40 rokov – Širokorozchodnej trati na Slovensku

Spanilá jazda po ŠRT, ktorá bola pod záštitou Klubu priateľov železníc východného Slovenska, sa začala príchodom väčšiny návštevníkov do Hanisky pri Košiciach a to osobným vlakom 6642, ktorý smeroval do Turne nad Bodvou. Húf nadšencov sa zo železničnej stanice začal pomaly presúvať smerom k trati širokého rozchodu, kde tu viacerí zazreli, že z depa sa k ním naproti blíži motorový vozeň radu 820, ktorý bol vyslaný pre vyzdvihnutie návštevníkov.

Viacerí podotkli, že toto veľké gesto zo strany organizátorov, hodnotia veľmi pozitívne. To prispelo aj k lepšej nálade návštevníkov, ktorým počasie robilo vrásky na tvári. Ani sme sa nenazdali a už sme sa ocitli pred bránami depa, kde už stála súprava v zložení motorového vozňa M131 spolu s prívesným vozňom.

Na čele tejto súpravy nesmela chýbať výročná tabuľa, ktorá mala každému široko ďaleko oznamovať, že táto jazda sa koná pri príležitosti 40. výročia prevádzky na tejto trati. Plány skrížil blížiaci sa nákladný vlak plne naložený rudou. Nakoľko vlak už bol v poslednom medzistaničnom úseku, tak odchod mimoriadneho vlaku sa presunul približne na 9:00, čo bolo hneď po príchode nákladného vlaku. Výjazd z Hanisky p. K. bol neuveriteľne rýchly, z dôvodu vzniknutého meškania. To sa však nevyplatilo, pretože si to odniesla výročná tabuľa pripevnená na čele súpravy, ktorá nevydržala silný nápor bočného vetra a skončila pod kolesami motorového vozňa. Organizátori skonštatovali, že jazda sa uskutoční aj bez výročnej tabule. Prvá oficiálna zastávka bola vo výhybni Hornád ŠRT, kde sa dojednala aj prvá foto zastávka a to konkrétne na moste cez rieku Hornád.
Po uspokojení požiadaviek fotografov sa v jazde pokračovalo ďalej. Prechodom nad trať normálneho rozchodu sa vlak ocitol pri zastávke Vyšná Myšľa, od ktorej sa dá povedať že trať číslo 190 a ŠRT idú súbežne. Nasledovala zastávka vo výhybni Slančík ŠRT, kde si návštevníci mali možnosť prezrieť aj dopravnú kanceláriu.

Po dohode organizátorov a výpravcu sa v jazde pokračovalo bez zastávky vo výhybni Červený Dvor ŠRT až do Trebišova. Cestou bolo vo vozni počuť, ako sa rozoberali rôzne železničné témy. Pred Trebišovom sme natrafili na pomalú jazdnú cestu, ktorá bola zavedená z dôvodu zosuvu pôdy na násype.

Organizátori túto pomalú jazdnú cestu vyriešili humorne tým, že každý cestujúci sa „povinne“ musel nakloniť na ľavú stranu vozňa, ako tomu bolo i v známej československej trilógií „Slunce seno a jahody“. Pred nami už bolo na dohľad vidieť železničnú stanicu Trebišov, kde sa náš mimoriadny vlak na chvíľu zastavil.

Na stene tejto železničnej stanice sa nachádza aj kamenná tabuľa, ktorá bola osadená pri príležitosti začatia prevádzky na ŠRT, čo bolo konkrétne dňa 11. mája 1966.

Čas bol neúprosný a v jazde sa muselo pokračovať. Nasledovala výhybňa Trebišov ŠRT, kde sme natrafili na prvý širokorozchodný nákladný vlak ktorý sa s nami križoval. Po krátkom pózovaní nášho motorového vozňa sa organizátori dohodli na ďalšej foto zastávke, ktorá sa uskutočnila na moste cez rieku Ondavu.

Odchodom z foto zastávky nastala chvíľa pre revíziu cestovných lístkov, ktorá spočívala v tom, že po predložení cestovného lístka, každý cestujúci mal nárok na poldeci alkoholu. Takúto revíziu cestovných lístkov niektorí bez problémov prijali, iní zas odmietali. Pred nami už bola výhybňa Budkovce ŠRT.
Ani tu sa náš mimoriadny vlak nezdržal príliš dlho a v jazde sa pokračovalo. Personál vlaku oznámil, že za touto výhybňou sa v roku 1992 stala tragická železničná nehoda pri ktorej zahynulo niekoľko osôb. Nemohli sme si ich pamiatku neuctiť a tak sme pri pamätníku zastali a venovali im minútu ticha.

Nasledovala posledná výhybňa pred Maťovcami, bola to konkrétne výhybňa Vojany ŠRT. Zaujímavosťou tejto výhybne bolo to, že sa tu nachádza aj vlečka do samotných elektrárni Vojany. Ponukou o prijatí vlaku, ktorú dal výpravca Vojan stanici Maťovce a jej následnom prijatí sme vyrazili do cieľa našej cesty. Tu na nás už čakali pohraniční policajti, s ktorými sa organizátorom podaril dohodnúť posun po štátnu hranicu a späť. Po odvesení prívesného vozňa sme ani sekundu nestrácali a vybrali sa k štátnej hranici.

Cestu k štátnej hranici nám spríjemňovali pohraniční policajti, ktorý išli autom súbežne s vlakom. Každý hľadel na kilometrovníky a odpočítaval metre od hranice. Až kým Hurvínek nezastal a odvážlivci neisto vystúpili von. Samozrejme že ostatní sa len tak neprizerali a taktiež vyskočili von. Pohraničná polícia upozorňovala cestujúcich, aby sa nevzdiaľovali od vlaku a nevytvárali tak zbytočné problémy.

Oči väčšiny zúčastnených sa upriamili na ukrajinskú stranu, kde bolo vidno stáť našu širokorozchodnú dvojičku 125,8 s vlakom plným železnej rudy. Keďže sme nechceli riskovať, tak sme sa pomaly pobrali späť do Maťovec, kde bola asi polhodinová pauza pred cestou spať. Pozornosť fotografov lákala ukrajinská dvojička, ktorá čakala na vlak do Ukrajiny.

Ani sme sa nenazdali a nastal čas odchodu. Cesta späť bola omnoho rýchlejšia. Zastavili sme až vo výhybni Budkovce ŠRT, kde sme museli počkať na odhlášku po nákladnom vlaku, ktorý šiel pred nami. Túto chvíľku čakania využil jeden z organizátorov, ktorý si odbehol na toaletu. Medzi tým výpravca dostal odhlášku a náš vlak vypravil. Až po niekoľkých minútach jazdy sa niekto z organizátorov dozvedel, že ich je o jedného menej. Nič nám neostávalo a vrátili sme sa späť, kde sme už videli zabudnutého organizátora kráčať oproti.

Po tomto vtipnom incidente sa v jazde pokračovalo bez ďalších komplikácií. Pobyt v nasledujúcej výhybni Trebišov ŠRT bol taktiež z dôvodu nedošlej odhlášky za vlakom. Ani to však netrvalo dlho a už zas sme boli v pohybe. Nasledovala železničná stanica Trebišov, kde bola možnosť občerstvenia. Niektorí cestujúci to využili aj na prestup do vlakov ZSSK, keďže ísť až do Hanisky p. K. ŠRT bolo pre niektorých nepriaznivé z dôvodu zlého vlakového spojenia z Hanisky p. K. Ostalo už len sa organizátorom poďakovať a rozlúčiť.