinnie, sa definitívne pokazil na šírej trati, asi tri míle od stanice. Hlavná trať na sever trať bola na niekoľko hodín zablokovaná.

Vlak prišla zachraňovať 66ka spoločnosti Freightliner, ktorá na súpravu prirazila zo severu a beznádejne zmeškaný vlak odtiahla do Inverness. Vresoviská bičoval vietor neskorej jesene. Predpokladám, že cestujúci v studenom vlaku boli nadšení.

Späť do neskorej jari a leta. Jednotky 158 prechádzajú modernizáciou. Pri  ľahkej rekonštrukcii sa mení  interiér, dopĺňajú USB zásuvky, zlepšujú toalety a celkovo vlak osviežuje. Nerád ním cestujem, je hlučný a nepohodlný a Scotrail ho nasadzuje aj na dlhé ramená, kde by boli vhodnejšie pohodlnejšie 172ky. Každopádne nejakú dobu ešte „Express Sprinter“ z osemdesiatych rokov bude slúžiť.

Na nasledujúcich dvoch obrázkoch je interiér čiastočne modernizovanej prečalúnenej verzie a modernizovanej verzie. Sedačky existujú v dvoch variantoch.

 

Po návrate na juh od Dalwhinnie sa mi na konci júla pri rannom venčení podarili zachytiť tieto zábery 158čiek.

 

Jeden z mála dvojkoľajných úsekov, medzi Blair Atholl a Dalwhinnie. Dvojkoľajný úsek prekonáva priesmyk Drumochter, najvyšší bod na britskej železnici (452 m). Ak sa našinec na tejto cifre zasmeje, nech vezme bicykel a vyšliape si trasu povedzme z Inverness z kóty 0 m n. m. Škótsko je súčasťou ostrova a výšku treba brať v tomto kontexte.

 

Dvojica jednotiek v aktuálnom Scotrail a Barbie polepe (ružový pás), ktorý takmer vymizol. Mieri na sever do Inverness. Pás na vlakoch pochádza z čias, keď Scotrail koncesovala spoločnosť First. Dnes je to holandské Abellio.

Tento záber vznikol v auguste nečakane pri Moy. V Moy bola stanica na hlavnej trai, medzi Carrbridge a Inverness. Okrem Moya zrušili na tomto úseku aj Tomatin, Daviot a Culloden Moor. Vlak prechádza po planine a smeruje na juh, konkrétne do Edinburghu. V popredí je jedna zaujímavosť, veľmi bežná: Dry – Stane – Dyke, plot z kameňov, stavaná bez použitia malty. Na fotke nie je v najlepšom stave.

Vlak sa vzďaľuje na juh, k Tomatinu.

Pri Moy trať prechádza po drevenom viadukte, ktorý preklenuje jednu z mnohých riek v oblasti. Ide o posledný zachovalý drevený viadukt v Škótsku – stále v prevádzke. Ďalej som nepátral, nejaký ďalší by mal byť v Anglicku.

Na sever od Moy je ďalší viadukt – Culloden. Je dokonca dlhší ako známejší Glenfinnan Viaduct na západnom pobreží. Glenfinnan viaduct je známy z filmu Harryho Pottera a keď niekoho počujem vysloviť „ideme na Harry Potter vlak“, trieskal by som si hlavu o najbližší pilier v Cullodene. Culloden je ťažké odfotiť celý, vegetácia spravila svoje.

Jednotky 158 jazdia aj z Inverness na ďaleký sever do Wicku, čo je 160 míľ dlhá cesta. Veľká časť trasy vedie po brehu Severného mora. Nie na dohľad, ale doslovne po pobreží. Tohto sa Briti nikdy nebáli. Záber je z okolia Helmsdale, miesta, kde sa trať na sever stáča späť do vnútrozemia. Útesy Latheronu pred Wickom boli pre staviteľov miestnej železnice príliš nákladnou investíciou, preto zvolili dlhšiu cestu vnútrozemím. Vďaka tomuto riešeniu dnes železnica nedokáže konkurovať vozovke, ktorá kopíruje pobrežie.

Softvérové triky? Nie, fotoaparát sa mi na stanici v Keithe vyšmykol z ruky a takto dopadol. Po zábere šiel rovno do smetí… Smola, bol to prvý aj posledný záber vydareného dňa. Vlak ide z Inverness do Aberdeenu.

 

V Novembri sa oneskoril prvý sneh. Obyčajne poletuje už v októbri. Aj teraz sa prvé dni udržal iba pár hodín. Dostatočne na to, aby tvoril pozadie vlaku do Inverness. Vlak vstupuje do dediny po násype, popri hrádzi jazera Loch Ericht. Na druhom zábere je vchodová mechanika Dalwhinnie, tiež pri pohľade od jazera. Na kruhovej návesti je „W“ – „pískaj“.

 

Náklad je okrem kontajnerového vlaku pre Tesco vzácnosťou. V lete jazdí niekoľkokrát do týždňa ucelenka cementu do Inverness. V poslednej dobe ho ťahajú lokomotívy spoločnosti Colas. Kedysi boli vyťažené pri vozbe uhlia do elektrárni, ale posledná uhoľná elektráreň pri Edinburghu bola zatvorená pred niekoľkými rokmi. Vlak je zachytený v rôznych fázach roka. Jazdí väčšinou ráno okolo ôsmej a niekedy čaká na križovanie.

Rozkvitnutý vres jasne hovorí o tom, že je august v plnom prúde.

Trieda 60. Dlho na trati nebola vidieť, vrátila sa s vozbou cementu.

 

Na niektorých tratiach zostali rozptýlené zvyšky železničnej histórie. Podobne ako tu, v Cromdale zostala stáť budova stanice. Bez koľají, bez vlakov. Trať viedla z Aviemore do Craigellachie a ďalej do Elginu. Zrušili a vytrhali ju v šesťdesiatych rokoch. Dnes čiastočne tvorí súčasť diaľkovej pešej trasy „Speyside Way“.

Teleso trate je stále viditeľné. Trať nikto nikdy neobnoví, podobne ako stovky kilometrov iných. Osobne nie som zástancom záchrany podobných reliktov, kde by bolo náklady enormné. Ak raz niečo stratilo svoj význam, malo to svoje dôvody (aj napriek zlým rozhodnutiam), tak nech to tak aj zostane. Na podobné miesta sa železniční fanatici pozerajú cez ružové okuliare a za každú cenu by resuscitovali aj fosílie; nie sú ochotní vidieť kontext. Kontext doby, ekonomiky, potenciálu. Treba sa vyvarovať zlým rozhodnutiam a udržiavať pri živote by sa malo iba to, čo dáva nádej do budúcnosti.

Kontajnerové ucelenky jazdia pre Tesco podobne ako cement ráno. Stobart sa niekedy križuje s expresom do Londýna okolo deviatej, ale obyčajne využije voľný slot v skoršom čase a upaľuje do Inverness. Dlho som nevidel na čele niečo iné, než triedu 66. Trieda 68, ktorá sa občas objavila v minulosti, som v roku 2017 na čele týchto vlakov nevidel.

 

Vlak sa rozbieha do stúpania z Dalwhinnie. Čaká ho výstup cez Drumochter.

A tu bude križovať pred Dalwhinnie. Čerstvá svieža tráva – koniec jari, začiatok leta.

 

Niekedy súprava pokračuje do stanice a čaká pri severnom záhlaví. Vpravo je pozostatok vodnej veže z čias Highland Railway.

A zasa pálenica, vlak mieri na sever.

 

Tu ma Stobart náhodne prekvapil  40 míľ na severe, v priesmyku Slochd. Slochd je podobný výzva ako Drumochter, možno dokonca väčšia. Vlak musí na trati dlhej približne 15 míľ vystúpiť od mora v Inverness na 400 m. Ďaleko v pozadí je vidieť priesek trate cez skalu.

Predposledný novembrový deň a pľušť. Vlak sa o tretej vracia na juh a vstupuje do Dalwhinnie. Na tomto úseku je rýchlosť 90 míľ/h, najvyššia dovolená je 100 míľ/h, kus ďalej na severe.

Všetky ďalšie zábery sú z dvanásteho decembra. Od tejto chvíle zima nepoľavila. V rannom ružovom svetle je v pozadí Ben Alder a na snímke pred ním The Fara, nasvietená skorým ranným slnkom na vrchole.

 

Mechaniky sa v Škótsku stále vo veľkom používajú. Správca siete NetworkRail ich postupne mení, ale proces potrvá veľmi dlho. Sú ovládané pákami zo signalboxov, ako sme to poznali kedysi doma. Obrázky sú z Keith v Moray ráno a pri návrate z pobrežia neskôr poobede. V pozadí je Knock Hill. Žatva bola v plnom prúde. Zachytená trať je do Aberdeenu, krátky dvojkoľajný úsek na prevažne jednokoľajke.

 

Trieda 172 „Turbostar“ jazdí na väčšine diaľkových tratí. Je to podobne ako 158 diesel – hydraulika. Rozličné zábery jednotku zachytávajú v okolí Dalwhinnie.

 

Barbie verzia staršej série. Od novšej sa Turbostar odlišuje detailmi – inými svetlami, interiérom a drobnými technickými zmenami.

V pozadí Carn na Caim.

Rok 2017 bol prekvapujúco bohatý na nepravidelné nákladné vlaky. Vo veľkom sa investovalo na severe, najmä medzi Inverness a Aberdeen. Nič z toho sa mi nepodarilo zachytiť, lebo vlaky jazdili v čase môjho pracovného zaneprázdnenia. Až na jednu výnimku – vlak so štrkom, ťahaný 66kou, na postrku s ďalšou, v neskorom poludňajšom svetle.

 

Masa Fary a Ben Alder ďaleko v pozadí.

 

Vpravo je pálenica.

Na Virgin (triedu 43) som nikdy nemal šťastie, vždy som vlak vymákol na odchode. Jazdí v zlých časoch – buď som v práci alebo je tma. Podobné jednotky nahradia v Scotraili od budúceho roka triedu 172. Zrepasované súpravy dostanú nový interiér, elektrické dvere a skrátia ich na tri alebo štyri vozne. Neviem, či je to správny krok. Navýši sa kapacita sedadiel, ale rekonštrukciou Scotrail nahrádza novší vlak niečím, čo siaha hlboko do sedemdesiatych rokov.

Virgin na odchode z Aviemore do Londýna.

 

A tu už vládne zima.

 

Scotrail nakupuje staré haraburdy od operátora z Anglicka a Virgin sa HST bude postupne zbavovať. Nahradí ich vlakmi Azuma, čo v preklade znamená „Východ“ (Spoločnosť je Virgin East-Coast). Vlak je výsledkom anglickej spolupráce s Hitachi a zachytil som ho pri testovacej jazde z Carlice do Inverness a späť na stanici Kingussie.

Aký by to bol prehľad bez nejakej pary. Táto je z Aviemore. Strathspey Railway je prevádzkovaná z veľkej časti dobrovoľníkmi na bývalej trati z Aviemore do mesta Forres v Moray. Aktuálne končí v Broomhill Station a ďalej je znesená. Bola to pôvodná hlavná trať do Inverness zo šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia, ktorú nahradila priamejšia trať cez Slochd v rokoch deväťdesiatych. Obe vetvy boli dlho prevádzkované spoločne. Modrá lokomotíva usporiadania 0 – 6 – 0 (Class 812) podľa nápisu patrila Caledonian Railway. Strathspey Railway obyčajne na vlaky nasadzuje parnú čiernu 2MT 2 – 6 – 0, toto bola príjemná zmena.

 

Na záver by som sa rád poďakoval redakcii za zverejnenie momentiek. Prehľad je trochu asi dlhší, ale dáva možnosť nahliadnuť na niečo iné, ako je našinec zvyknutý. Snáď sa mi podarí pripraviť niečo z inej časti Škótska, napríklad západného pobrežia, ktoré je svojimi traťami úchvatné. Zatiaľ všetkým dobré svetlo a pohodu pri čítaní.

 

Igor Bukovinsky / Dr.Skipper